James:

Tri mesiace.

Toľko sme tu.  Už tri mesiace. Idiotské tri mesiace blúdime, hľadáme a nič!

Nič!

Idem sa z toho zblázniť.

Každé, každé ráno sa budím s pocitom, že zase nič nenájdeme. Zároveň sa budím so strachom, že sa už nikdy nevrátime, že zomrieme. Čo ak medzitým, čo tu trčíme ubližujú a vydierajú moju rodinu? Čo ak sa stalo niečo mojim súrodencom? Hľadajú nás aurori? Hľadá ma otec?

Práve dnes by som sa mal zmätkovať s rodičmi, Albusom a Lily, nech nezmeškáme Rokfortský expres. Mal som nastúpiť do posledného ročníka. Mal som myslieť len na metlobal, zábavu a dobre, možno trochu aj na budúcnosť, ale najmä som si mal ten posledný rok na Rokforte užiť!

Nič z toho však nezažijem. Neodídem vlakom, žiadny metlobal, žiadne žartíky, žiadni priatelia a baby. Nič.

Malfoyová nebola na tom o nič lepšie. Mala byť šiestačka. Mala by zabudnúť na Jasona Moona a nájsť si niekoho lepšieho. A že by sa chalani o ňu trhali! Rovnako mala hrať metlobal, baviť sa s priateľkami, ešte rok by sme si spolu navzájom liezli na nervy na školských  chodbách.

Ale tento rok jej ukradli.

Sme v pasci.

***

„Ako si spal?" spýtala sa ma ráno, keď mi podala hrnček čaju a hrianku s medom.

„Nič moc a ty?" natiahol som si ruky. Urobila grimasu a odpila si z čaju.

Ako inak sme aj mohli spať? Ale oceňujem, že sa to napriek všetkému každé ráno opýta. Po tých mesiacoch sme si bližší. Možno by sa dalo nazvať, že sme aj kamaráti, no najmä sa tolerujeme a neprovokujeme, miesto toho ťaháme za jeden povraz.

„Dnes by sa Scorpius tešil, že len rok a aj on nastúpi do Rokfortu," pousmiala sa pri myšlienke na svojho brata.

„Uvidíš ho, kým prvý krát nastúpi do expresu," povedal som jej.

Zdvihla ku mne zrak.

„Dúfam."

Dojedli sme a zbalili stan.

„Ďalší pokus?" pousmiala sa.

Prikývol som a vyložil si ruksak so stanom na plece.

Síce už nastal september, stále bolo teplo. Kráčali sme lúkou celý deň. Bola nekonečná. Mali sme len zopár prestávok na pitie a ďalej pokračovali nekonečnou trávou. Stan sme nerozložili ani keď vyšiel mesiac. Spln nám svietil na cestu. Ďalšiu prestávku sme si dali až keď sme, konečne, narazili na okraj lesa.

„Počuj, ty o mne vieš, že ovládam parselčinu. To nevie nikto okrem rodiny. Čo keby si mi na výmenu aj ty povedala svoje tajomstvo?" prehodil som.

„Tajomstvo?" nadvihla Malfoyová obočie.

„Jasné. Bolo by to predsa fér, no nie? Navyše ber to ako utuženie nášho super kamarátskeho vzťahu. Kamaráti si predsa vravia tajomstvá, no nie?" dobiedzal som.

Uškrnula sa a prevrátila oči.

„Nič také nemám. A aj keby, prečo by som to vravela práve tebe?"

„Vravím, že to ber ako vyrovnanie situácie. Tajomstvo za tajomstvo. Ty moje už poznáš. Je rad na tebe, Malfoyová."

Odfrkla, ale videl som, ako nad tým uvažuje. Krútila si pramienok vlasov, pohľad upretý do diaľky. Možno odhalovala, či sa na to vykašlem. To ale nehrozí.

„Tak skúsim si tipnúť. Máš nejakú trápnu alebo divnú úchylku?"

„Prosím?"

„No a čo? Všetci sme nejakí."

„Tak to nechcem vedieť o tvojich úchylkách," pokrčila nosom.

„No taaaak!"

„Fajn. Jazdím na hipogryfovi."

Prevrátil som oči.

„To viem! Nemusíš sa báť, nikomu nič nepoviem. Viem udržať tajomstvo."

Povzdychla si.

„Fakt nikomu?" uistila sa.

„Prisahám!"

„Nemôžem uveriť, že súhlasím! Ak sa to niekto dozvie, zabijem ťa a tvojho tela sa zbavím tak dôkladne, že ťa nikto nikdy nenájde!"

Stálo ma veľa námahy, aby som neprevrátil oči.

„Naozaj sa to nikto nesmie dozvedieť, lebo by som lietala v riadnom probléme, dokonca by ma mohli aj zavrieť! Nie som totiž úplne legálna. Merlin, to znelo... Nevadí. Čo chcem podať je, že som-"

Desivé zavrčanie ju vyrušilo uprostred vety. Prudko som sa otočil a videl, ako niečo vysoké a vychudnuté vyletelo z kríkov. Pred nami stál tvor, ktorého sme očakávali dlhšie. Vysoký, aj keď zhrbený, kožu mal sivú a bledú pokrytú chlpmi. Tvár pretiahnutú, oči hladné a divé. Končatiny dlhé.

Pred nami stál vlkolak.

„Greyback?" oslovil som vlkolaka a v ruke zovrel prútik.

Vlkolak len zavrčal a otvoril papuľu s tesákmi, pomaly sa k nám blížiac. Ver mi, vôbec som netušil, aké zaklínadlo mám po ňom vrhnúť. Všetko mi prišlo tak vzdialené. On urobil krok vpred, my vzad. Keď sa zrazu postavil na zadné a zahnal sa labou s pazúrmi. Na moje nešťastie ma zasiahol. Zasyčal som od bolesti a prebodol vlkolaka pohľadom. Ten obrí pes spokojne potriasol hlavou.

„Potter!" pípla Malfoyová.

Hľadel som na vlkolaka. Toto nie je Greyback. Otec mi vravel, že sa naučil ovládať premeny, čiastočne, ale predsa. Dokázal by s nami komunikovať. Toto je iný vlkolak. Ruka ma štípala a nechcem vedieť, ako hlboko sa dostali jeho pazúry. Postavil som sa pred Malfoyovú zdvihol prútik a sekol ním. Vlkolak dostal peknú kúzelnú facku. To ho ale viac rozčúlilo. Zavrčal, vyceril tesáky a rozbehol sa po mne. Bol som pripravený sa pobiť aj rukami.

Zrazu ale okolo mňa prebehol biely vlk a postavil sa predo mňa.

Vlkolak zostal na chvíľu zmätený. Vlk naňho ceril tesáky a vrčal. Vlkolak váhal. Je to predsa len jeho druh. Pozrel som sa za seba, že zdrhnem s Malfoyovou, ale tá tam nestála. To ma tu nechala napospas týmto dvom?! Ohromné!

Vlkolak sklopil kožovité uši. Na to sa vlk otočil a uprel na mňa nezvyčajne ľudské oči. Lepšie som si ho premeral a zalapal po dychu.

Vlk mal krémovú srsť, ale papuľa, hruď, bruško a spodok chvosta boli snehovobiele. Ale tie oči. Modrošedé ako búrka a teraz aj studené ako ľad.

Bol som si istý, že Malfoyová neutiekla. Ona ma bránila. Ona je ten vlk.

Už viem, čo to bolo za tajomstvo. Vedel som, čo mi chcela povedať.

Chcem povedať je, že som animágus.

Toto mi chcela prezradiť! Vie sa premeniť na vlčicu.

Odvrátila sa odo mňa a urobila niekoľko krokov k vlkolakovi, ktorý tam stále nerozhodne prešľapoval. Inštinkty prebrali kontrolu.

„Nie!" skríkol som po nej mimovoľne.

To som, ale nemal robiť! Skutočne nie!

Dám vám takú radu. Ak sa čírou náhodou ocitnete v prítomnosti vlkolaka, ktorý je super agresívny a postaví sa proti nemu vlk, radšej na seba neupriamujte pozornosť! Nedopadne to dobre. Asi toľko zo Záchranárskej príručky z kapitoly Boja proti vlkolakovi od Jamesa Pottera.

Vlkolak sa po mne rozbehol, prebehol okolo Malfoyovej a vrhol sa na mňa tak rýchlo, že som ani nestihol použiť prútik. Ležal som na chrbte na mokrej tráve a nado mnou sa týčil vlkolak, ktorý nahnevane vrčal a vyceril tesáky. Chcel sa mi zahryznúť do krku, čo som si dosť jasne uvedomoval. Zaprel som sa o jeho kožovito-chlpatú hruď a snažil sa ho odtlačiť. Nestojím o vlčie gény plus každý spln sa meniť na zúrivé zviera.

Prešla sekunda a na moje telo dopadla ďalšia váha. Malfoyová zarývala pazúry do vlkolačieho chrbta a tesáky do ramena. Vlkolak sa mykal, pustiac ma zo svojho zovretia.

Striasol zo seba vlka, ktorý sa okamžite postavil predo mňa. Vlkolak opäť zavrčal, ale nezaútočil. Zdalo sa mi, akoby spolu s Malfoyovou komunikovali o mojej smrti. Fakt super!

Nakoniec sa Malfoyová postavila na zadné, zatiaľ čo prednými zamávala vo vzduchu a dopadla na zem. Ostro na vlkolaka zavrčala až som sa prikrčil aj ja a nie len vlkolak. Sklonil sa a pozrel na Malfoyovú ako ranené zviera. Potom sa otočil a zmizol v kríkoch.

Malfoyová sa na mňa pozrela a zmenila sa opäť na dievča.

„T-ty si animágus?!"

„Práve si videl. Nevedela som, že si môžem získať rešpekt vlkolakov, ale za pokus to stálo," mykla plecami.

„Vlk ako Wolfie?"

„Trefa, Potter!"

Podala mi ruku a pomohla na nohy.

„Chcem vedieť, o čom ste sa zhovárali?"

Zasmiala sa.

„Iba som mu oznámila, že je na cudzom území a niekde sa tu potuluje aj zvyšok mojej svorky. Tiež som musela pripustiť, že patríš k nám."

Nadvihol som obočie, no radšej to nekomentoval.

„Ďakujem."

„Za málo."

Wolfie:

„To, že nie si legálna, asi znamená, že nie si registrovaná na Ministerstve, však?" zaujímal sa Potter. Očerveneli mi uši.

„Presne tak," priznala som a dúfala, že to nebude ďalej rozoberať.

„Ako si to vôbec dokázala? Teta Hermiona sa o to pokúša asi dva roky! Aj McGonagallová vravela, že je nutné dokonalo ovládať trasfiguráciu a nezvládne to každý."

Uškrnula som sa.

„Tvrdá práca, Potter. Náhodou som našla knihu v knižnici. Nemohla som si ju požičať len tak, vedeli by to všetci a to nechcela. Kúpil mi ju otec."

Zahvízdal.

„Si úžasná čarodejnica."

„Ďakujem."

Chvíľu sme kráčali, keď som zbadala niečo visieť z nízkeho konára. Zamračila som sa a vykročila k predmetu.

„Poďme spať !" zaskučal Potter za mnou a nahlas zívol.

Rana od vlkolaka mu už nekrvácala, ale odmietal môj návrh, že mu to ošetrím. Okomentoval to, že je v pohode. Hrdina.

Ignorovala som jeho kňučanie a strhla prívesok z konára. Oči sa mi rozšírili a nádej vo mne záplapotala ako oheň.

„Poď sem, rýchlo!"

Neuveriteľné! Môžeme ísť domov.

Len čo konečne Potter prišiel ku mne, omotala som nám retiazku okolo krkov, takže sme stáli pri sebe až moc blízko.

„Wau, Malfoyová! To takto ma potrebuješ? Nie, že by som sa sťažoval, ale radšej by som vytiahol stan," flirtovne sa usmial Potter.

„Prestaň a upokoj svojho kamoša! Vieš čo je toto?" zapla som retiazku okolo nás a ukázala mu prívesok s hodinami.

Nadvihol obočie. Jasné, že sa vôbec pýtam.

„Toto je časovrat! Pozri, ak sa vrátime v čase, asi tak pred tú hádku ohľadom Princa-"

„My sme sa hádali o toho hipogryfa?" skočil mi do reči.

„Áno. Ty si myslel niečo iné?"

,,Ach, nie! Nie, nie! Prepáč, som len unavený."

Oookej?

„Fajn, tak ako som hovorila, dostaneme sa v čase pred našu hádku a zariadime, nech nám do rúk nespadne ten kameň. Jednoduché," dokončila som.

„Fajn. Vieš s tým narábať?" opýtal sa.

Neisto som prikývla. Čisto teoreticky?

„Tak ide sa domov!"

Zatočila som časovratom a my sme sa ocitli v zahmlenom víre.

„Merlin, však už sa mal prestať točiť!" vykríkla som, keď prívesok sa neprestával točiť.

„Čože?!" zdesene na mňa pozrel Potter.

„Vravela si, že vieš, čo s tým!"

„Ale ono to samo! Je to začarované!"

Vymenili sme si vyplašené pohľady.

,,Ajaj!"

Zastali sme a bolo ráno. Stále sme boli lese.

„Kedy sme?" poobzeral sa Potter.

„Dobrá otázka! Zistíme to. Premiestni sa, čo najbližšie k Rokfortu," chytila som ho za ruku.

Potter sa okamžite premiestnil. Ale tak prudko, že keď sme dopadli spadla som naňho.

„Super!" zahudrala som.

„Hej, prvý krát som niekoho so sebou bral!" bránil sa.

Poobzerala som sa. Boli sme v Rokville. Na začiatku, ba ešte pred ním.

Ako splašení sme sa rozbehli do Rokfortu. Našťastie Potter poznal skratky a boli sme tam rýchlejšie ako oficiálnymi cestami.

Konečne sme vošli na pozemky hradu. Merlin, len v akom čase?!

Prechádzali sme prázdnou chodbou, keďže všetci boli pravdepodobne na vyučovaní, a zbadali McGonagallovú.

„Profesorka McGonagallová! Nikdy som nebol šťastnejší, že vás vidím!" objal Potter McGonagallovú.

Musela som sa uchechtnúť. Riaditeľka tam stála neschopná slova.

Keď sa odtiahol a usmial, zalapala po dychu a zatackala sa, držiac sa za srdce.

„J-James P-Potter?" zakoktala sa.

„K vašim službám! Tak potom sme dobrý čas chytili," otočil sa nadšene ku mne.

„A-ale, ty a Lily ste... z-zomreli!" koktala vystrašene.

„Čože?" Potter zbledol ako krieda.

Ja tiež, keď som si zrazu uvedomila, o čom McGonagallová hovorí.

„Pani profesorka, toto nie je James Potter, ktorý si za manželku vzal Lily Evansovú. Toto je James Sirius Potter, syn Harryho Pottera," uviedla som veci na pravú mieru.

McGonagallová si prikryla dlaňou ústa. Stále bola bledá, ale už aspoň nie tak, ako keby si myslela, že vidí nemŕtveho.

„Toto musíme vyriešiť, spolu s pánom riaditeľom," usúdila a kráčali sme s ňou do riaditeľne, pričom bol Potter stále bledý.

„Myslela tvojho dedka a babku, nie teba a Lily," dotkla som sa jeho pleca. Potter len prikývol.