James:

„Asi som prišiel na to, ako máme hľadať prenášadlá," ozval som sa, keď Malfoyová začala umývať riad.

Chcel som jej pomôcť, ale rázne ma strčila späť na stoličku a s nožom ruke, ktorý sa chystala umyť, sa mi vyhrážala, že ak nenechám ten členok v pokoji, odsekne mi ho. Viac som sa protestovať neodvažoval. Som si vedomý toho, že svoje slová myslela vážne a naozaj som nechcel byť o nohu kratší. 

„Asi aj ja. No, na čo si prišiel ty?" prehodila cez rameno a pokračovala v umývaní.

„Ehm... no... ten kameň mudrcov, potom zub baziliska... tie veci by mali mať niečo spoločné s... s otcovi príhodami," dostal som zo seba neochotne. Prečo sa to musí točiť práve okolo Harryho Pottera? Nemohol únoscov zaujať príbeh niekoho iného?

„Aj mne to napadlo. Celá táto hra, alebo čo to premerlina je, je zameraná na úspechy Harryho Pottera. A zatiaľ to išlo postupne podľa ročníkov, a ak si dobre pamätám, teraz by mal nasledovať-"

„Vlkolak?" skočil som jej do reči. 

„Greyback!" vyhŕkla.

„No, ak by sme mali ísť podľa ročníkov, nemohol by to byť aj dementor? S tými mal otec väčšie problémy ako s vlkolakom. Alebo čo ak tí, ľudia, čo majú toto na svedomí, pomohli nejakému vrahovi ujsť z Azkabanu a teraz ide po nás?"

„Nemyslím si, že pomohli niekomu z Azkabanu. Na čo by nám potom bolo prenášadlo? Mali by sme zabiť toho vraha alebo čo? Navyše ani samotný utečenec, dementor či vlkolak by prenášadlami byť nemohli. Nedáva to zmysel," mrmlala Malfoyová. 

Povzdychol som si.

„Niečo z toho v najbližšej dobe stretneme. A ani jedno sa mi nepáč," zamračil som sa. Zrazu mi niečo napadlo.

„Inak, kde je meč Richarda Chrabromila?"

„Zmizol."

Však prečo nie?

Chvíľu sme boli mlčky, kým Malfoyová poutierala riad.

„Treba ti pomôcť na gauč?" opýtala sa.

„Nie! Pre Merlina, je to len vyvrtnuté. Nerob z toho vedu!" zasmial som sa a dokrivkal na gauč. Malfoyová si sadla ku mne na operadlo a nervózne sa pohrávala s prstami.

„Prenášadla sa vždy musíme dotknúť obaja, aby sme sa mohli premiestniť. Sami to nedokážeme. Ja to neviem a teba musí niečo blokovať alebo čo. A keď sa premiestnime, prenášadlo zmizne a zvládneme, ehm, úlohu, tak sa znovu objaví, prenesie nás, no tentoraz nám zostane. Ako trofej," nahlas uvažovala.

„Je to ako hlúpa hra s ťažšími levelmi alebo čo. Ale prečo si dal niekto tú námahu? A ako to môže mať všetko tak pod palcom?"

Malfoyová zavrtela hlavou. Ani jeden z nás nepoznal odpovede na tieto otázky. Nahlas som si povzdychol a zboku som pozrel na blondínku, ktorá stále nad niečím úpenlivo rozmýšľala.

„Ten meč," začala opatrne.

„P-prečo sa nezjavil tebe? Potreboval si ho rovnako ako ja. Si typický Chrabromilčan, v inej fakulte si ťa asi ani neviem predstaviť. Aj tvoja rodina... Tak prečo ja? Nedáva to zmysel. Však ja-"

Nemusela dokončiť, aby som vedel, čo chce povedať. Však ja mám byť v Slizoline.

„Malfoyová, Chrabromilov meč sa zjaví len pravému Chrabromilčanovi v núdzi. Ty si ho potrebovala, aby si oslepila baziliska a mohli sme ho zabiť. Ty si pravá Chrabromilčanka," pozrel som na ňu a nadvihol sa.

Jej tvár bola tak blízko. 

Hipogryfka.

„Pozri, netráp sa! Áno, tvoja rodina možno aj storočia navštevovala Slizolin, ale to predsa neznamená, že by si mala aj ty. Záleží to od samotného človeka, nie od krvi," natiahol som ruku a dotkol sa jej líca.

Pozrela na mňa svojimi očami a pohľady sa nám stretli.

„Nebola to náhoda, že ty si v Chrabromile a Albus zas v Slizoline. A dnes si len dokázala, že do Chrabromilu patríš!" 

„Ďakujem," šepla.

Väčšmi som sa nadvihol a s dlaňou na jej líci pomaly prekonával tú vzdialenosť medzi nami. Neodtiahla sa, čo som bral ako dobré znamenie. Naše pery delilo len pár milimetrov. Mal som v úmysle ich prekonať, ale...

Pred nás s hlasným pleskotom spadli noviny.

Obaja sme sa strhli a Malfoyovej sa rozšírili zreničky prekvapením. Zmätene sme zažmurkali. Malfoyová vyskočila z operadla, vzala noviny a začítala sa. Ja som nahlas vydýchol a teraz sa naopak vtlačil viac do kresla. Merlin, naozaj som sa práve chystal pobozkať Malfoyovú?

Tá stávka!

„Merlin!" vykríkla Malfoyová, čím prerušila moje popletené myšlienky.

„Čo sa deje?"

Podala mi noviny.

ÚNOS

Pred vyše týždňom zmizli dvaja študenti Rokfortskej strednej školy čarodejníckej:

15-ročná Wolfie Malfoyová a 16-ročný James Potter.

Z našich zdrojov vieme, že sa preniesli a teraz sú rukojemníkmi skupiny, ktorá sa dlho neukázala. Stúpenci Veď-Viete-Koho, takzvaný Smrťožrúti. Obávame sa, že chcú, aby ich Temný pán povstal. Opäť. Boli sme zvedaví na názor nášho záchrancu a dnes už Muža-Ktorý-Prežil.

„To je nemožné! ON nemá ako povstať!" ohradil sa Harry Potter.

Dokonca sme sa opýtali aj bývalého Smrťožrúta, čo sa chystá.

„Temný pán je mŕtvy už roky!" vyjadril sa Draco Malfoy.

Dvaja muži, otcovia nezvestných detí, s nami o tom nemienia komunikovať a riaditeľka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej McGonagallová nám tiež odmietla podať bližšie informácie. Ministerstvo Mágie usilovne pátra po dvoch stratených študentoch. Otázkou však zostáva, či sú Wolfie a James ešte vôbec nažive a je koho zachraňovať.

Prečo nám posielali Denného proroka? Aby sme si uvedomili, že sme na to sami, lebo nás pomaly začínajú považovať za mŕtvych alebo ako mám tomuto rozumieť? Malfoyová si povzdychla.

„Idem sa osprchovať a ľahnúť si. Na dnes mám tohto cirkusu už dosť," zamrmlala a zmizla v kúpeľni. Tupo som civel do steny, kým nevyliezla a nevystriedal som ju.

Keď som vyšiel už ležala na posteli, ale nespala. Sadol som si k nej a zaškeril sa.

„A moja odmena?" drgol som do nej. Nadvihla obočie.

„O čom to rozprávaš ?"

„O našej stávke. Vsadili sme sa a vyhral som."

„Merlin, ale ja som nevedela, že ovládaš parselčinu!" prudko vystrelila do sedu.

„No a čo? Nepýtala si sa."

„To nie je fér!" zaskučala. Rozosmial som sa a posunul sa o kúsok bližšie.

Zavrčala, chytila mi tvár do dlaní a pozrela mi odhodlane do očí. Nedočkavo som čakal, kedy spojí naše pery v jedny. Naklonila sa a pobozkala ma... 

...na líce.

„To nebude normálna pusa?" nahodil som psie oči.

„Choď spať, casanova! Chcel si bozk, dostal si bozk. Väčšie špecifikácie neboli určené," odsekla a otočila sa mi chrbtom. Rozosmial som sa a šiel si ľahnúť do svojej postele. No, zaspať som nemohol.

Naozaj som chcel pobozkať Malfoyovú? Naozaj ju chcem pobozkať? Sám neviem, či ma len baví ju provokovať alebo sa len neviem zbaviť obrazu, že je Hipogryfka. Dievča, ktoré som hľadal mesiace.

***

Dni plynuli a Malfoyová hľadala ďalšie prenášadlo sama, hoci sme nevedeli, čo máme hľadať. Mohlo to byť naozaj čokoľvek. Popri tom stíhala aj variť. Len som oči vyvaľoval. Keď som jej chcel pomôcť, vždy odmietla. Niekoľkokrát som sa proste postavil, že idem aspoň na hliadku, ale ona ma švacla na najbližšiu stoličku. Paráda. Moje slová skrátka ignorovala.

„Idem opäť pohľadať, či niečo nenájdem. Ty sa prosím nezabi!" pousmiala sa, schmatla prútik a vybehla von. Merlin, však prešiel týždeň a ja normálne môžem chodiť. Nič mi nie je! Som úplne fit.

Prešlo nie viac ako desať minút, keď som začul krik. 

Malfoyová!

Vyletel som ako šíp, trochu pokrivkávajúc, pretože ten obväz mi fakt spevnil nohu a znemožňoval lepšiu ohybnosť členka. Zastal som na mieste a srdce mi zamrelo.

Malfoyová ležala na tráve. Nevládala sa ani brániť, prútik jej vypadol z ochabnutých prstov. Skláňala sa nad ňou levitujúca postava v čiernom plášti a vysávala z nej šťastie, radosť a lásku. Okolo tých dvoch lietali ďalšie temné postavy. Dementor nad Malfoyovou sa skláňal a chcel jej dať svoj bozk.

„Expecto patronum!" zakričal som a z prútika mi vyletel orol. Vrhol sa na dementora, ktorého odhodil obrovskými krídlami. 

Užitočné zaklínadlo ten patronus. Teraz som rád, že otec trval na tom, aby sme sa ho poctivo naučili.

Postavil som sa pred Malfoyovú a snažil sa patronusa udržať, ale nebolo to ľahké. Dementorov bolo priveľa a hoci sa ma bránil strieborný orol, vždy sa ku mne nejaká z postáv dostala. Myslel som, že sa už-už zložím, keď som pocítil teplú dlaň. Sklonil som prútik a orol zmizol. Lapal som po dychu. Malfoyová mi stisla ruku a unavene sa usmiala.

Zhlboka som sa nadýchol a znova vykríkol zaklínadlo. Teraz sa ku mne pripojila aj blondínka.

„EXPECTO PATRONUM!"

K orlovi sa pridal tiger, patronus Malfoyovej. Dementori spanikári a začali letieť preč. Proti dvom fyzickým patronusom nemali šancu.

Keď dementori zmizli, vyčerpane som spadol z nôh.

„A-ako si-?" začala.

„Vravel som, že som fit," zaškeril som sa a po chvíli, počas ktorej sme zbierali sily, sme sa vrátili do stanu. Malfoyová klesla vyčerpane na gauč a civela do stropu.

„V poriadku?" dotkol som sa jej ramena.

„Hej a ty?"

„Tiež."

Zamieril som do kuchyne a keď som sa vrátil v ruke som držal veľkú tabuľku čokolády. Zlomil som ju na polovicu a jednu časť podal Malfoyovej.

„Ďakujem za záchranu," usmiala sa.

„To nestojí za reč," mávol som rukou.

„Prestaň! Keby si nebol prišiel už by ma ten odporný dementor pobozkal."

Nahlas som sa rozosmial.

„Radšej ja ako dementor?"

„O tom by som naozaj musela uvažovať!"

„Ale no tak!"

„To musíš myslieť na baby aj v smrteľne nebezpečnej hre?"

„Možno."

„Tak mňa z toho vynechaj!"