Wolfie:

Boli sme preč už týždeň aj tri dni a stále sme nenarazili na ďalšie prenášadlo, ani nijakú civilizáciu, vlastne sme nenarazili na hocičo, čo by nám v tejto situácií pomohlo.

Desať dní sme skladali a zase stavali stan, vždy s prázdnymi rukami a o nič bližšie k riešeniu. Začínali sme byť frustrovaní a naše hádky boli niekedy pekne hlúpe.  Napríklad, keď som si zabudla upratať sprchový gél a on sa ním umyl.

„Malfoyová! Myslel som, že sme sa dohodli, že nateraz s naschválmi prestaneme!" štekol po mne Potter, keď vyšiel z kúpeľne len v uteráku okolo pása.

„Čo je?" zavrčala som. No, nevenovala som mu veľkú pozornosť a ďalej skúmala presnú kópiu kameňa mudrcov.

„Ty sa aj pýtaš?! Vymenila si mi sprcháč! Teraz smrdím ako baba!" zafučal.

„Tak po prvé ja nemôžem za to, že si sprostý a použil si môj sprcháč, po druhé vôňa mandlí nie je zlá a po tretie mal by si byť nadšený, casanova," zavrčala som.

„Že smrdím ako ty?"

„Tak ja smrdím?!"

„Vieš, ako som to myslel!"

„Ja som ti sprcháč nevymenila. Čo si myslíš, že už fakt nemám nič lepšieho na práci?"

„U teba nikdy neviem." 

„Prosím?!"

„Netvár sa ako anjelik!" odvetil a snažil sa usušiť si vlasy.

„Ani ty nie si dvakrát svätý!" odsekla som ľadovo a postavila sa. Spražil ma pohľadom.

„Trhni si!" vykríkla som a vybehla zo stanu.

Celý deň sme sa spolu nerozprávali, no na ďalšie ráno bolo všetko v poriadku, akoby žiadna hádka neprebehla. 

„Merlin, musí, to ísť inak!" zamrmlala som, ako som nasledovala Pottera po chabom lesnom chodníčku, keď som zrazu o niečo potkla.

„Au! Doriti!" zanadávala som.

„Čo sa stalo?" otočil sa Potter.

„Nič. Len som sa potkla o-" 

Naštvane som zdvihla predmet do ruky. Keď som zistila, čo to je, vykríkla som som a odhodila to, pričom som vyplašene cúvala.

„Počkaj!" skríkol Potter a rýchlo zdvihol predmet, čo som odhodila.

„Nezdá sa ti, že je to trochu veľké na hadí tesák? Had s takýmto zubom musel mať aj desať metrov," zamyslel sa. Jeho oči zasvietili.

„Musí to byť prenášadlo!"

„Ale prečo sme sa nepremiestnili?" nadvihla som obočie. Zvedavo som natiahla ruku a dotkla sa tesáka. 

PUK!

„Dopekla!" zavrčal Potter a pozviechal sa na nohy.

„Zažila som aj lepšie pristátie," zamrmlala som a pohľad mi skĺzol na zem. Chcela som zvriesknuť, ale Potterova dlaň mi v tom zabránila.

„Ticho! Nevieme, kde sme a čo nás tu čaká. A áno stojíme na kostiach. Teraz ťa pustím a budeš ticho, dobre?" zašepkal mi do ucha.

Prikývla som a jeho dlaň ma pustila. Začala som sa obzerať, keď som zbadala tunel. Východ. Rozbehla som sa k nemu a začala sa škriabať von, ale tunel bol prudký, strmý a klzký.

„Áááá!" s výkrikom som sa zviezla dole a nabúrala pri tom do Pottera za mnou. Zalapal po dychu. Dopadla som priamo na jeho hruď.

„Prepáč." Rýchlo som sa odvalila nabok.

„To nič," uistil ma.

„Máš ten zub?" opýtala som sa.

„Nie. Zase zmizol," zavrtel hlavou. Poobzeral sa po okolí a nazrel aj do tunela, po ktorom sme sa snažili vyšplhať.

„Mám dobrú aj zlú správu," začal. Nadvihla som obočie.

„Tá dobrá správa je, že sme na Rokforte. Tá zlá, že sme v Tajomnej komnate a odtiaľto sa nedostaneme bez pomoci. Pochybujem však, že nás až hore začujú. Takže hurá vpred! Len... keď niečo začuješ, okamžite odvráť tvár."

Preglgla som, dobre vediac, na čo naráža. No, obaja sme, hoci s malými dušičkami, kráčali hlbšie do Tajomnej komnaty. Zastavila nás obrovská brána s hadmi. Alohomora nezabrala, bombarda tiež nie.

„Asi sme skončili. Zub nemáme, lietať nevieme a toto tiež neotvoríme," rozhodila som rukami.

„Otvorím to. Mám nápad," pousmial sa Potter.

„Viem, že si namakaný z metlobalu, ale zas nie si Herkules," pobavene som na neho hľadela.

„Vsadíš sa?" uškrnul sa.

„Jasné. Čo navrhuješ"

Mám víťazstvo isté, tak prečo sa nepobaviť?

„Ak bránu otvorím, dostanem pusu. Ak nie, urobím čo len budeš chcieť."

„Ty si teda trúfaš! Ale dobre," súhlasila som a podali sme si ruky.

Potter sa spokojne uškrnul a obrátil sa k stene. Pobavene som ho sledovala, až kým nezačal rozprávať. Lepšie povedané, kým nezačal syčať. Ovláda parselčinu! Jazyk hadov. Nerozumela som, čo povedal, ale brána sa otvorila. Uškrnul sa.

„T-ty o-ovládaš p-par-parselčinu?" vykoktala som prekvapene.

„Tak trochu. No, otvoril som bránu, takže si mi dlžná bozk."

„To nie je fér! Nevedela som, že ovládaš hadí jazyk!"

„No a? Nepýtala si sa," šibalsky žmurkol a vošiel do Tajomnej komnaty. Neochotne som ho nasledovala.

Tajomná komnata vyzerala veľkolepo, strašidelne. Všade bola plytká voda, cez stred sa tiahol kamenný chodníček a vedľa neho z každej strany niekoľko hadích hláv.

„Nemám z toho dobrý pocit," zamrmlala som. Bála som sa.

Zrazu som zbadala tesák, ktorý nás sem dostal. Trónil na hlave mocného Salazara Slizolina.

„Pozri!" vykríkla som a rozbehla sa k nemu.

„Malfoyová, stoj!" zreval Potter.

Predo mnou sa ozvalo syčanie a prskanie. Stuhla som a neopovážila sa ani pohnúť. Očami som zavadila o mohutné hadie telo. Rýchlo som som sklopila oči zase na zem. Bazislisk. Naozajstný bazilisk! Ale ako? Však mal byť už desaťročia mŕtvy!

Bazilisk zasyčal a cítila som, ako sa ku mne skláňa. Cúvala som. Syčanie bolo agresívnejšie. Bude útočiť! V ten moment som sa zvrtla a a rozbehla sa. Potter tiež. Ostro čosi zasyčal v parselčine, ale baziliskom ani nehlo.

„Nepočúva ma!" posťažoval sa.

„Nehovor!" zavrčala som naspäť.

Zabočili sme, ale had nás doháňal. Len zázrakom sme ešte neboli mŕtvi. Vytrvalo sme odolávali pokušeniu pozrieť sa na tvár netvora. Lenže, toto nemá cenu. Nemôžeme utekať do nekonečna! Ak ho nezabijeme, zabije on nás. Vtedy som dostala nápad a zboku pozrela na Pottera.

„Rozdelíme sa!" zakričala som.

„Aby zabil najskôr toho pomalšieho?" vyprskol.

„Oslepím ho!"

„Nie!"

„Ver mi!"

Nepočkala som na jeho odpoveď. Prudko som sa zvrtla, zatiaľ čo Potter bežal stále rovno. Vyšplhala som sa na jednu hlavu. Skočila som na niekoľko ďalších hláv a pripravovala sa na upútanie pozornosti baziliska, keď sa predo mnou zjavil Chrabromilov meč. Neváhala som. Schmatla som ho a skočila oblude na hlavu. Zrevala.

„Nepozeraj sa!" skríkla som na Pottera a len tak-tak sa udržala na beštii. 

Sekala som a bodala na slepo, no zjavne som zasiahla cieľ, pretože bazilisk bolestne zareval. Vykríkla som, pootvorila oči a chcelo sa mi nadšene vykríknuť. Bazilisk prišiel o jedno oko. Trepal hlavou, ale vďakamerlinovi som sa udržala na jeho hlave a meč mi našťastie tiež nevypadol. Podarilo sa mi bodnúť ho aj do toho druhého. Bazilisk reval, ja som jačala. Mykol hlavou tak prudko a tak nízko až zvalil Pottera z nôh.

James:

„Hej, ty beštia! Môj otec ťa už raz zabil. Urobím to aj ja a opäť sa nepostavíš na chvost! Čo si to za beštiu Salazara Slizolina, keď si taký slabý?" posmieval som sa mu parselčinou.

Nie je pravda, že ma ten had nepočúva. On len ignoruje moje príkazy. Všetko počuje a jeho reakcie to dokazujú, navyše po mne syčí, že ma zabije. V duchu som súril Malfoyovú. Nech je jej šialený nápad akýkoľvek, je lepší ako žiadny.

Zrazu bazilisk vydal strašný rev a zastal. Automaticky som sa chcel otočiť a pozrieť, čo sa deje, no Malfoyová po mne skríkla, aby som to nerobil. Nebol som hlupák, aby som neposlúchol. Krátko na to sa ozval ďalší rev a ženské pišťanie a mňa mohutná sila sotila doluznačky na zem. Prútik mi vypadol. Zdvihol som sa na nohy a hľadel pred seba, hoci zvuky za mnou ma nútili otočiť sa.

Vedľa mňa dopadla Malfoyová a dotkla sa môjho pleca. 

„Už sa môžeme pozerať, ale stále je veľmi nebezpečný," usmiala sa. Vyvalil som oči a premeral si ju pohľadom. Vlasy sa jej lepili na čelo, ruky, tričko aj tvár mala od krvi. No, v tých rukách držala meč. Chrabromilov meč!

Zdvihol som prútik a s Malfoyovou sme cúvali od obrovského zeleného hada ďalej. Tá beštia bola obrovská. Mohla mať aj desať metrov. Tam, kde by mali byť oči, boli krvavé bodné rany. A keď som zbadal tú papuľu plnú ostrých tesákov dlhých ako ruka dospelého človeka od končekov prstov po lakeť, nebolo mi všetko jedno. 

Kričali sme zaklínadlá, no bazilisk hoci bol slepý, bol stále rýchly a zúrivý. A keď sa nám zásah aj podaril, nemal taký účinok, ako sme dúfali.

„Tu som, ty ignorant!" syčal som naňho a začal sa škriabať na jednu z hláv. Bazilisk odhodil mohutným telom Malfoyovú a vrhol sa tvárou do kameňa. Len tak-tak, že som nezletel. Kým sa spamätal, stál som na hlave s pripraveným prútikom. Vrhol sa znova po mne. Cúvol som a padal na zem. Len tak-tak som stihol stlmiť pád kúzlom.

Bazilisk sa nado mnou týčil, otvoril papuľu plnú jedovatých tesákov, keď zrazu bolestne zreval. Ponáhľal som sa z jeho dosahu. Malfoyová sa škriabala po haďom tele a znova bodla mečom až po rukoväť. Had reval, prskal a zvíjal sa k zemi. Malfoyová z neho zoskočila, schmatla ma za ruku a ťahala preč. Ako sme utekali, zle som stúpil a noha sa mi podvrtla tak nečakane a nepekne až som spadol z nôh. Malfoyová sa prudko otočila, no moment na to ma privalilo obrovské telo baziliska. Alebo aspoň časť zo mňa.

Zavrčal som od bolesti. Vyvrtnutý členok bol v jednom ohni a váha mŕtveho baziliska mu nápomocná teda nebola.

„Pre Merlina! Si v poriadku?" vykríkla Malfoyová a s vypätím mojich a jej síl sme telo odtlačili aspoň tak, aby som sa dokázal zpod neho vymotať.

Nadvihol som si džínsy nad ten nešťastný kotník. Sakra, je vyvrtnutý a opuchnutý ako cesto na mamin koláč...

„Och!" vyletelo z Malfoyovej.

„Počkaj tu!" A odbehla preč. Zamračene som na ňu hľadel, no ona sa vyšplhala na Slizolinu hlavu a vzala tesák. Nepremiestnila sa. Hodila sa ku mne a až keď som sa dotkol tesáka aj ja, premiestnili sme sa.

„Neopováž sa pohnúť, Potter, inak ti predvediem horší boj ako bol ten s baziliskom!" zavrčala na mňa, schmatla ruksak, čo som mal na pleci a pripravila stan.

Vošla zúrivo doň, ale počul som len nejaké plieskanie niečoho mäkkého. Potom zase vyšla von a ponúkla mi ruku, ktorú som vďačne prijal. Pomohla mi vyšvihnúť sa na nohy. Zas som sa, ale zavážil na ten sprostý členok a tvár skrivil do bolestnej grimasy. Malfoyová si rýchlo jednu moju ruku prehodila cez rameno a podopierala ma. 

Dotackali sme sa až do stanu a Malfoyová mi pomohla sadnúť si, aj keď som už asi päťdesiatkrát povedal, že to zvládnem.

„Nefrfli toľko! Máš vyvrtnutý členok, tak sa prestaň hrať na hrdinu, čo ho nič nebolí. To rob pri svojim obdivovateľkách !" zavrčala Malfoyová a vošla do kúpeľne. Vrátila sa s obväzom.

„To už trochu preháňaš nie?" zaskučal som.

Začala mi vyzúvať tenisku a potom mi stiahla aj ponožku. Mimovoľne som sa uškrnul.

„To som nevedel, že aj ty patríš medzi tie, čo sú do mňa bláznivo zamilované. Neboj, máme teraz pre seba dosť času," šibalsky som sa zaškeril.

Malfoyová stuhla a prebodla ma vražedným pohľadom.

„Ak si si nevšimol, tak ti len chcem pomôcť s tým členkom. A ten čas pre seba nemienim stráviť ani len v tvojich úchylných predstavách!" odvetila ľadovo a začala skúmať môj členok.

Začínal nepekne fialovieť a navyše bol naozaj škaredo opuchnutý. Prešla mi po ňom prstami a jemne stláčala. Mykol som sa, keď našla zdroj bolesti. Vyhrnula mi nohavicu a začala mi omotávať obväz. Sama bola doudieraná, hoci krv zo seba už zmyla, no nezaujímalo ju to teraz.

Keď skončila a upevnila obväz, chcel som sa postaviť, ale zatlačila ma do gauča.

„Nie! Necháš ten členok v pokoji. Nebudeš ho zbytočne namáhať," pozrela na mňa a jej sivomodré oči ako snehová búrka sa zabodli do mojich.

„Naozaj si tvoju odbornú pomoc vážim a som za ňu vďačný, ale ešte stále sú tu ostatné prenášadlá, ktoré čakajú na to, kým ich nájdeme," uškrnul som sa.

„Myslím, že to týždeň bude musieť počkať. Poobzerám sa každý deň, či niečo nenájdem," sľúbila mi.

„Tak to rozhodne nie! Nemôžeš ich hľadať sama!"

„Upokoj sa, jasné? Nemáš dôvod sa o mňa báť."

„Čo ak sa ti niečo stane?"

„Prosím ťa, Potter!" prevrátila oči a šla do kuchyne, pričom ja som ležal na gauči ako na smrteľnej posteli.

Obaja sme mlčali. Ja som skúmal v rukách kameň so zubom a uvažoval som nad tou hrou.

McGonagallová určite už otca informovala. Hľadá ma? Bojí sa? Tuší, kto by mohol byť za tým a o čo tu vlastne ide? Má nejaké stopy? Môžem mu ja nejaké zanechať? Kam sa premiestnime na konci tejto hry?

„Dokážeš prejsť do kuchyne?" zakričala na mňa Malfoyová, čím ma vyrušila z myšlienok.

„Jasné," odvetil som a opatrne sa postavil.

Krivkajúc, hlavne aby som nezaťažil členok, som sa dostal do kuchyne. Hodil som sa na stoličku za stolom a Malfoyová predo mňa postavila zemiaky s pečeným mäsom.

„Ako si... Ty vieš variť?" dostal som zo seba.

Celé dni sme s Malfoyovou do seba pchali, čo nám ponúkol stan. Zväčša to bolo pečivo, ovocie, zelenina či dokonca jogurty. Ale teplé jedno som na jazyku necítil vyše týždňa. Prečo s tým čakala až do dnes?

„Tak trochu. Asi," sklopila zrak.

„Asi? Počkaj, nehodila si tam nejakú otravu však?" štuchol som vidličkou do zemiaku. Malfoyová sa rozosmiala.

„Nemusíš sa báť. Otrava nie, len dúfam, že to tvoj žalúdok spracuje."

Strčil som zemiak opatrne do úst. Môj dobrotivý Merlin! To... to je jedlo? Zemiak som vychutnával plnými dúškami a moje chuťové poháriky sa šli zblázniť. Nie som si istý, či to je pre kulinárske umenie Wolfie Malfoyovej alebo moje telo len oceňuje teplé jedno.

Až neskôr som pozrel na Malfoyovú, ktorá na mňa s očakávaním hľadela.

„Čo klameš? Je to skvelé!" usmial som sa a vložil si do úst mäso.

Malfoyová sa zasmiala. Zemiaky aj mäso priam zožral a ešte si vypýtal aj prídavok.