Wolfie:

Ja toho Pottera naozaj zabijem! Tak najskôr ma vydiera, že vie o Princovi a potom si ešte dovolí trepnúť takú sprostosť, či milujem Draka?!

A došľaka! On to vie. Vie, že som  Hipogryfka. Ako inak by vedel o Drakovi, keby ním sám nebol? Alebo myslel draka s malým d? Ako si vôbec môže pomýliť draka s hypogrifom?

Ale týmto sa môžem zapodievať naozaj neskôr. Stalo sa niečo horšie. Ten chuj ma nepočúval a vďaka nemu sme sa premiestnili! Samozrejme, pre neho je úplne bežné, že po ľuďoch ktosi hádže kamene mudrcov. Alebo teda jeho kópie. A keby aj, mohol aspoň spoznať toho prekliateho Smrťorúta!

„Uvedomuješ si, čo chytil, ty idiot?! Kameň mudrcov! Prečo si ma, pre Merlina, nepočúvol a neodhodil to? Však to hádzal Smrťožrút! Tvoja obmedzená mozgová kapacita ma niekedy naozaj udivuje!"

„Malfoyová, teraz sa ani nehni," povedal Potter zastretým hlasom.

„Prečo by som?" začala som, ale vedľa mňa niečo spadlo.

Tekuté, biele, slizké a vrcholne nechutné. Naplo ma a pomaly som pozrela hore. Zalapala som po dychu a opatrne sa priblížila k Potterovi. To nechutné bola slina obrovského trojhlavého psa! Pes na nás nahnevane hľadel a vrčal. Spolu s Potterom sme začali cúvať.

„D-dobrý psíček," snažil sa ho upokojiť.

Malo to ale opačný účinok. Pes sa rozštekal a a rozbehol sa. Zajačala som, zvrtla sa na päte a rozbehla som sa s Potterom po boku.

„Vážne?! Dobrý psíček!?" neodpustila som si počas behu.

„No a čo? Ty si na neho len zízala," ohradil sa Potter.

„Je to trojhlavý pes! Čo pre teba je nenormálne? Kamene mudrcov nachádzaš bežne, tiež venčíš každý deň trojhlavé psy a čo ešte?"

„Mne ten šuter bol povedomý, ale skôr ako som si ho mohol obzrieť si sa po ňom načahovala ako šialená. Keby si ma nechala-"

„Kričala som, aby si ho zahodil!" 

„Chcel som vedieť, čo to letelo!" 

„To nemyslíš vážne!"

„Skutočne to chceš rozoberať teraz?" kývol Potter za seba. Pes nás doháňal.

„POZOR!" zakričal a zvalil ma na zem, aby sme sa vyhli papuli, čo po nás išla. Rýchlo sme sa stavali na nohy.

„Pozri! Tam sú dvere!" vykríkla som.

Pes štekal ako bláznivý a snažil sa nás chytiť a roztrhať. Kúzla nám veľmi nepomohli. Len sme ho naštvali.

„Alohomora!" skríkla som a dvere sa rozleteli.

S Potterom som vbehla dnu a rýchlo sme zabuchli dvere pred hladnými obrovskými papuľami. 

„Čo to malo znamenať?" zavrčal Potter a sťažka odfukoval.

„Nemám tušenia. Máš ten kameň?" opýtala som sa zadychčane.

„Tu," zdvihol ruku, ale bola prázdna. Neveriacky zízal na vlastnú päsť. Skôr ako som sa mohla rozčúliť, že ho stratil, prehovoril:

„Kde to vlastne sme?"

„Ako to mám asi tak vedieť? Premiestnili sme sa do nejakého lesa a teraz sme... v dome?" pokrčila som plecami.

„Mám nápad!" vykríkol Potter.  Nadvihla som obočie.

„Chyť ma za ruku!" 

„Na čo?"

„Pre Dumbledora, Malfoyová! Viem sa predsa premiestniť," uškrnul sa Potter. Váhavo som ho chytila za ruku.

„Nerozštiepil si sa, že?" spýtala som sa s obavou.

„Nie. Ale prvý krát ide niekto so mnou," zasmial sa.

„Č-čože?!"

Potter na mňa len žmurkol. Čakala som na ten známy pocit menšieho závratu, ale nič sa nestalo.

„Ja to nechápem! Ako je možné,  že to nefunguje?!" zavrčal Potter zúfalo.

„Si si istý, že sa vieš premiestňovať?" nadvihla som jedno obočie.

„Samozrejme!"

Chvíľu sme na seba len mlčky hľadeli a uvažovali, čo ďalej.  

„Pôjdeme tou chodbou? Možno sa niekam dostaneme," navrhla som. Prikývol. 

Avšak kráčali sme naozaj krátko, keď sa Potter odrazu za kriku prepadol pod zem. Vyplašene som skríkla jeho meno.

„Som tu dole! Je to tu akési čudné," zavolal naspäť.

Nemala som na výber. Urobila som krok a už som padala temnotou. Zjačala som, ale za chvíľu som spadla do niečoho mäkkého a celkom slizkého. Fuj!

„Malfoyová?"

„Nie. Voldemort," vyprskla som sarkasticky.

Bola tu tma, ale zvrchu sem dopadalo malinké svetlo, a tak som aspoň trošku videla. Potter sa začal plaziť smerom ku mne, keď ho chápadla zrazu omotali a uväznili. Pohla som sa mu na pomoc, ale čakalo ma to isté.

Doriti, však toto je Diabolské osídlo!

„Nehýb sa!" prikázala som Potterovi.

„Zbláznila si sa?!" vyštekol a ďalej zápasil s úponami.

Mňa rastlina zatiaľ celú omotala. Srdce mi bilo ako zvon. S menším výkrikom som spadla na studenú podlahu a začala sa zviechať zo zeme.

„MALFOYOVÁ!" zreval Potter. Prevrátila som oči. Zase mi neverí? Naozaj?

„Prestaň sa mykať ako červík a radšej to vydrž!" skríkla som po ňom. Prútikom som si klepala po stehne a čakala kým spadne.

„Žartu-!" začal, ale rastlina ho umlčala.

Dobrotivý Dumbledore, tá rastlina ho zabije, ak neprestane!  No tak, Potter! Modlikala som a rýchlo uvažovala, čo nám v škole profesor Longbottom o tejto diabolskej rastline hovoril. A zrazu ma trklo. Svetlo!

„LUMOS MAXIME!" zrevala som z plného hrdla a z prútika mi vyšlo silné svetlo. Rastlina vydala desivý kvíliaci zvuk a stiahla sa, takže Potter spadol dolu aký dlhý, taký široký.

„Už budeš vedieť?!" zasyčala som.

„Jasné, prepáč," zamrmlal a začal sa stavať na nohy. 

Pred nami bola chodba s dverami na konci. Ozýval sa trepot krídel. Vymenila som si s Potterom pohľad a s pripravenými prútikmi sme šli chodbičkou. Otvorila som dvere.

Ocitli sme sa s Potterom v nejakej komnate s vysokým stropom. Nad nami čosi poletovalo.

„Dvere!" vykríkla som a rozbehla sa k nim. 

Boli, ale zamknuté a ani kúzlo Alohomora nepomohlo. Začala som nimi mykať, aj som sa nohou zaprela do steny, ale nič nefungovalo.

„Keby si mi tak pomohol!" zavrčala som na Pottera.

„Fajn, tak buď pripravená," žmurkol.

Stále pri nejakej metle. Nebol to zrovna najnovší model, ale mala by metlobalistu udržať. Potter na ňu vysadol.

„Vidíš to hore? To sú kľúče s krídlami. Jeden je iný ako ostatné. Vidím ho. Myslím, že ho dokážem chytiť."

„Okej," prikývla som a Potter vzlietol. Ako sa odlepil od zeme, tie kľúče sa naňho hneď vrhli. Musel sa oháňať a ešte sledovať naháňať ten, čo potrebujeme.

Nervózne som celé divadlo sledovala. Potter chytil konečne kľúč, ale tie ostatné boli snáď ešte agresívnejšie.  Pohnal metlu najrýchlejšie ako sa len dalo a blížil sa ku mne. Hodil mi kľúč, metlu prudko zodvihol, aby som získala čas na odomknutie. Rýchlo som strčila kľúč do zámky a otočila. Dvere povolili, otvorila som ich tak, aby sa Potter prepchal, no zároveň, aby sme stihli dvere zabuchnúť. Metlobalista vletel do dverí a ja za ním. Prudko som zabuchla dvere a kľúče narazili do nich. Potter zosadol z metly a tá sa zrazu vyparila. Prekvapene sme civeli na to kúzlo. A to ani nechci vedieť, čo nás čakalo teraz.

„To je," začal Potter.

„Áno. Šachovnica," dokončila som.

„Ehm, vieš hrať šach?" poškrabkal sa Potter na zátylku.

„Iba trochu. A ty?"

„Myslím, že ešte menej ako ty. To Albus je v tomto macher. Ja na to nemám trpezlivosť."

„Asi to budeme musieť dať nejako dokopy."

Sme mŕtvi.

James:

Toto nedopadne dobre. Tak trochu som dúfal, že Malfoyová sa zasmeje a povie, že je preborníčka v šachu. 

„Tak, ja idem na strelca a ty na vežu? Pokojne môžeš aj začať," navrhol som. Prikývla a postavila sa na svoje miesto. Boli sme čierny, takže prvý idú biely.

„Pešiak na E5!" zakričala Malfoyová na skúšku.

A skutočne sa pešiak pohol. O chvíľu nášho pešiaka doslova zničili. S Malfoyovou sme si vymenili vystrašené pohľady. Toto ale naozaj nie je dobré! Mal som dávať lepší pozor, keď chcel otec hrávať šach!

Začali sme sa striedať pri vykrikovaní povelov figúrkam. Celkom to išlo, aj keď v priebehu asi dvoch minút sme prišli o štyroch pešiakov! Neviem, prečo som povedal, že nám to ide dobre.

„Pešiak na G4!" rozkázal som jednému chudákovi, ktorý hrá za nás.

Asi po hodine hrania, kedy sme sa do toho s Malfoyovou dostali, som našiel riešenie. Zázrak! Chcelo sa mi plakať od radosti.

„Malfoyová! Keď tamtoho koňa pošleme tamto, ty sa potom pusunieš na F4 a ja k tej potvore a dať šach mat !"

Malfoyová na mňa pozrela ako na najväčšieho idiota na svete.

„Zbláznil si sa?! Chceš nás zabiť? Nejde to inak? A ako si môžeš byť taký istý?" zasypala ma otázkami.

„To zvládneme!" vyhlásil som presvedčivo.

„Prosím, ver mi!"

„Ako ty mne?" zavrčala.

„Uznávam, mal som ťa počúvnuť, ale tá rastlina ma omotala. Reagoval som inštinktívne," snažil som sa ju obmäkčiť. Malfoyová si zahryzla do pery pozrela na šachovnicu.

„Ale... Čo ak ťa prebodne?"

Tak to ma podrž! Malfoyová sa o mňa bojí? Musel som sa usmiať.

„Neboj sa!"

Malfoyová zavrtela hlavou, ale prikývla. Urobil som tak, ako som povedal. Posunul som koňa, potom šli biely. Presne tak, ako som myslel. Zatiaľ to vychádza. Potom sa Malfoyová posunula na F4. Biely mali posledný ťah a išiel som ja. Zhlboka som sa nadýchol. Vedel som, že sme s Malfoyovou vyhrali.

„Šach mat!" povedal som rozhodne.

Meč spadol a ja som pozrel na Malfoyovú, ktorá si vydýchla a rozbehla sa ku mne.

,,Vieš, že pekne hazarduješ?" štuchla ma lakťom.

„Ale podarilo sa!" uškrnul som sa. Prevrátila oči, ale videl som ako jej odľahlo.

Rozbehli sme sa bok po boku po boku k ďalším dverám. Prudko som ich otvoril a zliezli sme po schodoch. Na stole ležal kameň mudrcov. Malfoyová ma chytila za ruku. Pobavene som nadvihol obočie.

„Keď sa ten kameň mohol premiestniť, mohol by si sa aj ty!"

Rozpačito som sa zasmial a skúsil to. Ale opäť sa bez výsledku.

„Tak skúsme ten kameň," pustila ma Malfoyová a opatrne chytila kameň. Chcel som namietnuť, aby na mňa nezabudla, no nepremiestnila sa. Pridal som sa k nej a dotkol sa kameňa aj ja. Ocitli sa vo víre farieb.

Kameň vyhasol, ale nezmizol. Poobzeral som sa. Boli sme v nejakom lese. V okolí nič iné nebolo okrem stromov, trávy, lístia a kríkov. Ale vlastne áno. Bolo tu niečo naviac. Stan. Správne, stan. Malfoyová sa rozbehla dnu, zatiaľ čo ja som sa rozhliadal, či nezbadám nebezpečenstvo.

„Tie odporné slizké hady!" vybehla Malfoyová naštvane zo stanu. Penila, hromžila a kliala okolo seba.

„Čo sa deje?" chytil som ju za plecia.

„Pozri sám! Tí špinavci! Zbabelci!" vytrhla sa mi, podala mi papier a vošla zase do stanu. Rozprestrel som ten kúsok papiera a začal čítať:

Vitajte holúbkovia!

Zaujímavé, aké ľahké bolo chytiť syna slávneho Harryho Pottera a Malfoyovú dcéru. Ale aspoň to bolo rýchlejšie. Zahráme si spolu takú hru. Myslím, že kameň mudrcov Vám dosť napovedal. Ak prežijete a dostanete sa do finále, stretnete mňa aj mojich priateľov osobne.

A Harry Potter spolu so zradcom Dracom Malfoyom budú trpieť a my sa budeme pri tom ešte aj dobre baviť!

P.S.: Sami sa nedokážete premiestniť.

Vyvalene som civel na ten papier. Oblial ma hnev. Tí šialenci chcú, aby otec trpel?! A ja mám byť figúrka?! Pozrel som na Malfoyovú.

„Hovoria tu o hre. Chápeš, čo tým myslia?"

„Zahráme sa na Zlaté trio. Hľadáme horcruxy alias prenášadlá. Kameň mudrcov máme," vyštekla Malfoyová a vošla do stanu. Ja za ňou. 

Bol to ten čarodejnícky stan. Ten, čo vyzerá ako jednoduchý, ale je je perfektne vybavený. Bola tu menšia kuchyňa so stolom pre dvoch, kúpeľňa a toaleta, ak sa to dalo nazvať obývačkou, tak aj tá tu bola a nechýbali dve postele miesto spálne.

„To vážne?" vykríkla Malfoyová prekvapene a vytiahla zo skrine džínsy.

Aj keď celá táto situácia bola veľmi vážna a šlo nám o krk, rozosmial som sa.

„My sme tu naozaj ako nejaké zvieratá na výskum," zamračila sa Malfoyová.

„Vieš, čo? Idem si dať sprchu," zamrmlala. Vytiahla uterák a niečo na spanie.

„Že ma to neprekvapuje!" zamrmlala.

Ja som medzitým vyšiel zo stanu aj s prútikom v ruke. Skúmal som okolie a uvažoval nad tým listom.

Chcú chytiť otca. Prilákať ho. Návnada som ja. Ak prežijem. Chcú, aby trpel. Aby zaplatil za smrť ich vodcu, Voldemorta. Aby trpel za to, že oni, tí verní, strávili roky v Azkabane. A všetko je to moja chyba. Nechal som sa tak hlúpo nachytať. Musím to napraviť! Spolu s Malfoyovou nájdeme všetky prenášadlá, dostaneme sa na koniec a porazíme tých posledných Smrťožrútov. Tých, ktorí nás uniesli, aby sme hrali túto špinavú hru.

„Potter?" ozval sa hlas Malfoyovej zo stanu.

„Idem!" zakričal som na ňu.

Práve si dala dole župan a pod ním mala tričko a kraťasy na spanie.

„Môžeš ísť do kúpeľne."

Keď som vyšiel len v nohaviciach na spanie, zbadal som Malfoyovú s čajom v ruke. Hneď, ako ma zbadala, rozbehla sa ku kanvici a zaliala aj mne jeden.

„Poď sem!" sadla si na jednu stoličku a ja oproti nej.

„Myslíš, že sa odtiaľto môžeme dostať aj inak?"

„Myslíš inak než hľadať prenášadlá alebo sa premiestniť sami?" overoval som si.

Prikývla.

„Žiaľ, nie," pokrútil som hlavou.

„Ja som skúšala patronusa. Vyčarujem ho, to áno, ale správu nepošlem." Objímala hrnček rukami.

„Takže prenášadlá."

„Otázkou je, či ich je sedem alebo viac. Alebo menej? Koľko? A ako ich nájdeme?" vyratúvala Malfoyová otázky, na ktoré sme ani jeden nevedeli odpoveď.

Chvíľu sme len mlčky popíjali čaj a strácali sa v svojich myšlienkach. Dostanem sa s Malfoyovou z tejto šlamastiky.