príbeh sa dá čítať i keď si nepoznáš pôvodnú mangu/anime

-------------------------------------

,,Keď si odišiel, na oslávenie som otvoril fľašu 1889 Petrusu."

Tá noc bola teplá, no jeho kamenný apartmán bol studený ako v zime. Sedel sám, vlasy strapaté a oči upieral prázdno na dvere. Nikto nevie, koľko tam už takto sedel, možno len dievčatko s veľkými očami, čo si občas priložilo ucho k stene v susednej izbe a snažilo sa načúvať. Hodiny ubiehali, jediný pohyb v miestnosti bolo priloženie si fľaše alkoholu ku perám. Niekde hlboko vnútri dúfal, že sa tie dvere otvoria, že ten prekliaty hnedooký bastard vojde do miestnosti a vysmeje ho. Prvých pár krát sa strhol, narovnal, vždy keď sa mu zazdalo, že počuje kroky či vŕzganie vrát. No ako dlhšie čas plynul, už nebol schopný ani to. Len sedel, jednou rukou si pridržiaval hlavu a druhou drahé víno. Hodiny na stene s tichým tikotom odbili tri ráno. Znovu zdvihol fľašu k ústam, i keď tam veľa neostalo. Líca mal červené, oči lesklé a ruka sa mu triasla, nedalo sa povedať, že či od únavy alebo toho množstva vína čo vypil. Prvé hodiny chcel kričať, trieskať, ničiť. Bol presvedčený, že ten, čo ho opustil, sa vráti. Bol presvedčený, že sa ukáže v izbe akoby sa nič nestalo, s úsmevom na tvári. Mal vymyselné ostré slová, ktoré by sa mu jazykom von kĺzali, čo všetko mu bude vyčítať a ako ho pošle späť tam, odkiaľ prišiel. Teraz na to už nemal silu. Iba prial, nech sa vráti. Nevládal. Sila tekutiny, ktorú si púšťal dole hrdlom mu z hlavy vytlačila všetok vznietlivý hnev i smútok. Ale predsa v ňom blčal malý ohník zlosti a agónie. Ako mu to mohol urobiť? Cez to všetko, čo spolu prešli, cez to všetko, čo bol on nútení kvôli nemu vystáť a podstúpiť. Boli partneri, prisahali si to. Veril mu, veril sebe, že tento sa mu neodvráti chrbtom, aj keď bol tak neuveriteľne otravný. Keď hodiny odbili päť ráno, už nedúfal. Nemal nádej, že sa vráti, že započuje šúchanie páru nôh o zodratý koberec a že bude vzdorovať tomu páru krutých hnedých očí. Hnedých očí, ktoré tak dobre poznal. Ktoré tak miloval. Keď hodiny odbili ôsmu hodinu ráno, hlava mu klesla na stôl, prázdna fľaša vykĺzla z dlane a ťažké viečka sa konečne zatvorili. Nevedel už ďalej rozmýšľať, ďalej čakať. No nemohol prijať, že on sa už nikdy nevráti. A keď s výdychom konečne zaspal, znenávidel toho muža rovnakou nenávisťou, s akou ho roky dozadu privítal do svojho života.

Teraz pred ním stojí, roky po odchode, rovnaký pár hnedých očí. Aké bolo jednoduché im povedať, že to víno otvoril na oslavu. Sám sa presvedčil, že to bolo tak. No v hĺbke jeho srdca vedel, že tá fľaša Petrusu 1889 bola otvorená na zaliatie emócii, ktoré nechcel cítiť.