Má to nedokonalé nedomyslené diery, ktoré sa mi nechcelo vypĺňať, nakoľko toto bol môj planý nápad uprostred noci. Preto sa v záujme poviedky budeme všetci tváriť, že Remadora neexistuje a v posmrtnom živote netrávia všetci mŕtvy priatelia spolu väčšinu času. 

One-shot obsahuje Wolfstar a letmo spomenutý Jegulus.

---------------------------------------------

2. mája 1971 by ešte nespoznali v odrazoch skla svoje veselé tváre a necítili svoju vôňu v teplom vánku neskorej jari. Zanedlho sa ich duša rozžiari a ich srdcia rozpolia medzi ďalších troch, zviazaných dokopy silnejšie, než by hociktorý z nich sníval.

2. mája 1974 spolu utekali po chodbe, šťuchajúc sa pomedzi rebrá a prskajúc plané nadávky na účty toho druhého. Boli priatelia, nerozlučný, nemenný. Navždy.

2. mája 1978 vyhodili do vzduchu knihy, premalovali stenu hradu a vykričali celému svetu, že sedem rokov ich kralovania je za chrbtom školy, no nech zostanú nezabudnuteľními.

2. mája 1979, možno trochu skôr, vypukla vojna.

2. mája 1982 už bol sám.

2. mája 1994 vedel, že jeho láska je späť. Cítil však malé naivné pichnutie v hrudi, že sa s ním vráti aj jeho priateľ, akoby aj jeho osud nemal byť taký, ako vyzeral. Neskorá myšlienka toho mesiacu však patrila uvedomeniu, že októbrová smrť nenesie neodhalené tajomstvo, októbrová smrť je len holý fakt.

2. mája 1996 už bol znovu sám. Ani júnové smrte nenesú neodhalené tajomstvá, možno dúfal, že ho jeho spoločník príde znehodnotiť i v podobe ducha. Neprišiel.

2. mája 1998 sa preliala krv.

Všade bolo prudké svetlo, zatienilo mu zrak a momenty slepoty mu dopriali čas, aby sa jeho nesúmerné myšlienky vrátili na svoje miesto. Zhlboka sa nadýchol, no do pľúc sa mu nedostal žiaden vzduch - z nejakého nevysvetliteľného dôvodu mu to neprišlo zvlášne, nepotreboval ten nádych, bol to len reflex dekády žijúceho človeka. Bolo mu príjemne teplo v stareckom svetri, ktorý si nepamätal, kedy si obliekol. Oči mu padli na dlane, hladké a čisté, sem tam poznačené malou či väčšou jazvyčkou. Pamätal si ich oveľa špinavšie a oveľa dokaličenejšie. Inštinktívne si nimi prehrabol veľkú šticu hustých - hustých? - vlasov, až prišlo k uvedomeniu. Cítil sa mladý, bol mladý. Nikdy ním byť neprestal, len sa z tej schránky ako prehnitá kôra olúpalo šťastie a zostal zvädnutý zvyšok. V diaľke zazrel pod malebnou vŕbou na koženej bunde sedieť dvoch chlapcov. Rozbehol sa.

2. mája 1998 sa rozlámané srdcia opäť našli.

,,Námesačník!" vykríkol jeden z nich a vyskočil. V šoku zaspätkoval, bola to tvár, ktorá sa v jeho spomienkach začala strácať už roky dozadu, bol to hlas, ktorý počul v hlave a bodal do srdca dni čo dni, nemysliac si, že ho niekedy začuje. No stál tam, pred ním, rovnako ako on - v časoch, kedy boli najšťastnejší, opäť mladý, hoci on ním nikdy byť neprestal. Rozstrapatené vlasy a okuliare trochu nakrivo, sčervenané líca a hlboké oči farby listov a hliny, celej zeme a lásky naraz na jednom mieste. Takmer sa na sebe zasmial, ako mohol tú tvár zabúdať, natoľko rozjasnenú a nezameniteľnú, ako stála teraz priamo pred jeho očami. Nevedel, ako veľmi to potreboval až dokým nemal omotané ruky okolo svalnatých pliec a nezaškrabol hánkami do lopatky len aby sa uistil, že nesníva. Ešte aj vôňa sedela. Nakoniec, možno minúty, možno hodiny, sa nižší z dvojce vymanil a na tvári mu bolo vidno, koľko toho potrebuje povedať, no namiesto toho ho len šťuchnutím medzi rebrá posunul k druhému z chlapcov. Aj tento bol presne podľa jeho spomienok, hoci na túto tvár sa pozeral deň čo deň, zapracovanú vo fotke do záhybu jeho otváracích vreckových hodiniek. Realita bola však krajšia než jeho krátke zasnívania. Tmavovlasý s typickým úškrnom predniesol: ,,Chvíľu som sa bál, že prídeš ako pán v stredných rokoch, no nakoniec si tu rovnako ako my a ja stále môžem povedať, že som starší." A v momente na to boli ako jeden, ruky pevne okolo kostí toho druhého, dlane na rebrách, tváre zaborené do krkov, teplý dych na kľúčnej kosti. Zovretie uvoľnili len na chvíľu, pozreli si do očí a jeho zorné pole zaplavili emócie, ktoré mu dovtedy búšili na zamknuté dvere pochované hlboko uprostred jeho nezlomného mozgu, čo najďalej od srdca. Sekunda búrkovej nádhery a jeden pohľad tie dvere vymazal i so všetkým zlom na svete a keď sa ich pery zliali dokopy, novooslobodené city explodovali do každej jeho bunky a on sa znovu zamiloval do osoby, ktorú nikdy milovať neprestal. Vyrušilo ich až tiché zakašlanie, na čo si okuliarnatý adresát vyslužil nepekné: ,,Choď do riti, Paroháč." Dostalo sa mu späť ohradenie: ,,Deti sa pozerajú, nemôžeš  sa s chudákom Námesačníkom vyspať tu. Ešte by ste si hanbu urobili hneď na jeho prvý deň." On sa dokázal len zasmiať. Doťahovanie, ktoré nemalo konca, doťahovanie s takým príjemným závanom nostalgie, že by sa ním nechal ovievať aj väčnosť po smrti

Boli tu.

Nikdy sa nechcel pustiť tohto momentu. Stratil ich, nestratí ich znova. Bolo toho toľko, čo s nimi chcel opäť vidieť, toľko, čo musia dobiehať, pretože to nemali možnosť zažiť ešte keď žili. Ešteže majú čas.

Boli tu.

Samozrejme, že prvá spoločná aktivita bolo nájsť si bar a poriadne sa opiť. Bolo to presne ako za starých časov, rozprávali sa, uškŕňali a nahlas smiali. V jeden moment niekto zakričal: ,,ten najväčší buzerant nech spieva francúzsku operu!" A v druhý moment sa Tichošľap vydriapal na stôl a na plné hrdlo prednášal. Neskôr musel zachraňovať oboch, z toho stola jeden padol a druhý si zmyslel, že si zahrá metlobal, neprijímajúc, že v tomto stave sa na metle neudrží.

Boli tu.

Roky neskôr sedeli pod vŕbou, pri ktorej sa našli. Stalo sa to ich miestom. ,,Červochvost, vylez," vyzval chlapca, ktorý bol vždy prítomní, pozerajúc, no nikdy nie s nimi. Z kríkov sa napokon po chvíli ticha predsalen vytrmácal nízky chlapec, s rovnakou guľatou tvárou a malými vodnatými očkami, tvár mu lemoval previnilí výraz prichytenej osoby. Možno čakal, že po jeho činoch a po toľkých zlých spomienkach a bolesti nakoniec bude štvrtý z nich vyzerať inak, no ako mu ta tvár zapadla do skladačky a perfektne doplnila chýbajúcu postavu z jeho spomienok mu stiahlo hruď. Dlho bolo ticho, až dokým ho Červochvost neprerušil. Rozprával o vine a o strachu, o túžbe a o strate. Rozprával desiatky minút, akoby ho to ťažilo už dlho a, pre Merlina, jeho to skutočne ťažilo veky. Nikto ho neprerušil a keď dorozprával, znovu sa rozhostilo ticho. Dlhšie, skliesňujúcejšie. Toto prelomil závan kučeravých vlasov, ako kývol, aby si k nim prisadol na bundy. Napokon bol Paroháč prvý, ktorý Červochvostovi odpustil, čo nikoho neprekvapilo. Námesačníkovi to zabralo chvíľu, no neštítil sa ho a po čase to bolo takmer rovnaké. Najdlhšie to zabralo poslednému, ktorý sa nikdy poriadne nenaučil odpúšťať. Čo však všetkých šokovalo, po mesiacoch a mesiacoch jeho úsečných odpovedí a prepaľujúcich pohľadov to bol on, ktorý ho zavolal na večierok, až mu napokon pod alejou a hviezdami odpustil aj on. V tú noc sa stali znovu záškodníkmi, kompletný a nerozlučný. Navždy.

Boli tu. 

Boli doma.

V inom univerze neexistovalo proroctvo. V inom univerze bol černokňažník napokon porazený piatimi najsilnejšími čarodejníkmi sveta a zlo padlo. V inom univerze James Potter so svojou manželkou mávali svojmu 11 ročnému synovi z nástupišťa na rozlúčku. V inom univerze Sirius Black nepadol cez závoj na ministerstve a Remus Lupin nemusel stráviť polovicu svojho života v hlbokom smútku, nikdy nebol obvinený zo zrady. V inom univerze sedeli pri jednom stole v spoločnom príbytku so zlatým prsteňom na ruke. V inom univerze Peter Pettigrew prišiel na večeru k Potterovcom a zdieľali spolu zábavné príbehy z práce toho druhého.

Žiadny nich však neboli tí v tomto univerze a preto sú ich životy nepodstatné.

Podstatné sú úsmevy, čo ukážu všetky zuby, šprinty v nociach po štyroch nohách, až dokým ťa nepália pľúca natoľko, že musíš prestať a letné bozky všetkých, čo milujú. Podstatné boli Siriusove kožené bundy, Remusove knihy, Petrove jedlo a Jamesova chôdza. Maryne vysoké podpätky, Lilyn šarm a Marlenena hudba. Podstatné boli výbuchy v klubovniach a deti s holými predlaktiami. Regulusova poézia, Bartyho čierny humor a spôsob, akým Evan počúval. Dercasine linky a Pandorine zaklínadlá. Pretože toto je život, ktorý dostali, jediný, ktorý kedy budú mať. Načo sa túto noc trápiť nešťastím.