,,Ahoj Poppy." Prihovoril sa ku mne Kyle počas obedovej prestávky.

,,Ahoj." Telo mi jemne stuhlo.

,,Počula si? Pierre koná párty,"

,,Áno, vlastne som o nej počula." Odvetila dom na prvý pohľad bez záujmu.

Mierne znervóznel a poškrábal sa na zátylku.
,, Rozmýšľal som, či tam nepôjdeš tiež? Sú to jeho narodeniny a je to môj dobrý kamarát-"

,,Len si robím srandu, prídem tam." Štuchla som do neho prstom a z neho sa vyplavila všetká zadržiavaná energia.

Ticho sa zasmial a pozrel sa mi do tváre. Následne na môj stolík na ktorom boli moje kresby. Tak ako obvykle. Našťastie, Novove portréty som mala skryté a napratané niekde v neznámych hlbinách školskej tašky. Rovnako ako aj jeho pištoľ. Hoci som vedela, že by som ju nepoužila, držať ju v ruke dováva aspoň kúsok odvahy. Na internete som by si prečítala jednoducho pár článkov ako ju použiť.

,,Wow, ty to s tým maliarstvom myslíš vážne. " Usmial sa a vytiahol nejaký papier z malej kôpky.

Bolo tam vyzobrazené dievča s venčekom na hlave a širokým úsmevom. Ľuďom som často ponúkla obraz na predaj, keď ich zaujali moje čmáranice na školnej lavici.

Nezačervenala som sa. Len som neprítomne zagánila na tú kôpku papiera. Nebola som s nimi tak spokojná ako s kresbami Novy.

Na konci vyučovania som bola zase mierne napjatá. Naposledy ma predsa ten Križiak naháňal aj cez školu... Tajne som dúfala, že ako mafiáni majú tajný kódex, kde sa píše, že za každého zosnulého Križiackeho príslušníka nezaútočia aspoň tri dni.

Upokojovala som sa vlastnými myšlienkami, že som si ani nevšimla, že už som pred bránou skoro posledná.

,,Tak v piatok. " Hlesol Kyle a jemne sa usmial.

Len som mu prikývla na súhlas a so srdečným tepom na vyššej úrovni bubnovania som vykročila domov. Ako obvykle som musela prejsť cez mesto.

Mala som pocit, že môj dych ochladol.
Ten kyslík, ktorý sa vymieňal s oxidom uhličitým naberal cestou z môjho srdca ľadový podtón. Hoci som si to mohla vyčítať koľko som chcela, vedela som, že by vo mne vypukla zbrklosť a horlivosť kedykoľvek by sa objavil po mojom boku. Dnes na mňa dával pozor. Nevedela som si vysvetliť, prečo som jeho pohľad cítila tak intenzívne. A predsa len mi to dávalo zmysel. Napriek všetkej nezmyselnosti som nachádzala vysvetlenie práve v jeho prítomnosti. Vtedy som totiž ani nemusela nič hľadať. Bol ako kniha odpovedí na všetko.

Čo mal asi v pláne? Len tak sledovať moje kroky? Započúvať sa do súkromných rozhovorov a tajne spletať pomstu na ľudí, o ktorých sa čo i len obtrem? Nechcela som vedieť, aké všetky mená má na svojom zozname. Pre moje vlastné dobro som si ani nechcela priznať, že nejaký zoznam má. Pretože som vedela, že skôr, či neskôr budem počuť o ďalších obvyklých vraždách v našom meste.
Už mi bolo choro z pohľadov mojej matky a otca a ich rozhovorov o vrahovi, ktorý bol len pred pár týždňami zachytený na kameru.

Keď som už bola na ulici kde stál môj dom, všimla som si pokrčený papier zahodený presne za rohom kde bývali kontajnery. Z nejakého dôvodu som cítila nutkanie zdvihnúť ho a pozrieť sa naň. Stála som trochu zmätene. Ak to bola nejaká indícia, pokladala by som to za dôležité. Ale mohla to byť pokojne stará zošuverená domáca úloha - v čo som dúfala.

Podišla som teda bližšie. Keď som sa natiahla aby som ho zdvihla, všimla som si niečo iné. Moje pery sa od seba odlepili a sánka klesla. Jeho oči na mňa zažiarili len na pár sekúnd. No aj to stačilo k tomu aby mi ten smaragdový pohľad ostal zaseknutý v mysli na ďalších pár dlhých momentov.

,,H-hej! " Vypustila som zo seba prekvapene.

Zmizol mi z dohľadu. Bez problémov sa odrazil od kovového kontajnera a svižne preskočil vysokú betónovú stenu. Ani jeho vôňa mi neunikla. Nebola však jediné, čo tu zanechal predtým než opäť zmizol.
Len kúsok od pokrčeného papierika, sedela na zemi malá podlhovastá krabička. Oba predmety som rýchlo zodvihla a intuitívne sa poobzerala okolo seba. Keď som si bola istá, že nik iný tu nie je zamerala som pohľad na veci v mojich rukách.

Naprv som rozprestrela kus papiera. Zvraštila som obočie. Bola to vyrthnutá strana z knižky na ktorej bola detailne nakreslená moja tvár. Nebola zo však obyčajný portrét. Nezabudol opomenúť nakresliť ani jeho ruku ťahajúcu zopár prameňov mojich vlasov. Jeho štýl kreslenia ma dostával do kolien. Mala som zvýraznený krk a pery. Nevynechal ani krátky odkaz na mieste kde zvyčajne býva podpis autora:

Poď so mnou. Moje veci nepatria do rúk naničhodníkom.

Telom mi prešli zimomriavky. Vyjavili sa mi spomienky zo včerajška, kedy mi podobné veci šepkal do ucha. V mojom podbrušku som veľmi rýchlo zacítila milión motýľov a nepríjemne prestúpila z miesta na miesto. Papier som rovnako rýchlo napchala do najbližšieho vrecka a venovala pozornosť krabičke.

Vyzerala celkom novo a nepoškodene. Ako zo zlatníctva. Moje obočie ostávalo zvraštené, bez rozmýšľania som ju otvorila. To, čo som uvidela ešte väčšmi podporilo moje pľúca pred dýchaním.

,,Moj bože..." Šepla som si sama pre seba a vytiahla strieborný náhrdelník.

Nebol obyčajný. Bol presne ten, na ktorý sme s Agnes veľmi dávno pozerali v zlatníctve. Bol na najvyššej poličke s najvyššou cenovkou. Keď som si spomenula na jeho sumu, tak som si zahryzla do pery. Čo bolo na prívesku najviac zaujímavé boli však tie motýlie krídla, ktoré sa odrážali v rôznych farbách podľa uhla pohľadu.
To nebol Kyle, ktorý sa vtedy na mňa pozeral pri tom výklade.

Bol to Nova.

A teraz tu stojím ako vykoľajená držiac v rukách ten zasrane drahý šperk.

Poď so mnou.

Nerozumie odpovedi, ktorú som mu včera darovala?

Myslí si, že ma dokáže podplatiť?
Nemôže byť taký hlúpy. Zrejme si ma chce získať dobrými činmi. No ak považuje peniaze ako spôsob dobrého skutku - tak áno je hlúpy.
Naozaj by som kvôli nemu bola schopná pustiť všetko, čo som doposiaľ považovala za každodenný život? Onedlho maturujem a outfity na našu stuškovú sme s Agnes plánovali už od začiatku roka. Mám milujúcich rodičov, naplnujúce hobby, najlepšiu kamarátku a dokonca šancu na romantický vzťah s krásnych a obľúbeným chlapcom na škole.

Čo za hlúposť.... Aká hlúpa, by som bola ak by som to všetko zahodila? Znamenalo by to, že by som bol aj ja mafiánka? Bola by som súčasťou vlčej svorky?

Ja viem, čo riskujem. A moja odpoveď znie stále záporne. Môj život mi za neho nestojí.

Prišla som domov a teraz dokonca mierne motivovaná sa začala po pár dňovej prestávke začala opäť pripravovať na maturitné skúšky. Ja to sakra zvládnem.

A nech si nemyslí, že mu ten náhrdelník vrátim!