V ten deň som šla späť veľmi neskoro. A hoci by mi už nevadilo spať hneď vedľa Novy, z morálneho hľadiska, aby sme u iných vlkov nevyvolali nežiadané otázky, ma služobnice uložili do hosťovskej izby vedľa Novoveho apartmánu. Mala som kráľovskú prípravu do postele s ľadovým čajom, keďže bolo leto. Rozčesali mi dlhokánske vlasy a pochválili ich kvalitu. Na spánok ma nezabudli nahodiť do hodvábnej košieľky ako princeznú. Bol tu však problém, keďže moje oči sa zrejme rozhodli zaseknúť sa v otvorenej pozícii, civiacej na až smiešne biely strop. Nie len, že som mala rozhodený spací harmonogram, pretože som spala do desiatej večer, ale hlavne lebo ma veľké nepreskúmané sídlo ešte stále desilo. Pred očami som videla smrť a prsty mi pulzovali, akoby som v nich stále držala nabitú pušku. Aby toho nebolo málo, neposlušné myšlienky a výčitky na mňa každú chvíľu kričali; Si vrahyňa! Si vrahyňa! Si vrahyňa !
Zabránili mi tak myslieť na hocičo iné než len na to ako som samú seba sklamala. Taktiež som bola nervózna, pretože som vedela, že ďalšie ráno sa vrátim späť domov, aby som sa s ním navždy rozlúčila. Keď som zaspala, môj spánok bol napodiv bezsenný, bez mojich obvyklých nočných môr.

Započula som klopanie na dvere a dala pokyn, že daný človek môže vstúpiť. Stála som pred zrkadlom pripravená česať si vlasy. Čakala som služobníčku, ktorá by prišla odniesť taniere z raňajok, keďže sa pre ne ešte nevrátila. Bol to však Nova. Moje líca okamžite nabrali červekastý odtieň, keďže som ešte vždy bola iba v hodvábnych nočných šatách. Stále som si predsa nebola pre oblečenie.

Viditeľne ho na pár chvíľ zamrazilo hľadiac na moje telo, kým pohľadom poputoval k škoricovým očiam.

,,Dobré ráno." Ozval sa ako prvý a ticho si odkašľal.

,,Dobré ráno."

,,Pripravená ísť ?" Špehoval ma pohľadom.

Nemohla som si nevšimnúť ten túžobný podtón, akoby zo mňa oblečenie strhával iba pohľadom.

,,Som stále v nočnej košeli." Objasnila som mu mierne sarkasticky, akoby o tom nevedel.

,,Ja v tom nevidím problém." Odvetil, no predtým než sa stihol uškrnúť do miestnosti vošla služobnica.

,,Snáď som vám povedala, že to je neslušné vkráčať do dievčenskej izby. Včera večer ste klopali štyrikrát!" Vyhrešila ho frustrovaným tónom a rukami ho odplašila preč.

Ticho som sa zachichotala. Nemala som tu svoje oblečenie, takže som mala požičané. Dostala som jednoduchý makeup, aby som zakryla tie príšerné známky nespavosti.
Bolo to tu. Čas sa posledný krát vrátiť domov. Nálada mi klesla, ale nechcela som, aby si to niekto všimol tak som na tvári udržiavala meravý úsmev.

Cestou von nás zavanulo ranné slnko a nezvyčajný letný vánok, pri ktorom sa mi rozvírila sukňa. Dostala som neskutočné nutkanie chytiť sa s ním za ruky. Skôr než som čokoľvek stihla, započula ten uši-ohlušujúci brechot. Bola to Stela.

,,Preboha, ani ten zvuk nie je normálny. Akoby sa smiala. " Pozerala som na jej veľké fľakaté telo.

Nova ma očividne ignoroval a pohladil veľkú šelmu po chrbte.

,,Nemôžeš ísť s nami. Bež späť, potvora!" Posledný krát ju poškrabkal za ušami a ona hojdavým pohybom odkráčala preč.

Po krátkej chvíli autom sme vystúpili pri mojom dome. Keď som vkladala kľúč do malého otvoru, niečo som si uvedomila.

,,PREBOHA!"

Nova okamžite reagoval a pribehol ku mne, kontrolujúc situáciu.
,,Čo sa stalo? Čo je zle?"

,,Maturity... Dnes sú maturity a ja ich nespravím." Ticho som fňukla keď som to vyslovila nahlas.

Bola to ako dýka do srdca.

,,Ples... Chceli sme mať rovnaké šaty na ples.." Dodala som, no než som stihla povedať viac, nežne ma objal okolo bokov a položil bradu na vrch mojej hlavy.

,,Mrzí ma to. Teraz budeš iba do mnou, musím ťa chrániť." Zachytila som jeho tiché slová, ktoré ma čiastočne upokojili, čiastočne vyvolali nové šialené pocity v mojom žalúdku.

Vošli sme do mojej izby, kde som si všimla Lyndie úhľadne ležiacu na posteli v klbku. Keď si ma všimla s mňaukaním a veľkými žltými očami ku mne príbehla. Dlžala som jej vysvetlenie, väčšinou som jej totiž hovorila o všetkom.

,,Neber si veľa oblečenia. A zabudni na zbytočnosti. Chceme to tu nechať v stave, aby si nikto nikto nevšimol, že si sa sem vrátila. " Jeho slová boli ďalší úder so srdca. Nemala som však na výber než mu pritakať.

Pri všetkom, čo som vzala do ruky pokrútil hlavou a o chvíľu to začalo byť otravné. V rukách dom mala zatiaľ iba obľúbené šaty, veci na kreslenie a skicák.

,,Načo sme sa sem teda vrátili, ak nesmiem nič brať?"

,,No hlavne pre tento obraz." Ukázal na stenu, kde bol vyvesený ten, na ktorom sme boli my dvaja, hoci som to nikdy nechcela priznať.

Zdvihla som obočie a pokynula mu nech ho zostaví zo steny. V momente som si však spomenula na ďalšiu vec.
Môj denník! Vyšprintovala som k posteli, nadvihla matrac a schovala ho do svojich rúk. Bol pre mňa ako poklad, boli v ňom Novove kresby a všetky jeho odkazy, samozrejme vrátane výhražnej básne na Kyla.
Potlačil prešibaný úsmev, inak však nič nepovedal.

Posledný pohľad pred opustením izby, som venovala posteli, na ktorej sa už nikdy neusalaším. Zamkla som a rozmýšľala, či si nechať kľúče alebo nie. Rozhodla som sa však pre áno a strčila ich do vrecka od šiat.

,,Teraz mi vráť tvoj mobil. " Prikázal mi Nova keď sme už sedeli v aute.

,,Ja som... Rozmýšľala, že by som chcela ešte posledný telefonát."

,,V žiadnom prípade Poppy, to by bola pohroma." Odsekol okamžite.

,,Nie rodičom. Chcem zavolať Agnes... Bude to ako úplne naposledy. Potom ten mobil môžeš pokojne aj rozdrviť, ale aspoň najlepšej priateľke. "

,,Poppy, je to..."

,,Prosím!" Zakňučala som.

Mlčal. Po chvíli si však povzdychol a prikývol. Padol mi kameň zo srdca. Rozhodla som sa jej však volať až z hosťovskej izby.

Keď sme zaparkovali a prešli okolo namakaných dvojmetrových mužov pri bráne, stalo sa niečo úplne iné čo mi vyrazilo dych. Pri vstupe do mojej izby mi padla sánka na zem. Začali sem prichádzať ľudia s obrovskými kratónovými krabicami v rukách, boli veľké i malé, ale hlavne ich bolo snáď stovka. Čo som si však nemohla nevšimnúť boli nápisy na nich. Vyschlo mi v krku keď som po nich prechádzala očami. Gucci, Dior, Louis Vuitton, Chanel, Hermes a oveľa viac.

,,Čo sa to deje." Vyšlo zo mňa prekvapene hľadiac na neznámych ľudí.

,,Musíš mať predsa nejaké oblečenie a  tie, čo si mala doma boli... trochu obnosené." Odvetil bez-emočným tónom ako vždy, mne však vysal, všetok vzduch z pľúc.

Hŕby krabíc rástli a posledný kto vstúpil bol Joel s obrovskou kyticou žltých ruží.

-vybav zoznam vecí o ktorých som ti povedal. Nezabudni na správnu farbu a na cenu ani nepozeraj.

Vybavili sa mi Novove slová, ktoré som včera vôbec nebrala do úvahy. Chlap s oceánskymi očami pristúpil ku mne a podal mi kyticu do rúk.
Novov spaľujúci pohľad ho však prijmel, aby jeho ústa ostali tuho zatvorené a odkráčal presne tak odkiaľ prišiel.

,,Ja... Neviem, čo povedať. Ja nie som si istá, či to smiem prijať. " Odvrátila som pozornosť na čierno vlasého chlapca, ktorý ma nikdy neprestane udivovať.

,,A načo iné som to kúpil? Pozri si ich a ktoré sa ti nebudú páčiť vyhoď." Zamračil sa, akoby to od neho bola samozrejmosť. Ukázal na krabice oblečenia od známych a drahých výrobcov značiek.

Moje kroky však smerovali k nemu a nie ku krabiciam. Zahľadela som sa hlboko do jeho očí, ktoré ma celý čas prosili, aby som sa prisala na jeho pery. Bol to najkrajší muž ktorého som kedy v živote videla. Jeho vôňa mi opantávala zmysly. Hoci bol na oko bezcitný a chladný moje srdce vedel vždy spoľahlivo zohriať.

Postavila som sa na špičky a tvárou pár centimetrov od neho sa mu obtrela o pery. Obaja sme pocítili instatnú vlnu elektriny a ohňostroj v mojom lone. Ticho a frustrovane zavrčal. Nestačilo mu to. Zdrapol ma za boky ešte pevnejšie a pritiahol ma do dravého vášnivého bozku jazxkom si pýtajúc vstup dovnútra takmer okamžite. Zaťahala som ho za vlasy a hryzla mu do pery. Výbuchy a explózie našich túžob za posledných pár dní, kedy sme nemali ani jeden intímny dotyk nás veľmi rýchlo dohnal. Nachádzali sme sa v inom vesmíre, kde sa spojili všetky agónie dohromady. Medzi nohami som cítila horúčavu, prinútila dom sa však od neho odtrhnúť keďže mi obrovská kytica padala z rúk. Jeho pohľad som zanechala rozžhavený, žiadúci viac a viac. Pery ma statočne štípali a len ťažko som sa dostávala z takého náhleho odtrhnutia. Bolo to také silné, až to bolo strašidelné. Keby som nás neodtrhla, asi by sme to už sami nedokázali. Jeho hruď sa rýchlo napínala a vydychovala rovnako ako moja. Očný kontakt sme udržiavali ešte zopár chvíľ, než do izby vtrhlo dievča prinášajúc vysokú vázu, netušiac o tom, čo sa pred pár sekundami odohralo.

Helo :>

Nejaké kapitoly mám predpísané, ale chcem vás uporozniť, že neviem ako budú vychádzať. Momentálne mám v hlave trošku bordel a ten mi bráni v sústredení sa.

Ďakujem za podporu!