Odišla som z izby a na dolnom poschodí otvorila lekárničku. Dych som mala v krku, ale snažila som sa zachovať pokoj.
Vzala som nejaký alkohol ako dezinfekciu, napokon aj moju bylinkovú masť a nový obväz.
Mala som pocit, že moje líca boli stále červené. Alebo to bola len tá agónia, ktorú som cítila už aj v hlave.
Potrebovala som ešte plyšové tampóniky, ktorými mu to budem čistiť.
Nemohla som ich nájsť v lekárničke a tak som zašla až do kúpeľne.

Vrátila som sa do izby. Nova už nebol na posteli. Naskytol sa mi pohľad na jeho holý, vypracovaný chrbát s jasne viditeľnými krídlovými svalmi. Stál pri obraze, ktorý som kreslila minulý týždeň a vyzeral, akoby bol na ňom posledných pár minút nepretržite zakotvený pohľadom.

Takmer som sa rozkašľala. Úplne som zabudla na to, že ho mám takto vystavený na očiach.

,,Uhm.. " Červená som položila veci v rukách na stolík.

,,Je to nádherné." Povedal, ani neodvracajúc pohľad od maľby na stene.

,,Ten chlapec jej zapichol dýku do srdca. " Pripomenula som mu a podišla k nemu. Dlane sa mi potili.

,,Vyzerá ako ja." Zamračil sa a konečne mi daroval pohľad. Akoby sa urazil za to, že som ho nakreslila v tej pozícií. Samozrejme, že to bol on.

,,Čo ? Vôbec nie." Zavrhla som okamžite a on sa uškrnul, na čo som sa ihneď zamračila.

,,Sú levandule tvoje obľúbené?" Opýtal sa. Stále hľadal význam v celom obraze.

,,Nie, to nie. " Pokrútila som hlavou.

,,Tak aké sú?" Opýtal sa znova opäť nonšalantným tónom. Akoby ho zo ani nezaujímalo, ale i tak to súrne potreboval vedieť.

Zdvihla som obočie a naklonika hlavu na bok.
,,Ruže, žlté. " Odvetila som.

Prešla ním vlna prekvapenia, akoby chcel odkryť všetky moje neobjavené stránky, túžil sa pýtať ďalej.

,,Tak prečo ti nedávam kyticu žltých ruží, keď viem, že sú tvoje obľúbené." prst nasmeroval na obraz.

Srdce mi poskočilo.
,,Povedala som, že to nie sme my!" Líca mi horeli.
,,Levandule len znamenajú liečenie, vieš. " Ukázala som prstom na kyticu finálových kvetov v jeho rukách.,,Mesiac znamená emócie a tajomstvo." Presunula som prst nad ich hlavy k veľkému mesiacu.
,,Zranil ju a chce jej darovať liek, napriek tomu skrýva svoje skutočné pocity. Možno ju zradil, vpichol jej dýku do srdca a teraz to ľutuje. Ale keď sa jej pozrieš do tváre, vidíš, že to nie je tá dýka, čo ju skutočne zlomila, ale jeho akcie." Nakoniec som ukázala na jej odovzdanú tvár, z ktorej jej stekala slza.

Keď som sa však obrátila pohľadom späť na neho zistila som, že nesledoval maľbu, o ktorej som rozprávala. Špehoval iba mňa, mňa a moje oči. Tie dva smaragdy mi snáď videli až pod oblečenie priamo do orgánov. Mal v nich  toľkú túžbu, tie iskry a vášeň v nich bola takmer hmatateľná.
Otvorila som ústa, aby som niečo povedala, ale nič z nich nevyšlo. Ani hláska. Priklonil sa ku mne bližšie. Obdivoval ma. Mal v očiach toľko slov, koľko ťahov štetcom. Tvárami sme sa ocitli opäť úplne blízko - keď vtom sa nám pomedzi nohy priplietla Lyndie.

,,Uhm, ja.. Tú ranu.. Ošetrím ti ju. " Zamrkala som očami - zrazu som sa ocitla v pôvodnej realite v mojej izbe.

Čo sa to do pekla so mnou deje?

Bez slov si sadol späť na posteľ, zatiaľ čo ja som si zo stola zobrala dezinfekciu a tampóniky na vyčistenie rany. Prisadla som si k nemu, mala som trochu krátky dych. Snažila som sa ignorovať to, že nemá na sebe tričko. Opäť... Robí to snáď naschvál?
Mala som pocit, že mi stuhla tvár, výraz som držala nečitateľný. Čo som skutočne cítila - nenásytnosť opäť sa dotýkať jeho tela. Jeho pier. Jeho dokonalých, i keď po tej bitke napuchnutých a krvavých, pier.

,,Bude to bolieť. Nie len trochu." Povedala som chladne, tak ako som to doma cvičila. Chladný a odmeraný tón. Nebudem tu predsa flirtovať s vrahom!

,,Nemáš mi povedať priamo opak? Tak to dievčatá robia." Odvetil a premeriaval si ma pohľadom.

Mal v očiach toľko otázok, toľko túžby ma spoznať, toľko nepoznaných emócií, ktoré zažíva prvýkrát v živote.

Odfkrla som si.
,,Ale toto bude sakramentsky páliť ako oheň z pekla, srdečne podaný samotným Diablom. Čo tie jazvy? Tie ti nedezinfikovali? " Opýtala som sa s rukách už s pripraveným tampónikom.

Nova pokrčil ramenami, očami sa odomňa neodvrátil.
,,Asi hej, myslím, že som sa zobudil až keď som to mal ošetrené."
Odvetil.

Pokrčila som nosom. Už som neodpovedala, ale pre istotu som mu dala pohľadom na javo, nech sa na to pripraví.

Priložila som to na to. Jeho svaly sa okamžite napli a viečka silno pritlačil k sebe. Keď zaťal i zuby, zvýraznilo to jeho nádherné lícne kosti. Druhou rukou silno zovrel prikrývku na posteli a ja som si zahryzla do pery. Hánky mal celé poudierané. Mohla som si na chvíľku vydýchnuť, keďže mal zavreté oči. Snažila som sa mu to ošetrovať jemne a zároveň rýchlo. Obschnutá krv mi pod dotykmi mizla. Prišlo mi zle, nenávidela som krv. Odvtedy, čo som videla to telo padnúť na zem.

Viečka i sánku konečne mierne povolil, a lesklými očami mi daroval pohľad. Vždy bol bezúsmevný, nikdy sa nebabral s emóciami - tak prečo ma to tak strašne moc priťahovalo? Túžila som byť tou, pre ktorú by sa začal viac usmievať. Kolená sa mi podlamovali pod príkrym smaragdovým pohľadom. Jeho oči by som nevymenila za nič na svete. Milovala som ich, milovala som jeho nádherné žiarivé zelené oči. Milovala som jeho pohľady, z ktorých som len ťažko mohla rozoznať jednotlivé myšlienky, pretože ich tam bolo tak mnoho.

Následne som zobrala zelenú bylinnú masť a naniesla mu ju na vyčistenú ranu.

Prevládalo medzi nami ticho - obaja sme sa snažili rozlúštiť hlavolami vlastných myšlienok.

Možno som mala radšej rozprávať. Nemali sme len tak v tichosti mlčať.
Ticho sa vo mne miesilo a ja som opäť dostala ten nekontrolovateľný pocit.
V bruchu som mala motýľov, oči som mala napol privreté, pretože to bolo to, čo som v skutočnosti robila - napol som snívala. Všetok môj tréning kontrolovať moje emócie stál za nič.
Pretože som tak strašne moc túžila po tom pocite. Chcela som, aby opäť vybuchol vesmír pri tom, ako sa naše jazyky dravo pokúšajú skrotiť ten druhý.

Nemala som, ale žiadnu odvahu sa k nemu opäť priblížiť. Tak moc som chcela - nemohla som. Vedela som, že by to tentokrát isto neostalo iba pri bozku.

A ďalší z dôvodov bol, že som predsa bola stále nahnevaná, nie?

Bola som?

Obmotala som mu okolo ruky nový obväz a ten starý hodila do koša. Nevedomky dom mu len nakoniec pohladila ruku, akoby som sa ho mala posledný krát dotknúť.

V rýchlosti som odstrčila ruku.

,,Ďak-u...Ďakujem. " Povedal.

Teraz som to videla, aj on ma chcel pobozkať. Aj on po tom túžil.

Odvrátila som pohľad. Veď to slovo nevedel ani vysloviť? Akoby to nikdy nepoužíval.

MAL ZA ČO. Ak si myslel, že mávnem rukou a prisajem sa mu na pery, klamal si sám sebe. Keby nás nespájal ten magnetický kov, ani by sme o sebe nevedeli.

Do hlavy mi však vkročila iná myšlienka. Čo ak by som ja nebola tá, čo dostala poslednú dávku lucídia? Čo ak by ju dostala napríklad Elena?

Mal by v očiach toľko túžby ju pobozkať? Pozeral by na ňu tak ako pozerá na mňa?

Neverila som tomu, že takto nad tým rozmýšľam. Ja predsa nemôžem byť... Žiarlivá?

Dvere na dolnom poschodí sa otvorili. Prišla moja mama z roboty a moje srdce vynechalo úder. Čo teraz? Čo teraz?!

Zamrkala som sa a pozrela na Novu. Nejako významne ho to hoci netrápilo, pohľad nasmeroval k oknu.

Vážne chce-?

,,Dávaj si pozor, mon amour. " Vtisol mi letmý bozk na čelo.

Telom mi prešla vlna elektriny.

Napokon som len videla jeho telo ako sa zachytil o rímsu a zoskočil na trávnik. Sledovala som ho, až kým sa mi nestratil z dohľadu.

Zvalila som sa na posteľ a vypustila zadržiavaný vzduch. Z neznámeho dôvodu (ktorý sa mi vôbec nepáčil), som sa skutočne začala usmievať ako idiot.

'Elo

3000 videní, mes amours ! Netuším, čo povedať, merci beaucoup💜

Luv u