Stála som ako obarená. Nevedela som, či mi srdce v tej chvíli poskočilo od náhlej radosti alebo strachu. Moje bunky však boli pripravené na jeho dotyk a vnútro na mňa kričalo. Ostala som na ňom pohľadom zaseknutá, nedalo sa mi odtrhnúť. Ten víkend sa zdal ako mesiace, čo som ho nevidela.
Čo som naposledy cítila jeho pokožku. Cítila jeho vôňu. Elektrina mi behala telom. Ťahalo ma to k nemu, v bruchu som zrazu mala ten pocit motýľov, ktorý som len márne mohla hľadať v Kylovej prítomnosti.

Nekašľal sa so zvorilostným prístupom. Proste sa vydal priamo k nám. Už len z jeho chôdze sa mi podlamovali kolená. Jeho kroky vzbudzovali autoritu a nebezpečenstvo. Čím bol bližšie tým väčšmi som registrovala jeho zatnuté svaly a smrtonosný, nevraživý výraz.

Mala by som utekať, kričať, zdrapnúť Kyla za ruku a zobrať nohy na ramená. Namiesto toho som cítila, akoby bol hrdina, ktorý ma ide zachrániť pred predátorom.

Bol to však naozaj Kyle, ktorý tu bol predátor? Alebo to bola korisť, pre ktorú si prišiel samotný alfa svorky.

,,Kyle.. Preboha. " Šepla som bez dychu.

Nechápavo sa na mňa pozrel.

,,Kyle ! Mal by si ísť!" Povedala som ráznejšie, pohľadom smerujúc na Novu.

Ani s ním nepohlo, a toho som sa obávala. Kyle sa obrátil jeho smerom.
Vedela som, že to pochopil. Došlo mu, prečo som ho na poslednú chvíľu začala odmietať. Obaja si vymenili tak priame pohľady, že sa mi v krku vytvorila hrča. Mala som pocit, že som  sa poriadne nenadýchla už aspoň poslednú pol hodinu.

,,Kyle, naozaj by si sa mal vrátiť." Šepla som, znelo to skôr ako zachripčanie.

Postavili sa oproti sebe, navzájom sa spaľujúc pohľadmi. Netušila som, že je toho Kyle schopný. Poznala som ho ako zlatého chlapca zo školy, neustále obklopeného dievčatami s ružovými gumičkami vo vlasoch.

Toto bolo iné.

,,Tak ako povedala - radšej choď domov. " Srčala z neho moc.

Cez telo mi prešla vlna eufórie. Jeho hlas ma privádzal do temných hlbín fantázií, bolo to pre mňa nepreskúmané územie. Videla som ako moc sa snažil ovládať sa. Obočie sa mu triaslo, tak moc sa snažil udržať svoj hnev na uzde. Akoby mal skrytú moc laserového pohľadu a pokúšal sa nespopolniť Kyla zaživa práve tu a teraz.

Ak som si myslela, že mi dá pokoj potom, čo odídem, bola som na omyle.
Mala som pocit, že ho moje odvrhnutie ešte väčšmi posilnilo k tomu, aby ma chcel.

Vedela som, že áno.

,,Nikam sa nechystám. " Odsekol Kyle.

Otvorila som ústa, aby som vyjadrila to, ako moc nepotrebná je táto situácia. Nevyšlo zo mňa však ani slovko. Bola som taká napätá, že by som na bežiacom páse nabehala aj desať kilometrov na najvyššom možnom tempe.

,,Rozmysli si, čo hovoríš. Radím ti aby si sa otočil a odkráčal, predtým než ti rozdrvím zopár kostí. " Hovoril vážne s hrozivým chladným pokojom v hlase.

Chlapi v takýchto rozhovoroch hovoria tieto veci, aby sa navzájom nastrašili. Bolo mi jasné, že Nova myslí všetko doslova.

,,Neviem o čo ti ide, ale ak Poppy ublížiš, budeš mať čo dočinenia so mnou." Odvetil mu Kyle rovnakým tónom.

Nova sa uchcehtol.
,,Poppy nikto ubližovať nebude. A obzvlášť ju nikto nebude odprevádzať zo školy, alebo jej trhať prícestnú burinu." Povedal s tónom, akoby sa bavil s poslednými odpadom.

,,Postav sa do rady ty kretén, nie si tu jediný." Sykol Kyle.

Bola to posledné kvapka. Obaja to boli zdatný svalnatý mládenci. Obaja boli tvrdohlaví. Tento konflikt vo mne vyvolal veľa pocitov. Strach a úzkosť hneď v prvom rade. No niekde v zadu aj pocit, akoby som bola bohyňou, o ktorú chalani idú bojovať. Ich trpezlivosť už pretekala. Ich hnev nenašiel hranice a obaja boli schopný pobiť sa - iba kvôli mne.

Ako prvý sa pohol Kyle - k môjmu veľkému prekvapeniu. Chcel mu vraziť päsťou priamo do tváre.

Vykríkla som Nova sa skúsene uhol, akoby predvídal každý jeho pohyb.

,,Prosím, nie! Nebite sa! " Zaskučla som.

Skutočne som bola vystrašená. Dvaja vysoký chlapi stáli oproti sebe. Moju poznámku absolútne odignorovali. Kyle ešte agresívnejšie, frustrovaný jeho úhybom sa mu pokúsil vyraziť druhou päsťou. Na Novu to nemalo efekt, sknonil hlavu, pohyhoval sa ako jeho tieň.

,,Na čo čakáš!? Uhýbaš sa ako baletka!"
Zreval naňho nasrane, keď už po druhý krát minul.

Nova nebol niekto, kto by sa ľahko vyprovokovať, nebolo to však ani provokáciou, čo ho prinútilo ho udrieť späť, skôr ako žiarlivosťou.

,,Mal si odísť, keď si mal možnosť!"

Kyle ticho sykol, jeho tvár sa prehla na druhú stranu a z nosa mu vytiekol prúd krvi. Neskončilo to však len tam, vrazil mu hneď aj na druhú stranu.

,,Patrí mne! Počuješ?! JE MOJA!"

Očí mi vyrazili slzy a márne som sa ich snažila zastaviť. Jeho slová mi vyrazili dych. Začali sa váľať jeden po druhom na zemi, obaja mali tváre od krvi.

Nie, len to nie. Všetko len nie krv.

,,Dosť!" Zazjapala som cez slzy.

,,Tak už dosť, vy idioti!" Vošla som medzi nich a utrela si ich rukávom. Nechcela pôsobiť ako slaboch, ktorý si nevie dupnúť.

Pozreli sa na mňa bez emócií, alebo akýchkoľvek výčitiek. Nova odpuľ krv do strany.

,,Nie ste normálni! Vy ste.. Vy.. Zmiznite mi z očí!" Zrevala som znova, že ich až miklo.

Ani na seba nepozreli, postavili sa zo zeme - obaja s búrlivým hnevom. Vedela som, že by sa tu zdreli až do mäsa, alebo by sa zabili.
To by som si neodpustila.

Kyle bez slova odkráčal.

,,Nepočul si?! Zmizni mi z očí! Nechcem ťa ani vidieť! " Zopakovala som mu.

Nova ma neposlúchol. Prikročil o kus bližšie a jeho pohľad spočinul na mne. Akoby sa už odovzdal tomu, že si u mňa tak ľahko nevyhladí.

,,Poppy, ja..."

,,Nechcem nič počuť! " Skríkla som.

Znova som si všimla toho mafiána z križiackej mafie. Videl nás, podozrieval nás. Zrejme mu ten kompas moc nefungoval - čo je neuveriteľné.

Opäť sa ku mne priblížil a ja som ustúpila.

,,Poppy, musíme sa schovať." Povedal potichu a ja som strnulo prikývla.

Narážal na to, že síce nás nemôže presne vystopovať, stále sme mu na očiach.

Pristúpil ku mne úplne, zacítila som tú známu horkú vôňu pomarančovej kôry s nádychom škorice, utupenú vôňou krvi.
Chytil ma za ruku a zadíval sa mi do očí. Ten pohľad ma celú obmäkčil, možno to bola tá kombinácia elektriny a tých zvádzajúcich zelených brán do duše. Zaviedol ma za roh budovy, kde sme si konečne mohli vydýchnuť. Mal rozťatú peru, ale čo horšie. Rezná rana tiahnuca sa cez zápästie až po lakeť, sa  mu počas bitky opäť otvorila a krvácala.

,,Preboha." Ticho som zakliala.

,,Enzo našiel spôsob, ako zmiasť tie zariadenia - čiastočne. Nevie, kto sme."
Odvetil a pre istotu sa ešte obzrel za roh.

,,Nie, to nie, tvoja ruka! " Priatiahla som mu ju k sebe a vytiahla jeho rukáv nahor.

Bože, mal tak krásne ruky.

Hánky začervenané, a síce sa tváril, že nič necíti, vedela som, že to musela byť ohromná bolesť. Na prstoch mal strieborné prstene, nemohla som si ich nevšimnúť. Prstami som mu prechádzala po pokožke. Bol to taký fascinujúci pocit, akoby ma naplňoval. Akoby... Akoby ma dopĺňal. Napriek tomu, že som naňho bola nahnevaná, nemohla som dovoliť, aby sa mu to tak hnusne zapálilo. Už tak to bolo strašné.

Mlčal. Iba ma skúmavo premeriaval pohľadom a prameň vlasov mi chcel strčiť za ucho.

Zastavila som ho a dlaň mu odtlačila.
,,Stále som nahnevaná. " Sykla som.

,,Ja viem." Odpovedal, bez toho, aby sa  ma prestal dotýkať, alebo čokoľvek zmenil. Jeho zelené oči ma prepichovali.

,,Tak prestaň!" Štekla som tlmeným hlasom.

,,Prestať čo?"

,,Uh-... To čo robíš... Nehýb s tou rukou. " Zašomrala som i keď som moc dobre vedela, že s ňou nehýbal. Namiesto toho som presunula svoju pozornosť na jeho otvorené zranenie. Nemám tu veci na to, aby som mu to ošetrila... Takže...

Zamračila som sa a koketne mu pozrela späť do očí.
,,Zhodou náhod mám doma zrovna bylinkovú masť, ktorú som vyrobila. Na neštastie. " Zdôraznila som posledné slovo.

,,Tak to asi nemáme na výber, ale ísť k tebe." Zašepkal a tvárou sa ku mne ešte väčšmi priblížil.

Cítila som ten pocit magnetizmu. Stačilo sa len trošku natiahnuť, aby som naše pery spojila. Moja hrdosť mi to však nedovolila a len som ho hrubo potiahla za ruku smerom k môjmu domu.

Cestou sme sa vyhýbali zaľudneným uliciam.

,,Čo tvoji rodičia? " Opýtal sa.

,,Netvár sa, že ťa zaujímajú, dnes prídu neskôr." Odvrkla som.

,,Máš pravdu, nezaujímajú. " Odvetil nonšlalantne a ja som pretočila očami.

Ani som už nečakala zdvorilú odpoveď. Vstúpili sme dnu. Prišla ma privítať iba Lyndie, ktorú som pohladila po chrbte. Moje srdce bolo trochu vyladené z tempa. Možno som sa cítila mierne nestoja, keďže sme neboli taký bohatí ako on. Bolo to oveľa, oveľa skromnejšie než ich obrovský palác.

,,Sadni tu." Nakázala som mu zbrklo a ukázala na moju posteľ.

Bez slova poslúchol. Tričko som mu opäť vytiahla hore. Nevidela som však na celú ranu a tak som s tým rukávom trochu bojovala.

,,Au, upokoj sa." Zasmial sa.

Oh bože, jeho smiech.

,,Ah. " Vzdychla som frustrovane.

,,Vieš, že by to bolo ľahšie, keby si ho dám dole." Povedal znenazdajky s neznateľným pobavením v hlase.

Krv sa mi zastavila v žilách. Moc dobre som to vedela. Aj tak som potrebovala priestor na nový obväz, keď mu to budem ošetrovať. Nechápem prečo, by si obliekal košeľu, ktorej sa pomaly nedajú vyhrnúť rukávy. Alebo v tom boli jeho svaly, ktoré tam prekážali?

Zahryzla som si do pery.

,,Netvár sa, že si ma bez neho ešte nevidela. " Uškrnul sa.

Líca sa mi v tej chvíli rozhoreli.

,,Rob, ako chceš!" Zahrmela som s neviditeľným hnevom, ktorým som sa značne snažila zakryť nervozitu.

Následne som odpochodovala zobrať lekárničku.

Hi :>

Mihihi. Shall they be provided with some 'lone time?