Zatiaľ, čo moje telo bolo celé boľavé od tréningu, ktorý som si v prítomnosti tej ochkajúcej cirkulárky vôbec neužila, ona vyzerala perfektne spokojne. Svalovicu som cítila pri každom kroku a všetko, čo som chcela bolo, iba aby som mohla celý deň preležať v posteli. Neustále som si však pripomínala, že lepšie to nebude, a musím vybudovať nejakú silu a kondičku.

,,Nemám čas, dnes mám vybavovať dôležité veci. " Hnusne na ňu zazrel, pretože ho otravovala už od rána.

Pri raňajkách si sadla hneď vedľa neho a ja som si tak musela sadnúť oproti. Príbor som zvierala tak silno, že mi zbeleli hánky. Skutočne, lepší čas na to aby prišla, si vybrať nemohla. Lietala okolo neho ako mucha okolo kravského výkalu a po chvíli by sa vám zdalo, že vydáva aj rovnaký zvuk. Nova bol posledné dni veľmi chladný a uzavretý. Takmer nervózny. Niečo tajil a nechápala som, že som jediná, ktorá si to všimla. Mala som podozrenie, že sa medzi nami vyvinula akási telepatia, pretože sme veľa krát vedeli vyčítať ako sa  ten druhý cíti.

,,Som si istá, že by som ti vedela pomôcť." Vyšpúlila naňho pery a jemne žmurkla.

Vidličkou si nabrala ďalšie sústo a po malých zrnkách si ho dávala do úst.

Mám lepší nápad! Čo keby sa pobalila, zobrala svoj vymodelovaný zadok a vrátila sa tam, odkiaľ prišla?

Nova viditeľne potlačil zakašľanie a s hrdzavým zvukom odtlačenej stoličky sa postavil od stola. Venoval mi poslaný pohľad pritom ako sa otočil a odkráčal od raňajkového stola.

,,Nebolo to nie... " Spokojne si uzobla z taniera.

,,Ale bolo!" Prepaľovali sme sa pohľadom ako šelmy a obe naraz vstali.

Nebezpečne si ma prehliadla pohľadom a potom sa uchcetla.

,,Naozaj si myslíš, že mu na tebe záleží?"

Prečo to všetci vyťahujú? Prečo si všetci myslia, že som tu nedobrovoľne? Mám hádam na výber? Neverím, že by mi Nova iba klamal... To nemôže byť pravda. Nie.

,,Áno." Ohrnula som nosom a za sprievodu Stely, ktorá koketne pohojdávala bokmi, som kráčala do svojej izby.

Stále som bývala v hosťovskej izbe hneď vedľa Novovej časti.

,,Si hlúpa, ak si to myslíš. Nikomu tu na tebe nezáleží. Všetci potrebujú len tú sračku, čo máš v žilách."

Pozrela som sa do zeme. V hlave sa mi objavili spomienky na Elenu, ktorá si tiež zvykla až príliš dovoľovať. Stela zavrčala.

,,Na tvojom mieste by som držala hubu, Cecília." Precedila som pomedzi zuby.

,,Pozri, nechcem byť zlá, ale myslíš, že by si sa zapáčila Novovy? Obyčajné dievča, ktoré nemá peniaze, kúpiť si vlastné oblečenie." Narážala na balíky, čo mi Nova kúpil. Určite sa o nich už dopočula a to ju prinútilo žiarliť.,,Keby si nemala to lucídium, ktoré sa snažíme uchrániť pred Križiakmi, ani by sme o teba nezakopli."

,,Aj keby to bola pravda, som tu. A nič s tým neurobíš. Som vzácnejšia než ty a nechceš si to priznať!"

,,Som užitočnejšia než ty! Ja sa viem narozdiel od teba biť! Viem ako sa používajú naše zbrane a viem ako pri pästnom útoku obalamutiť protivníka! Viem ako fungujú Križiacke zbrane! Dokážeš to ty?"

,,Učím sa to a keby som s tebou nestrácala čas, možno by som to už vedela! " Zaziapala som späť.

,,Teda, divím sa, že ťa vôbec ochraňujú, keďže sme si to lucídium mohli nechať pre seba. Kto vie možno to tak ešte bude. Možno ho z teba v strede noci vysajú!" Odfrkla si posmešne pohadzujúc blonďavými vlasmi.

,,Bez svojej krvi by si bola nikto." Dodala ešte a spokojne odkráčala preč svojou princeznovskou chôdzou.

Tak toto bolo priveľa! Ako mi to môže povedať, keď som sem ešte ani nie pred týždňom prišla?! Čo to má znamenať, vesmír, opäť si zo mňa budeš robiť dobrý deň?!

Oči sa mi mierne zavodnili, no tvrdohlavo som ich držala a odmietala, aby sa začali roniť po lícach. Zavrela som sa do izby a otvorila knihu na kreslenie. Kreslila som Stelu, ktorá spokojne ležala pri mne a človek by si netipol, že toto zviera by dokázalo zabiť. Onedlho som započula hudbu zpoza steny. Z Novového apartmánu. Žeby si púšťal hudbu pritom ako pracuje? Ako blastne môže pracovať ak jeho jediná práca je zabíjať ľudí?

Striaslo ma. Tak či onak hudba mi prišla upokojujúca a práve vhod. Ani neviem koľko bolo hodín, no muselo byť veľa, keďže ma zápästie bolelo z toľkého čmárania. Môj skicák je takmer vypísaný. A aj moje brucho vydalo hlasný zvuk toho, že by bolo vhodné niečo zjesť. Ozvalo sa zaklopanie bola som však hlboko v myšlienkach a nejako to odignorovala. Pozerala som na svoje ruky ktoré boli čierne od grafitu.

,,Neprišla si sa najesť. " Ozval sa jeho hlboký hlas a moja chrbát sa okamžite narovnal. ,,Mala by si si tu vyvetrať a máš tu tmu !" Doplnil hromovo s blikajúcimi sa očami a moje srdce takmer zabudlo ako bubnovať.

V rukách mal tanier s jedlom a ten mi položil na stolík. Keď dom nič nevravela ostal na mne zaseknutý pohľadom. Nepochybne sa aj moje oči ligotali.

Zacítili sme ten príťah, tú vášeň, tú túžbu. Dokonalé súznenie. Ako yin a yang. Cítila som jeho pomarančovo škoricovú vôňu ktorá sa spoľahlivo postarala aby sa moje bunky, úplne pobláznili. Túžila som sa ho dotknúť. Túžila som ho bozkávať. Tak strašne moc som ho chcela...

Dneska sme neprehodili ani slova a nebolo tomu tak ani predchádzajúce dni. Bolo to mučenie. Pomalé ale isté.
Potrebovala som ten dotyk pier. Bažila som po ňom.

Jeho oči sa zdali zarazené. Pozeral na mňa ako na korisť, ktorá sama skrotila jej lovca.

Nič sa však nestalo. Ani letmý krok naproti. Boli sme moc tvrdohlaví?
Prečo sme na seba takí naviazaní  keď k sebe nedokážeme pristúpiť bližšie?

...

Bez svojej krvi by si bola nikto.

Dokážeš to ty?

Teda, divím sa že ťa vôbec ochraňujú...

Možno ho z teba v strede noci vysajú!

Nemohla som spať. Nedokázala som to. Len som pochmúrne hľadela na strop a priala si aby tie myšlienky prestali. Zrazu som započula brechot.

,,Dopekla, Stela, zklapni !" Zašepkal Novov hlas z vonka, ktorý ma donútil dostať sa do vzpriamenej polohy. Ozvalo sa aj hlasné zabuchnutie dverí.

Čo to má znamenať? Niekam sa chystá? Som si istá že takto neskoro večer nemusí pracovať...

Počula dom až podozrivo tiché kroky popri mojich dverách a jasne cítila ako mi pulzuje krv. Bez rozmýšľania som vstala a keď som si bola istá, že je dosť ďaleko vyšla som sa za ním.
Vedela som, že ma niečo za lubom! Čo to do neho vošlo?

Počula som tiché pípnutie ako pri telefónnom hovore. Schovávala som sa za rohom.

,,Čau." Hlesol chladne.

,,Nie, dnes ju nedonesiem. Zajtra ju chce otec vyšetrovať. "

Dych sa mi zastavil v krku, stála som ako z kameňa. Iba som počula svoje vlastné pulzovanie srdca, o ktoré som sa bála, že bolo až príliš hlučné. Čo to hovorí? Nemyslí tým snáď mňa? S kým to volá? Musí tu byť predsa racionálny dôvod, prečo v strede noci telefonuje a hovorí také veci!

,,Fajn... Ale musím ho vidieť, ako dôkaz. Stretneme sa na tom mieste."

Píp. Zložil.

O čom to do pekla hovoril?

Helo,

To bola moja posledná predpísaná kapitola.. Dúfam, že stále budem vydávať pravidelne. Ak sa pýtate či budú kapitoly z Nového pohľadu... Priamo nebudú, ale budú kapitolu z tretieho pohľadu, čo bude akokeby aj z jeho pohľadu. Chápete. :D

Taaakže, ideme špehovať Novu. O čo myslíte, že ide?