Agnes u nás ostala na večeru. Rozhodli sme sa jesť všetci spolu pri pustenej televízii ako obvykle.
Moja mama servírovala fazuľové burgre s hranolkami z horkovzdušnej fritézy. Panovala medzi nami priateľská atmosféra a ja som konečne mala možnosť sa uvoľniť. Celý incident s farbou sme s Agnes zviedli na nešťastnú náhodu - takže sme sa na tom všetci iba zasmiali.

Ja nechcene. Vedela som totiž to, že ak ten psychopat už našiel ľudí, čo som vymenovala. Musia byť v riadnych srančkách. Nechcela som na to však teraz myslieť.

Moja najlepšia kamarátka bola u nás vždycky vítaná ako súčasť rodiny, rovnako ako ja u nich. Poznali sme sa už od škôlky a odvtedy sme boli nerozlučné. Ja som vždycky bola tá, ktorá vymyslela plán a ona vždycky tá, ktorá ho zbabrala. Ona bola dievča, ktorá keby niekoho zabila, ja by som bola prvá komu by zavolala, aby som jej ho pomohla zakopať. Tvrdohlavosť a výbušnosť, je ale prirodzenosť pre baranov - čo je jej znamenie zverokruhu.

Mala som pocit, že sa už svet dával do poriadku. Rodičia rozprávali zábavné historky z práce. Televíziu v pozadí takmer nebolo počuť... Až do chvíle, kedy začali pravidelné správy.

Pri stole zavládlo ticho, všetky oči na televíznej obrazovke.

,,Muž Pavel Stove, 39 rokov, ktorý bol nedávno obeťou napadnutia neznámym zločincom, bol dnes nájdený mŕtvy na Reels St. Canada. Pred incidentom bola kamera na mieste činu zničená ešte pár hodín predtým. Obyvatelia štvrti tvrdia, že nič nevideli ani nepočuli. Polícia však potvrdila, že na mieste činu sa nachádzajú známky boja. Telo bolo prepolené cez pás, jedna časť v kontajneri druhá v... "

Otec okamžite televízor vypol a každý sa bez slova pozrel do svojho taniera.

Bol to on.

Musel to byť on.

Včera hádzal tu zničenú kameru do smetiaka!

,,To už je prehnané, a fízli s tým nič nerobia!" Hlesol otec s nasraným tónom.

,,Určite robia, čo môžu, Hugo..."

Môj tanier bol už takmer prázdny, ale viac mi do jedla nebolo. Postavila som sa od stola a s Agnes v pätách sa vybrali hore schodami. Stále som nenašla odvahu, akoby som to Agnes vôbec povedala. Mám jej snáď povedať, že vrah je random týpek z pumpy? Nemám žiadne dôkazy... Polícia by mi neverila, nepoznám jeho meno, ani adresu, nič. Len to, že je tak bohovsky sexy...

Preboha, čo to vravím, veď je to šialenec! Zmasakroval nevinného človeka! Prepolil ho na polovicu, kto vie čo mu robil!

,,Poppy ! Si v poriadku?" Ozvala sa Agnes.

,,Čo? Jasné." Stuhnuto som prikývla.

,,Tak prečo mám pocit, že si za chvíľu rozkúšeš peru?" Smutne na mňa pozrela. ,,Nemôže to byť také strašné , treba sa len držať pokope a polícia to čochvíľa vyrieši."

Kiežby si len vedela to, čo viem ja.

,,Nevyrieši. Ten vrah musí byť vychcaný. Veď... To už pokračuje dva a pol roka! Máme si na to len zvyknúť? On si robí čo chce. Čo keď zrazu proste, prídeme o niekoho koho poznáme? Zo školy?" rozprávala som labilne, moje podozrenie s mladým cudzincom mi spôsobovalo triašku v nohách.

Nemôžem jej to len tak povedať, sama by som si neverila keby som to nezažila na vlastné oči. Zvláštny pud vnútri mňa mi však hovoril, že on by mi nikdy neublížil... A to som sa samú seba snažila presvedčiť o opaku. Bojovala som sama so sebou v myšlienkach, ale aj navonok. Nechcela som, aby si Agnes všimla, že sa trasiem.

Zbytok víkendu sme trávili doma, Agnes u nás nakoniec prespala. Učili sme sa francúzštinu a dejepis, z čoho obe ideme maturovať. Už za dva týždne. Mala som však pocit, že mi myšlienky behajú od jednej témy k druhej. Preto sa stalo presne to, čoho som sa obávala. Nezapamätala som si ani figu borovú.

V nedeľu môj otec zaniesol Agnes domov autom.  Ani som sa nenazdala, opäť tu bol pondelok.
Musela som zobrať svoj starý ruksak, keďže som ešte nestihla kúpiť žiadny nový. Pre outfit som zvolila hlavne niečo pohodlné, čierne voľnejšie nohavice, crop-top a na to veľká košeľa. Môj klasický makeup a tenisky. Často volím čiernu, nemusím sa kašľať s tým čo sa k sebe hodí a čo nie. Navyše, tvorí to tak pekný kontrast s mojimi vlasmi a pleťou.
Nemám to od školy ďaleko a rada sa vždy ráno prejdem, tentokrát som však bola viac než primitívne vystrašená. Na Elenu a jej posledné slová som takmer úplne zabudla, až doteraz. Napriek tomu, že ju z duše nenávidím, naozaj by som si nepriala, aby skončila rozporcovaná medzi smetiakmi ako jedlo pre miestne mačky...

Nad tou myšlienkou mi prišlo zle. Ona nebola však jediné meno, ktoré som vtedy vyslovila.

Ah, ja hlúpa hus! Čo ak sa im kvôli mne niečo stane?

...Niečo, čo je horšie než farba vo vlasoch?

Koniec koncov, bola by to moja vina.
Monicu som skoro vôbec nepoznala, napriek tomu aspoň malinká časť vo mne si želala pomstu a dúfala, že smiech pred vypnutím hovoru, bol naozaj jeho. Kúsok vo mne si želal, aby im spôsobil pocity, ktoré som v ten deň prežívala ja. Hanba a sebaľútosť.

Ešte teraz sa mi nohy triasli nad myšlienkou, že mám vkročiť do pozemkov školy. Toľko výmešných správ, ktoré som podostávala na sociálnych sieťach. - Našťastie so mnou bola Agnes, ktorá s tým urobila krátky proces. Vždy mi vie nastaviť dobrú náladu.

Keď som sa uvedomila, pred školou už na mňa aj mávala. Snažila som sa pozerať pod nohy a ignorovať šuškajúcich si žiakov na dvore.

,,Neboj sa, za chvíľu ich to omrzí. "
Povedala pokojne, no i tak škaredo zazrela na skupinku druhákov.
Vedela som však, že vyhliada len jednu osobu.

Zimomriavky som mala po celom tele, nikde tu nebola. Ani na dvore, ani na chodbách, pri skrinkách, na wéckach.

,,Vedela som to. Tá štetka je zo mňa posraná. Veď nech počká. " Hovorila si Agnes pre seba.

Bola som si však istá, že neprišla kvôli tomu, že sa bála Agnes...

Nezahliadli sme ani Elenu, Monicu, dokonca ani Taylora. Vôbec však netušila, kde pravda stojí a čo, ja som potajomky len tušila. Po zvonení, keď sa neukázali ani na hodine, už moja spodná pera odštartovala proces seba-deštrukcie.

Keď učiteľka vošla do triedy, vzala do ruky kriedu a začala písať na čiernu tabuľu.

UTOROK 10.5. - RIADITEĽKÉ VOĽNO

Triedou sa ozvalo zopár radostných výpiskov.

,,V našej škole budú v utorok prijímacie skúšky pre nových študentov. Nie, že budete stávať do školy. " Ohlásila prísnym hlasom, na konci sa jemne usmiala s vráskami po bokoch.

Mali sme v tejto chvíli literatúru s našou triednou - Rose Hornetovou a tak som zdvihla ruku. Bola to prísna učiteľka, vždy bola ale férová, a už len fakt, že neoceňovala Elenine srdiečka nad íčkami ma tešilo. Mala som ju celkom rada, i keď smrdela ako stará dáma.
Nosila vždy ten istý modrý sveter s bielymi bodkami a šedivé vlasy mala zatiahnuté v malom drdole na vrchu hlavy.

,,Áno, slečna Gibsonová?" Opýtala sa ma.

,,Prepáčte, neviete ale náhodou, prečo dnes Elena neprišla na hodinu?" Opýtala som sa s malou dušičkou.

Učiteľka Hornetová na mňa prekvapene vypúlila modré oči, spôsobujúc zviditeľnenie jej vrások. Popravila si okuliare posunutím ich bližšie ich ku koreňu nosu, akoby čakala, že sa opravím. Dobre vedela, že ja a Elena sme rivalky už od prvého ročníka. Po chvíli si náležite vydýchla.

,,Nuž, slečna Gibsonová, obávam sa, že traja naši študenti boli napadnutí pouličnými psami." Odvetila sebaisto a v triede sa ozval šepot.

,,Netreba sa, ale obávať!" Zvýšila hlas, aby utíšila študentov. ,,Najväčšie zranenie, bol snáď len mentálny šok a škrábance, do školy by sa mali vrátiť už tento týždeň." Skonštatovala nakoniec stále s vážnym tónom.

Agnes sa víťazoslávne usmiala a šťuchla ma ramenom.
,,Tomu vravím karma." Zašepkala a ticho sa zasmiala.

,,Ale veď..." Chcela som jej potichu odpovedať.

,,Teraz už ani slovo, ak nechcete skončiť po škole!" Napokon pani Hornetová pokračovala vo výklade učiva.

Ako môže byť Agnes taká naivná? Aj keby som sa mala mýliť o tom vrahovi. Predtým než Elena zrušila hovor, utekala predsa pred človekom... Nie pred psom?

Mala som ale istotu, že ani jeden z nich troch nie je mŕtvi.

Po zbytok dňa, som len polo-prítomne vnímala Agnesine poznámky. Bola som rada, že dnes môžem pokojne spať dlhšie, vďaka riaditeľskému voľnu. Viac menej, som však len mysľou blúdila spomienkami na tajomného, a isto-iste šialeného chlapca.

Helo :>

Budem rada, za každé hlasovanie, <3 zároveň ďakujem za presiahnutie 100 videní. Poteší ma ak sa k tejto knihe vyjadríte v komentároch.

Fifa