,,To je nemožné! Nie! Neverím ti. " Založila som ruky a pozrela von z okna.

To nemohla byť pravda. Akoby aj mohla? Ja? Obyčajné dievča? Čo by mi v tele robila najvzácnejšia látka na svete, o ktorú sa bijú dve nepriateľské mafie už desaťročia?

,,Poppy, hovorím to tak ako to je!" Pevne schytil volant. Jeho hlas znel frustrovane, akoby chcel aby som mu verila. Aby som ho poslúchala.

,,Zavez ma domov!" Protestovala som. V tejto chvíli, dom túžila otočiť da na mieste a zachuchvať sa do svojich perín. Možno sa porozprávať s mojou mačkou, od ktorej nemusím očakávať také dych-vraždiace odpovede.

,,Zbláznila si sa? Majú ďalších tridsať zariadení, ak nie viac." Povedal vážne.

,,Čo? Ako to vôbec vyrobili? Ja tomu nechápem! Prečo mám v tele nejakú toxickú látku!" Zrevala som frustrovane a chytila si tvár do dlaní.

Nova sa zarazil. Pár chvíľ mlčal, napokon pokračoval. Akoby bol za niečo zahanbený.

,,Je v tom moja krv. "

,,Čo prosím ?"

,,Parker bol môj spolupracovník, zmanipuloval ma a odobral mi krv." Povedal chladne a odhrnul si rukáv košele. Jemne si natrhol obväz.

Zakryla som si ústa rukou. Oči sa mi leskli už po celú dobu. Mal tam hlbokú reznú ranu od zápästia až k lakťu. Krv mu zaschýnala všade naokolo. Jeho liečiteľské schopnosti boli neexistujúce.

Mala som chuť povedať ako veľmi ma to mrzí. Že mu to ošetrím a zdezinfikujem. Namiesto toho som mlčala a zamračila sa. Je to obyčajná rezná rana a ja nie som jeho osobná sestrička. Zabil predo mnou človeka a bude čakať, že sa oňho budem starať ako o bábiku? Na to nech zabudne.

,,Ako som povedal, lucídium je magnetické. Predpokladám, že ho vyextraktovali z mojej krvi a napustili ho do ručičky toho kompasu. Preto to ukazuje priamo na nás, sme jediný ďalší zdroj lucídia. " Dokončil a späť si vystrel rukáv.

,,A teraz mi povedz, ako sa nám dostalo do tela? Veď vtedy som musela byť snáď novorodenec!" Zasmiala som sa sarkasticky, stále som si myslela, že to je hlúposť. Odmietala som tomu uveriť.

,,Veď práve o toto ide. Obe mafie - Vlci aj Križiaci, odmietali obchodovať, v meteorite sa nachádzali len tri dávky.
Mali sme všetky tri a preto na nás začali útočiť. Prepadli nás v strede noci cez leto. Zatiaľ, čo otec dával rozkazy a bojoval, moja matka chránila deti a lucídium. Bohužiaľ, jeden Križiak ju vystopoval a išiel po nej. Vedela, že ju zabijú a to lucídium jej zoberú. Vznikla by z toho vojna, môj otec by zošalel keby ju zabili a vzali aj lucídium. Zbrane, ktoré by s ním vyrobili by sme nedokázali poraziť. Testy sa robili už dávno s krvou pod mikroskopom. Výsledky boli fascinujúce. Krv bola čistejšia, silnejšia. " Povedal a nakoniec sa zasekol.

,,Čo sa stalo potom? Vzala tie tri dávky a utiekla?" Opýtala som sa.

,,Pokúsila sa o to. " Hlas mu schladol.
,,Predtým však dávku vpichla mne a môjmu bratovi."

,,Prečo by to robila, preboha ?" Spýtala som sa prekvapene.

Kto by len neznámu látku z meteoritu pichol vlastným synom?

,,Musela sa toho zbaviť a my sme boli jediní, ktorí tu dávku mohli dostať! Otec by nás ochránil a pomlčal o tom! " Odvetil naštvane.

,,Dobre! Prepáč. Čo s tou poslednou dávkou? " Pípla som.

,,Bežala cez mesto, a z jednej budovy preliezla cez okno do druhej. A to je ako si dostala ty poslednú dávku. Obkľúčili ju. Mala len jednu únikovú cestu a nakoniec by ju i tak chytili. Dostali by tú poslednú injekciu lucídia." Hovoril chladne.
,,Bola to nemocnica. Miestnosť s novorodencami. A aby sa zbavila poslednej dávky, vpichla ju náhodnému spiacemu dieťatku. Tebe."

Hrdlo mi vyschlo.

,,Keď ju našli, mučili ju. Otec ju našiel už umierajúcu. Všetko mu povedala. Aj to, že jeden človek tu bude navyše."

Predstavovala som si to pred očami. Bolo to hrozné.

,,Oh, moc ma to mrzí, tvoja matka... Ona bola veľmi silná žena. " Povedala som vážne.

Pokrútil hlavou a pokračoval.
,,Jej stav sa doma zlepšil, vyzeralo to nádejne. Keď nás však otec našiel schovatých doma, môj brat už bol mŕtvi. Jeho telo tú látku neprijalo. A to bol moje dvojča. Mama pri tej novine zomrela od smútku, že zabila vlastného syna. "

,,To bolo tvoje dvojča?! Ale ako je to možné? Veď máte rovnakú genetickú informáciu." Povedala som v ohromení.

,,To už je jedno, nepamätám si ho a ani moju matku." Odvetil chladne.

Myšlienky mi tentokrát ostali stáť. Nevedela som, ani čo povedať. Nič sa k tomu dodať nedalo.

Nemohla som uveriť tomu, že na deň kedy som sa narodila mi manželka šéfa ohromnej mafie vpichla do žíl lucídium - kov z meteoritu.

Boli sme len dvaja na celom svete, ktorí majú tú možnosť. Ja som bola presvedčená, že moje vlasy sú proste biele. Neprijali žiadny pigment - to mi povedali doktori.

Teraz som už rozumela. Vedela som, že prečo k nemu cítim takú obrovskú náklonnosť. Takú príťažlivosť. Pretože sa naša krv, naše bunky, naše telo sa k sebe priťahuje.

Má byť spojené.

Ten bozk som stále cítila na perách. Z nejakého dôvodu som si to však nevyčítala. Keď sa naše pery spojili, akoby sa mi všetko vyjasnilo. Všetky strasti zmizli.

V tej chvíli som cítila, že to bolo správne... A zároveň tak strašne moc zle.

Vydýchla som zadržiavaný vzduch, vonku sa už začalo stmievať. Netušila som koľko je hodín. Spomenula som si na úbohého Kyla, ktorého som nechala samého. Musel mať veľa otázok a ja som vedela, že keby som vytiahla telefón, mala by som veľa správ a zmeškaných hovorov.

,,Nenahlásila si ma. " Prelomil ticho.

,,Nie."

Bola som na polícií, mala som všetko potrebné na jeho žalobu. Chcela som to urobiť. Hlavne kvôli Elene a ostatným. Ale neurobila som to, kvôli sebe. A kvôli nemu.

,,Prečo? "

Stuhla som. Čo mu mám na to odpovedať? Nenahlásila som ťa, pretože vyzeráš ako z módneho časopisu? Pretože ma priťahuje každé vlákno, bunka a každá neexistujúca nedokonalosť na tvojom tele? Pretože v deň kedy sa naše oči primkli k sebe som cítila, že sa niečo pohlo v mojom srdci?

,,Ja.. Nechcela som, aby si tam strávil doživotie. " Odvetila som nakoniec s pohľadom všade len nie na jeho tvári.

Následne bolo ticho. Zrejme ho len zaujímala moja reakcia a vlastne nechcel zabŕdať do tejto témy. Alebo to bolo iba jeho sklamanie z mojej odpovede, ktoré sa pár dlhých sekúnd tiahlo počas jazdy autom. Očividne ho to však nezastavilo a stále sa chcel baviť o mne.

,,Vieš nádherne kresliť. " Pokračoval. Z jeho hlasu mi nabehli zimomriavky. Bola som zvyknutá na komplimenty s narážky typu čo robím na gymnáziu ak je v skutočnosti mojou vášňou umenie. Ale počuť to vyjsť z jeho úst na mňa pôsobilo, ako počuť to prvýkrát v živote.

Zrejme našiel jeho zmačkaný portrét pri koši na ceste od policajnej stanice.
Alebo... Žeby videl aj obraz, ktorý som maľovala do štvrtej rána zavesený v mojej izbe?

Zavrtela som hlavou a vrátila sa späť na zem z virtuálneho vesmíru v mojej hlave.

Nemala som chuť na komplimenty, stále som cítila ten odpor voči tomu, že je to mafián.

,,Ty vieš dobre zabíjať." Odvrkla som a založila si ruky.

Nova sa uškrnul. Po mojom krátkom mlčaní, zrejme už čakal opovrhnutie jeho komplimentom.
,,Nevyčítaj mi to, som nájomný vrah."

,,Ahá, takže mafiánstvo je len postranné hobby? "Povedala som ironicky.

,,Nie, je to moja pozícia v mafií. Otec mi každý mesiac predá zoznam ľudí, ktorých treba... odstrániť." Vysvetlil.

Nepohlo to so mnou. Ak si myslel, že toto mi dá dôvod, aby som mu odpustila tak sa pletie. Práve naopak.
Dostať zoznam mien ľudí na každý mesiac, ktorých pôjdeš vlastnoručne zabiť? Toto je jeho práca, ktorou má v budúcnosti zabezpečiť svoju rodinu?
Bola som si však vedomá toho, že už teraz má peňazí až nad hlavu. Nie - bola som si úplne istá.

Namiesto odpovede som pozrela z okna.

Túto štvrť som vôbec nepoznala. Vyzerala veľmi luxusne, ani pouličné lampy neboli posprejované.

,,Ja naozaj musím ísť domov." Povedala som mu hlasom, ktorý znel akoby som mu celú situáciu, v ktorej sa nachádzam vyčítala.

,,Domov tak skoro neprídeš." Zamračil sa a ja som mu to oplatila.

,,Akože nie? A čo moji rodičia?"
Opýtala som sa frustrovane.

,,Tvoj dom sa rozletí na trosky v plameňoch, teba unesú a rodičov zabijú. Chceš, aby sa to stalo?"
Zavrčal bez kusu empatie.

Akoby odmietal len vysloviť tú myšlienku. Najviac ale podal dôraz na slovo teba, čo mi napovedalo, že o mojich rodičov sa moc nezaujíma.

To, čo povedal ma však hlboko zranilo. Ani nie na srdci ako skôr na duši. Zložilo to okolo mňa bariéru, kde som sa cítila chytená ako v pasci.

Z očí sa mi opäť pustili slzy. Bola som vystrašená, nemala som tušenie, čo s mojím životom bude ďalej.

,,A kam ma to vezieš?" Smrkla som potichu.

,,Do hlavného sídla. Tam si zatiaľ netrúfnu prísť a my zatiaľ vymyslíme ako obalamutiť ten kompas."
Povedal vážne a auto smerovalo hore kopcom bohatými ulicami.

Kam som sa pozrela tam boli neuveriteľne drahé, luxusne-vypadajúce budovy a vozidlá.

Sedela som ticho a onedlho sme aj vystúpili, keď sme prešli železnou bránou a zaparkovali v garáži od veľkej rezidencie. Sánka mi spadla. Pozerala som sa na obrovskú budovu s tyrkysovými škridlami. Mala toľko okien, že by som ich nenapočítala na všetkých prstoch. Nachádzali sa tu záhrady a jazierko s koi kaprami.

,,Netvár sa tak prekvapene. " Podišiel ku mne a zapozeral sa mi do očí.

Hlboko. Bolo v nich niečo, čo som nikdy v živote v iných očiach nezahliadla. Túžila som, aby mi ukázal viac, chcela dom poznať viac.

Chcela som viac z neho.

,,Ja.. Nie som.." Povedala som takmer bez vzduchu, snažiac sa znieť vážne.

Chytil ma za ruku a mne telom okamžite prešla elektrina. Veľmi som si priala, aby som vedela ostať naštvaná a znechutená, no všetky bunky v tele ma veľmi efektívne presvedčili o opaku. Bola som si istá, že tú vlnu, pri ktorej naskočí husia koža pri každom našom dotyku cíti aj on.

Práve som bola na rande s Kylom! Ja... Ako sme sa mohli len tak pobozkať?
Čo ak by to neskončilo iba pri bozku ak by sme nepočuli sirény?

Čo mi Kyle povie až ma uvidí? Viem, že mi hovoril niečo dôležité.

Viedol ma smerom dnu, kde dokonca stála aj ochranka. Nemohla som sa okolo seba vynadívať. Napriek tomu, že to bola vila mafie, spôsobilo toto miesto, hlavne v padajúcej tme, kedy už okolo svietili len pozvešané estetické lampáše, tak - upokojujúco a vznešene. Ako palác.

Keď som si uvedomila, že mi stále zviera ruku, chcela som ju potiahnuť späť. I keď celé moje telo kričalo, aby som náš dotyk neprerušila. Akoby na tom závisel môj život.

Iba na tom dotyku.

,,Viem chodiť sama. " Zamračila som sa a nepekne zagánila na dvojmetrových chlapov po stranách.

Neodpovedal, jeho stisk naopak zosilnel.

Z druhej strany k nám prišiel nejaký týpek. Šikmé oči a menšia postava mi hovorili o tom, že je azijského pôvodu.

,,Lorenzo!" Zakričal Nova.

Oslovený popobehol a premeral si ma očami. Napokon si všimol naše spojené ruky.

,,Si tu skoro. Predpokladám, že tu slečna je... Tá druhá dávka." Zavtipkoval.

Nebolo nám však do smiechu.

Nova ignoroval jeho úbohý vtip a do rúk mu vložil zbraň a kompas toho, už mŕtveho, muža z Križiackej mafie.

,,Preskúmať, chceme vedieť ako fungujú ich zbrane. Zistiť, ako sa to dá odvrátiť. "

,,Ako si sa k tomu... "

,,Rozštvrtil som ho. " Zastavil ho.

,,Samozrejme... Takže tak ako sme predpokladali, toto zariadenie ich dovedie priamo k zdroju ďalšieho lucídia - vám. " Konštatoval Lorenzo, prezerajúc si detailu okrúhleho prístroja s červenou ručičkou. Ako keby opomenul to, že mu Nova povedal, že zmasakroval človeka.

Chvíľu s ním obracal, akoby sa s ním hral, pritom som mohla odsledovať ako sa tenká ručička uprostred neustále vracia našim smerom.

Následne však kompas a pištoľ vložil do tašky na jeho boku a pozrel na mňa.

,,Lorenzo Tuchan, k vašim službám, slečna. " Predklonil sa.

,,Poppy, Poppy Gibsonová." Snažila som sa usmiať a potriasla si s ním ruku.

,,Enzo pracuje v laboratórií, je to hlavný vyšetrovateľ, dokonca vynaliezol naše zbrane s tými retiazkami. " Dodal Nova.

Takže to on. Akokeby nestačilo niekoho zastreliť, však? Pridajme k tým nábojom reťaze nech to toho človeka rozreže na niekoľko kusov!

Stále sú to všetci vrahovia. Obyčajní zabijaci. Bohužiaľ moja jediná šanca na záchranu.

Vedela som však, že sa tu neplánujem zdržať dlhšie ako jednu noc. Buď pôjdem domov sama dobrovoľne, alebo nasilu.

'Elo :>

Dneska málinko dlšia. Hádam sa vám páčila. Aké sú vaše myšlienky?

Fifa