Kráčala som po meste okolo kaviarne Rose'ly. Bolo tu ticho, prázdne ulice a žiadny ľudia. Teda okrem jedného.

,,Poppy, klamala si mi. Utiekla si mi. " Povedal hlas spoza mňa.

,,Kyle? Nie ja... Ja som.." Začala som stresovať, naozaj som mu nechcela klamať. No hovoriť mu pravdu by bolo horšie.

Sánka mi padla. Z poza chrbta vytiahol malý guľatý kompas, červená ručička ukazujúc priamo na mňa.

,,Preboha odkiaľ to máš?!" Ustúpila som pár krokov dozadu, začínala som panikáriť.

,,Potrebujem tvoju krv, Poppy. Krv."
Jeho výraz sa zmenil na psychopatický úsmev.

,,Nie, prosím nerob to! " Začala som na neho kričal.

Nemohla som utekať, bola som nohami zaseknutá v zemi. Podišiel ku mne s nožom v ruke.

,,Daj to preč, prosím!"

Keď bol úplne pri mne tak sa divoko usmial.
,,Dobre teda. Ale musíš mi s niečím pomôcť. Tu máš. " Do rúk mi vložil ihlu a niť.

,,Čo s tým mám robiť? " Nechápavo som sa spýtala.

,,No predsa šiť." Zasmial sa a ustúpil o krok nabok.

Vykríkla som a zakryla si ústa. Zdvihol sa mi žalúdok - naskytol sa mi pohľad na mŕtvolu Križiackeho mafiána. Bol presne v takom stave akého sme nechali ležať na zemi. Osobitné končatiny pod sebou už nemali krv, no mohla som cítiť smrad mŕtvoly.

,,Poppy no tak! " Povedal a súril ma vpred.

,,Poppy!"

Potkla som sa a spadla rovno do toho. Už to nebola však iba jedna mŕtvola. Boli to celé kopy na sebe pohádzaných kusov človeka.

Plakala som a v ruke zvierala ihlu s niťou.

,,Nenúť ma prosím." Zaprosila som.

,,Poppy, tak vstaň! " Zakričal na mňa hlas.

Otvorila som oči. Nachádzala som sa v tmavej luxusnej izbe. Skláňala sa nado mnou tmavá postava.

Bol to Nova.

,,Si hore? Si v poriadku? " Pritiahol si ma k sebe. Stále na sebe nemal tričko, iba trenky. Na tvári mal zdesený výraz. Bola som prekvapená, musela som ho nejako zobudiť.

Včera večer sme išli spať osobitne, ja v jeho posteli a on vedľa v izbe na gauči. Odmietal totiž to ísť spať ďalej, než o jednu miestnosť. Aj keď sa naše telá ťahajú k sebe, neznamená to, že budeme spať spolu v posteli. Bola som však hlúpa.

Slová som mala zaseknuté v krku. Prstami mi prechádzal po tvári a hľadel priamo do očí. Už len jeho dotyk ma dokázal upokojiť.

,,L-len zlý sen." Odvrátila som pohľad do perín. Na sebe som mala oblečené iba jeho veľké tričko.

Zaspala som neskoro, kvôli tomu, že ma jeho vôňa po celý ten zasranyý čas oblapávala.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla, aby som zabránila ďalším vzlykom.

,,Chceš o tom hovoriť?" Opýtal sa.

Pohľadom si ma celú premeriaval, cítila som, akoby prikrývka bola zrazu priesvitná.

,,Nie, nie, je to len hlúposť. " Odvetila som a pokrútila hlavou.

Povzdychol si a pustil ma, trochu sa odtiahol. Keď však už chcel vstať od postele v rýchlosti som ho chytila späť za ruku.

,,Počkaj.. Môžeš ostať tu, prosím?"

Vážne som sa ho to opýtala? Rýpalo do mňa svedomie.

,,Už som si myslel, že si to nerozmyslíš." Odvetil bez humoru, stále unavene.

Vlasy mal rozcuchanejšie než obvykle. 
Kvôli tomu, že bola noc mal hlbší hlas a to mi dokázalo spôsobiť zimomriavky. Musela som takéto myšlienky držať na uzde.

Ľahol si vedľa mna do postele, rukami mi pevne zvieral boky. Zároveň sa však choval, akoby som bola z porcelánu. Krehká bytosť, o ktorú treba pečovať. Pôsobil na mňa takou silou, že som si začínala myslieť, či nebláznim.

Stále to bol vrah.

Koniec-koncov, on spôsobil to, že mám nočné mory.

Len sme si pozerali do očí. Mohlo byť tak päť hodiny ráno.

,,Aké je to?" Spýtala som sa ticho.

,,Aké je čo?" Odvetil s očami na mojej tvári.

,,Zabíjať. " Odvetila som a odtrhla od neho pohľad. To slovo sa mi hnusilo.

Bola som však fascinivaná jeho odpoveďou. Ako to vníma nájomný vrah, keď po prvýkrát, čo sa mi priznal sa na tom ešte zasmial. A zatiaľ, čo ja som nemohla ani chodiť potom, ako sa predo mnou rozrezalo telo - on sa staral o príchod policajtov.
Videla som kusy mŕtvoly a aj napriek tomu som sa oddala jeho bozkom.

Aj on pohľad presunul na strop.
,,Prvýkrát to bolo najhoršie. Akoby som vtedy mal stále nejaké svedomie. "

,,Takže, teraz už nemáš svedomie?"
Odvetila som otázkou.

,,Je to skôr také, že som ho potlačil nazad."

Dal svoje ruky za hlavu a tým odhalil jazvy na svojom boku. Zatiaľ, čo jeho rana na ruke už s tým obväzom naozaj nevyzerala dobre. Myslím, že mu to aj hnisalo.

,,Ľudia.. Je to s nimi ako s mravcami. Je ich kopec a pletú sa pod nohy. Keď sa ich pár zbavíš, na veci to nič nezmení. Ostatní žijú ďalej. "
Doplnil sa.

,,A čo mravci, čo poznali tých ktorí zomreli?" Hovorila som popri tom ako som mu rokou prechádzala po jazvách na rebrách.
,,Netrápi ťa to ako sa musia cítiť? "

,,To je ich vec, so svetom to neposunie. " Odvetil a pevne schytil moju ruku.

,,Prepáč.." Povedala som rýchlo a dlaň zatiahla späť.

Nova sa však uškrnul.
,,Niektorí mravci sa chcú brániť predtým, než zomrú. "

Zamračila som sa. Toto už bol ale čierny humor. Nepekný. Neverila som, že nemôže mať svedomie. Len sa tvári, že mu je to jedno. Alebo naozaj sa stará len o to, čo je drahé pre neho?
Ochraňuje ma, pretože pre neho niečo znamenám alebo len, kvôli lucídiu? Cíti ku mne aj niečo, alebo je to len našou krvou, ktorá má byť spätá k sebe?

,,Chcem ísť domov. " Povedala som vážne.

Strach sa premenil na hnev a úzkosť.

,,Je to nebezpečné." Zamračil sa s kusom nepochopenia.

,,Mám tam rodinu, priateľov a školu. " Protirečila som mu. ,,Nemôžeš ma tu držať."

Jeho tvár taktiež schladla.
,,Nemám ťa tam ako ochrániť, Poppy." Zavrčal frustrovane hlasnejšie než predtým.

Bolo to presne tak, ako som si myslela. Chránil ma, pretože moje krv mu bola drahá. Čo ak proste nechcem, aby ma chránil?

Čo by spravil ak by sa mi niečo stalo?

Zacítil by konečne svoje svedomie?

Vytrhla som sa z jeho dotyku.
,,Neprosila som ťa o to." Sykla som.

Bolo mi jedno, že je skoro ráno. Vstala som z postele, moje oči už boli zvyknuté na tmu. Vzala som si tašku a oblečenie.

,,Čo si myslíš, že robíš?" Objavil sa predomnou s naštvaným výrazom.

,,Chcem ísť domov. " Odvrkla som.

,,Povedal som, že je to nebezpečné." Chytil mi zápästie.

Snažila som sa mu vytrhnúť. Čo sa môže stať, ak pôjdem domov? Predsa len, bol tam iba jeden muž, ktorý ma naháňal. Ak by tých kompasov bolo viac, naháňali by ma viacerí.

,,Pusti ma." Mykala som zápästiami.

Bol však neuveriteľne silný. Mohla som cítiť akú silu mu vlastne lucídium dodávalo.
Ani s ním nepohlo, na moju prosbu nereagoval. Jeho stisk nepovolil.
Naopak som mala pocit, že ho to baví.
Akoby si užíval, to ako na nejo kričím. Vedel, že prosti nemu nemám moc - a užíval si ten pocit.

,,Nova! " Zlomil sa mi hlas.

Chcela som ho kopnúť, ale jednou nohou sa uhol a druhou ma potkol. Keď som padala dozadu tak ma zachytil priamo včas.

,,Tvoja sebaobrana je rozkošná." Ticho sa zasmial.

Zamračila som sa a opäť sa mu snažila nejako vyvliecť.

,,Takto sa neubrániš morskému koníkovi. "

Vzdala som to, naozaj som s tým nemala žiadne skúsenosti.

,,Tak ma pusť, chcem ísť domov." Pokračovala som.

,,S vedomým, že sa nevieš brániť? Nemusí ísť po tebe mafia a o piatej ráno ťa vonku pokojne napadne nejaký ožran, aby ťa znásilnil. " Povedak tentokrát s vážnosťou v hlase.

Mal pravdu.

,,Počkaj aspoň do rána. " Zašepkal mi do ucha a telom mi prešli zimomriavky.

Zatiahol ma späť do postele, stále so zatvorenými očami.

Zahryzla som si do pery.

Ďalšie z dosiahnutí v mojom živote - zaspala som v náručí seriovému vrahovi.

Eyo,

Tak hádam sa vám páčila :>

Fifa