Pozeral mi do očí, jeho túžba niečo povedať bola hmatateľná. Bol však posledný s kým som sa mala chuť rozprávať. Vlastne tam nebol nikto. Skoro, nikto.

,,Vieš ja... No..-páčiš sa mi! Už dlho, len ja.. Neviem, tak nejako som dúfal, že sa to spraví samo." Vyhŕkol zo seba.

Srdce mi poskočilo, nevedela som ako sa mám cítiť. Toto bola pre mňa najmenej vhodná situácia, aby mi niekto vyjadroval city. Mala som chuť mu zakričať, že má asi týždeň oneskorenie. Cítila som sa stratená, tie motýle v bruchu, čo som preňho mala na začiatku boli preč. Necítila som nič viac než priateľstvo.

,,Kyle.. Ja.. Neviem, čo by som ti na to mala povedať.. " Odvetila som skromne a tvárila sa previnilo.

,,Ja rozumiem-.." Povedal rýchlo, no v očiach som mu videla sklamanie.

,,Ver mi ja... Aj ty si sa mi vždy páčil. " Priznala som a moje líca zružoveli.

Bola to s určitosťou pravda, no posledných pár dní som dostala od života zopár faciek, ktoré som nemala čas spracovať. Postupne som si uvedomovala, že to pobláznenie k nemu mizlo.

Jeho oči opäť nabrali trochu nádeje.
,,Ja viem, že som za tebou nakráčal ako vietor, ale dám ti toľko času koľko budeš potrebovať. "

,,Dobre... Dobre ja... Je toho moc, neviem, ako inak-" Rozprávala som, bola som rada, že sme si rozumeli.

Čas na spracovanie bolo skutočne niečo, čo si moja situácia priam žiadala.

,,To je v poriadku. Chápem. V piatok si ma riadne vystrašila. Veď vieš, čo sa teraz v celom meste deje. Ľudia umierajú na uliciach. " Naviazal na udalosť z minulého týždňa, kedy ma naháňal neznámy muž v kaviarni Rose'ly na našom rande.

,,Prepáč, nič dôležité to nebolo." Zachechtla som sa pridusene, drviac falošný úsmev na tvári.
,, Áno, bolo to fakt nechutné.. Teda, JE to hrozné, strašné veci, vskutku.. Strašné.. " Koktala som.

,,Vrátim sa na hodinu. " Dodala som spontánne a otočila sa na Päta nečakajúc na jeho odpoveď.

Vedela som, že mal viac čo povedať. A tajne som dúfala, že mu tá potrebám vyhasne.

,,Poppy... " Počula som už len zašepkanie a nabúrala to rovno do triedy.

Vydýchla som si. Neviem, čo to do mňa vošlo. Sadla som si do lavice späť k Agnes a začala si kresliť na ústrižok papiera.

Opäť to bol on.

Nova.

Jeho tvár. Jeho nádherné.. Nie, nie. DOKONALÉ pery. Sladké a studené. Oči plné ľadovej nenávisti, neohľaduplnosti, nezáujmu. Husté obočie vypočítavo smerujúce ku koreňu nosu a havranie vlasy padajúce priamo do očí.

Tie oči. Prepaľujúce moju dušu, odkrývajúce každé tajomstvo, myšlienku, ktorá by sa skrývala pod povrchom.

Tieň na lícnych kostiach kontrastoval s celkovým čierno-bielym obrazom.

Bol to len rýchly náčrt a pritom.. Pritom mal v sebe tak moc veľa neviditeľnej sily a autority.

Vedela by som ho namaľovať kedykoľvek, čisto z pamäti. Zvyčajne potrebujete aspoň fotku alebo vidieť človeka pred sebou, aby ste boli schopný zachytiť jeho črty.

Ale toto nebol ten prípad. Mala som ho v hlave tak jasne, a tak živo, že som nápomocnú fotku skutočne ani nepotrebovala.

,,Wow ! Ten je pekný. " Uškrnula sa Agnes, keď videla môj výtvor. ,,Toho by som teda dala."

Nervózne som sa usmiala a pokrčila ramenami. ,,Hej, škoda, že takto chlapci nevyzerajú, hah. " Ďalej som ten papier nadžgala rýchlo do tašky a v duchu si vynadala.

Mohla som si klamať koľko som chcela.

To, že som ho nenávidela bola lož.

Mala som skoro pocit, ako by som už nič iné ani nakresliť nevedela. Ak som do ruky chytila ceruzku, v hlave som mala iba jeho portrét.

Počas poslednej hodiny som začínala mať zlý pocit. Nebudem klamať, bála som sa. Bála som sa vyjsť z budovy školy. Akoby som už teraz vedela, že ma tam vonku čakajú Križiaci so zbraňami a kompasmi.
Uvažovala som, nad čím teraz asi rozmýšľa Nova... Čo robí? Možno si to celé rozmyslel a nakoniec ma im prenechá. Naposledy sme mali predsa len malú hádku. Vôbec to neľutujem, stojím si za tým, čo som povedala. Bola som ako zasnívaná, ako tínedžerka prvýkrát čítajúca dievčenský časopis. Doteraz si pamätám ako som čítala tie články - Ako na prvý bozk?, Chcete aby si vás všimol? Tu je návod!, alebo dokonca Ako ho donútiť, aby po vás túžil? Akoby sa moje pubertálne hormóny znovuzrodili.

,,-No a tak rozmýšľam, že by som tiež išla na kurz. Ešte som sa nerozhodla. Čo myslíš? " Začala som vnímať to, čo Agnes rozprávala. Bohužiaľ, príliš neskoro - nič dôležité som nezachytila.

Hodina sa skončila a ja už som otvárala skrinku, schovávajúc svoje veci. Vôbec som si to neuvedomila.

,,Áno, ja... Súhlasím... Myslím, že by si to mala risknúť. " Odvetila som spontánne, tváriac sa, že som rozumela každému slovu, čo mi povedala.

Podozrivo si ma primerala, nakoniec však prikývla a venovala sa učebniciam.

,,Vieš ten chlapec z benzínky?" Začala a moje srdce takmer dostalo infarkt.

Rozkašlala som sa a vyslúžila si zopár zmätených pohľadov.

Myslí tým Novu? Srdce mi bubnovalo, takmer som nedýchala.

,,No, konečne mi zavolal a pozval ma von!" Zapriadla spokojne a zatlieskala si sama pre seba.

Padol mi kameň - nie, balvan zo srdca.
Spomínam si, bol to ten predavač, ktorý ju v ten deň požiadal o číslo.

Vydýchla som.,, Schv-léch." Odvetila som sucho a opäť si odkašlala.
,,Skvelé."

,,Si v poriadku ? Akoby na teba niečo liezlo. " Povedala a opäť si ma premerala.

Kráčali sme už smerom zo školy.

Nestrachuj sa Agnes, je to len sériový vrah a križiacka mafia.

,,Maturity."

,,Ale čoby! Ja viem, čo je za tým!" Povedala s kusom dôvtipu a štuchla mi do bokov.

,,Naozaj?" Pípla som.

,,Samozrejme! Veď ty si totálne zamilovaná!" Povedala hrdo, značne si istá so svojím výrokom.

Opäť mi zabehla slina.
,,Prosím?"

,,Oh, Poppy ! Ty si už naozaj snáď slepá, veď si celý čas len vo svojej hlave. Mlčíš ako koza a kreslíš chlapčenské tváre so srdiečkami okolo. " Vyhlásila víťazoslávne.

Ani trochu sa mi to nepáčilo. Naozaj som tak pôsobila? Zamilovane?

,,Žiadne srdiečka som nekreslila." Oborila som sa na ňu.

Agnes sa zamračila.
,,Ale určite si chcela! "

,,Nechcela !"

,,No ako chceš, ale mám pravdu, poznám ťa dosť dlho na to, sby som vedela, kedy je moja najlepšia kamarátka zaláskovaná." Protirečila mi.

,,Hah, a do koho prosím ťa?" Opýtala som sa, bez potrebného sebavedomia v hlase.

Agnes sa začala smiať.
,,Len ten tvoj tón, hovorí za všetko. Pozri, tam je, choď za ním!" Súrila ma vpred a ukázala prstom na partiu chlapcov na dvore.

Vlastne iba na jedného. Hnedovlasého s malými copíkmi na vrchu hlavy.

Kyle.

Šialene som pokývala hlavou zo strany na stranu a Agnes ma súrila ešte väčšmi.

Obávala som sa, že to takto dopadne. Hlboko v suchu som vedela, že si to Agnes celé vykladá mylne.

,,Agnes, nie.. Ja nie som-. Kyle nie je-"

Neskoro.

,,Ahoj." Zazubila sa na Kyla, ktorý sa otočil k nám s tými jeho obrovskými čokoládovými očami.

,,Kyle, ahoj. " Vysúkala som zo seba.

,,Poppy." Zadíval sa na mňa a nasadil široký úsmev.

Dievčatá okolo neho sa na mňa povýšenecky zadívali a ja som preglgla.

,,Vlastne som tu čakal, kým skončíš. " Prihovoril sa a prikročil ku mne bližšie. Z poza chrbta vytiahol malú kyticu kvetín. Boli to margarétky.
,,Pre teba. "

Bolo ich len zopár, a zrejme na poslednú chvíľu natrhané. Prinútilo to však na mojej tvári vyčariť úsmev.

,,Oh, ďakujem. " Odvetila som a vzala si ich do rúk. To som skutočne nečakala.

Dievčatá, ktoré stáli pri ňom si odfrkli a pretočili očami. Niečo si pošepkali a Agnes na nich zúrivo zagánila.

,,Odprevadím ťa domov?" Opýtal sa opatrne a zdvorilo.

Sekundu som váhala a nakoniec som nom nesmelo prikývla.

Bolo by divné, keby som ho odmietla. Agnes by sa za to na mňa hnevala, navyše tým študentkám za ním, som takú láskavosť nechcela preukázať.

Cestou ku mne sme sa rozprávali. Povedal pár podarených vtipov, ktoré ma prinútili zasmiať sa. Ani nie na pol ceste sa to však stalo.

Na druhej strane cesty stál muž. Vysoký ako hora, oblečený v čiernom pravovnom oblečení s rôznymi opaskami a vestami. Cez tvár mal šatku a v rukách okrúhly prístroj. Sledoval svoje okolie. Sledoval ručičku na kompase, ktorá mu ukazovala smer.

Vedela som, že sa to stane. Nedýchala som. V duchu som sa modlila a už len čakala ako sa dostanem do veľkých problémov. Čakala som, že každú chvíľu sa pozrie mojim smerom. Presne tak ako minulý týždeň. Presne tak ako naposledy. Nohy sa mi plietli jedna cez druhú. Kyle vedľa mňa si ničoho nevšimol. Mafián v čiernom však nepozrel mojím smerom. Zmätene hľadel na guľaté zariadenie v jeho rukách. Akoby bolo rozbité.
Akoby ho niečo zmiatlo. Alebo... Niekto.

Moje srdce sa razom rozbúchalo a oči sa rozleteli do všetkých strán. Dych sa mi zastavil a chrbtom prešli zimomriavky. Moc dobre som poznala ten pocit.

Ten pohľad.

Tie oči.

Stretli sa nám pohľady. Stál priamo pred nami. Na tvári mal nenávistný výraz, bol to taký intenzívny hnev, že ma z neho pálila pokožka. Oči nesvietili na zeleno, tak ako som to poznala. Boli čierne, ako dva uhlíky. A rovnako aj pálčivé.

Hľadel na margarétky v mojich rukách. Chalapa z križiackej mafie ignoroval, ignoroval aj moju tvár.
Zasadil pohľad na chlapca vedľa mňa. Vtedy som si priala, že by som bola odmietla jeho ponuku, aby ma odprevadil až k domu.

Eyo,

Ďakujem za vašu podporu, moc si toho vážim <3

Fifa