Snažila sa kričať... Látka, ktorú mala predtým napchatú v ústach jej už nevysušovala všetky sliny, napriek tomu  bolo jej hrdlo stále suché ako piesok na púšti. Dúfala, že sa jej podarí niekoho zavolať, alebo vyjednávať, bolo to však márne. Zdalo a že ju nik ju nepočul. Nechcelo sa jej však veriť, že bola sama. Po pol hodine jej darmých výkrikov to vzdala. Bola hladná a smadná... Nemala poňatia o čo Parkerovi a jeho prívržencom išlo. Križiacka mágia bola zaplnená psychopatmi. Hľadela na fľašku s vodou a nechala svoje slzy voľne padať cez červené líca na návliečku postele ku ktorej bola priviazaná.
Čas ubiehal... Možno ani nie tak pomaly ako sa Poppy zdalo. Počula tikať hodiny, ktoré ju pomaly ale isto začali iritovať.  Počúvala ich celé hodiny, a predstavovala si že namiesto nich sa objaví nejaký iný zvuk. Hudba, kroky, možno kopanie na dvere...
Čas strávila rozmýšľaním aký bol život predtým než začala stretávať záhadného cudzinca s drahým autom. Spomenula si na čas kedy ho náhodne stretla v meste celá obliata bielou farbou na steny, a keď na druhý deň jej rivalka Elena neprišla do školy.
Minúty neskôr sa Poppy ocitla v polospánku. Nemala tušenia, či je naozaj taká unavená, alebo sa jej telo vzdáva vedomia. Už nemala silu na tieto Parkerove vtipy. Jej hlas úplne zanikol a ústa sa primkli k sebe, akoby už vodu ďalej ani nemohli prijímať. Pred očami mala iba jednu tvár. Bledú pokožku s výraznými lícnymi kosťami a prizračnými zelenými očami, ktoré jej bili do očí. A kontrastné čierne vlasy, ktoré rezonovala s potetovaným silným telom. Napriek bolesti ktoré jej srdce prežívalo, sa pousmiala cez zatvorené oči. Keď videla jeho tvár tak jasne v jeho mysli, vedela že možno aj on si na ňu práve spomenul. Jediná škoda, že to lucídium nedodáva telepatické schopnosti. Pomyslela si.

O nespočet minút, hodín a sekúnd neskôr na to sa otvorili dvere a bez varovania do nich vtrhlo niekoľko ľudí. Všetci mali oblečené biele plášte a za sebou niesli stolík na kolieskach, na ktorom ležal zvláštny kovový prístroj. Miestnosť sa rozsvietila. Poppy však zo spánku iba pokrčila nosom. Netušila, čo sa deje, no rozhodla sa, že sa bude tváriť, že stále spí. Nemusela sa nejako silno pretvarovať, pretože sama nebola celkom pri zmysloch.

,,Položte to sem." Povedal Parker, ktorý bol ako jediný oblečený v čiernej uniforme.

Mávol kukou a v miestnosti už ostali iba traja muži.
Chvíľu sa na spiacu dievčinu zahľadel a hlboko v srdci pocítil zvláštny pohyb, ktorý sa snažil vždycky ignorovať. Tentokrát to nebolo také jednoduché, keďže Poppy tuho spala. Svetlo v miestnosti sa odrážalo od zaschnutých sĺz, ktoré vytvárali malé potôčiky po jej lícach. Parker chcel pristúpiť bližšie iba o krok, zrazu však nevedomky stál priamo pred ňou, ťahajúc prameň jej bielych vlasov za ucho. Pokožku mala belšiu než včera a žalúdok padnutý nadol. Myhol pohľadom na stolík vedľa kde stála fľaša nedotknutej vody. Taktiež si všimol červený rámik okolo jej zápästí, keď bojovala aby natiahla ruku. Samozrejme, neúspešne.

Nevrlo odtrhol pohľad, pretože si uvedomil, že na ňu hľadí zopár dobrých minút. A aj ona cítila jeho neuspokojivý hladný pohľad napriek zavretým viečkam. Znervóznela, no snažila sa držať jej svaly uvoľnené.

,,Na čo tak pozeráte! Začnite s testovaním! " Zareval na doktorov, ktorých myklo na mieste a okamžite sa dali do práce.

Jeden z nich zobral jej ruku a chcel ju odopnúť z pút, to však Parker okamžite zastavil.

,,Nechaj ju priviazanú." Povedal.

O pár minút neskôr Poppy pocítila ako sa do jej žily na zápästí, dostala tenká ihla. Nebolelo ju to. Doktor ju vytiahol a pozrel sa na tmavo červenú tekutinu v injekčnej striekačke. Keď jej chcel však neskôr priložiť na ranku kus servítky na dezinfikáciu, zistil, že miesto, kde predtým vypichol ihlu je dávno zahojené.

Krv následne putovala dvoma smermi. Jednu vložili do boxu, kde budú ukladať všetky jej vzorky z rôznych dní. Poppy však nevidela, že sa tam dávno nachádzajú ďalšie tri ampulky.
Druhú polovičku vložili do nástroja a pustili tlačítko. Vyšlo z neho pár divných zvukov a z druhej strany vyšla vzorka, tentokrát žltej žiarivej tekutiny. Bola to iba jedna kvapka. No každý v miestnosti mohol odhadnúť, čo je to za tekutinu.

Všetko sa zdalo, že prebiehalo bez problémov, teda aspoň z pohľadu Križiakov. Poppy bola teraz už dávno plne zobudená a len k sebe tlačila viečka.
Vtom pocítila jej posteľ sa hýbať.

Doktori ju presúvali do zariadenia, ktorý snímal a určoval koľko objemu lucídia sa v jej tele nachádza.

,,PROCEDÚRA PRIPRAVENÁ." Ozvalo sa zariadenie z počítaču.

Jej posteľ prešla do úzkeho tunelu. Keď bola vo vnútri otvorila svoje oči a zmätene so strachom v špiku kostí pozerala okolo. Svietilo na ňu červené svetlo, ktoré sa pohybolo pozdĺž jeho tela hore a dole. Pritom ste mohli počuť zvuk ako pri odpočítavaní. Bolo to niečo ako röntgen pre lucídium. Srdce jej bilo akoby bežala maratón a obmedzený priestor, kde počula iba vlastný dych a elektronické zvuky ju veľmi desil.

,,ZAZNAMENANÝ POHYB. PROSÍM SKÚSTE TO ZNOVA."

Posteľ vytiahli z prístroja preč. Poppy sa bála pozrieť do Parkerových očí, ale bolo jej to jedno. Vydýchla si, že je vonku.

,,Nemôžeš tam tak trucovať, bábika. Daj tomu pár sekúnd a bude po všetkom." Jemne ju chytil za tvár a palcom pohladil líce.

,,Nedávaj ma tam späť, prosím."

,,Nič sa ti nestane. Je to iba prehliadka. " Prisľúbil jej s príkrym pohľadom.

,,Nie, nie prosím, prosím, Parker!"

,,Pššššt. " Vzal ju do náručia.,,To je v poriadku je to iba prehliadka, sľubujem! Je to iba desať sekúnd, kým skontrolujeme koľko máš v sebe lucídia."

Nepáčilo sa jej ako sa jej dotýka. Priam sa jej hnusil. Mala v úmysle pokračovať a protirečiť.

,,Ak to zvládneš dostaneš najesť, bodu a horúcu kúpeľ. Ale musíš to vydržať desať sekúnd, áno bábika?"

Teraz už mlčala. Presvedčil ju. Len tie slová ju prinútili priamo začať slintať.

,,PROCEDÚRA PRIPRAVENÁ." Ozval sa rovnaký zvuk z prístroju a jej posteľ sa pomaly blížila do vnútra.

Opäť na ňu svietilo červené svetlo a Poppy od nervozity počítala tiky ktoré prístroj vydával. Zdali sa že každým číslom sa ich intenzita zvyšovala a tým aj jej srdce bilo rýchlejšie.

10

9

8

7

6

5

4

3

2

1

,,PROCEDÚRA DOKONČENÁ. "

Opäť vyšla von z drobného klaustrofobického tunelu a tam sa na ňu už usmieval Parker. Hoci nevedela, či je to tým, že sa predtým pozrel na čísla, ktoré ukázal počítač.

Ahojtee,

Hihihhh ammm ja viem, že nevydávam kapitoly pravidelne. Zvyčajne mám veľa inšpirácie cez prázdniny a potom ma opäť dorazí škola. Ešte raz sa ospravedlňujem a dúfam, že vás i napriek tomu tento príbeh stále baví! Ďakujem za krásne komentáre a všetky hodnotenia <3 dúfam že ste zažili krásne Vianoce (hoci vieme aká je situácia) držte sa zdraví a príjemný zbytok sviatkov! 🌹