Počula som čvirikať vtákov, takisto ako tiché rádio z dolného poschodia. Usmiala som sa počas spánku. Cez otvorené okno mi na pokožku dopadali ranné slnečné lúče, ktoré ma škeklili na nose. Prinútili ma otvoriť oči.

Nova.

,,Hah!" Vystrelila som z postele.

Takmer som zvrieskla, bola to Lyndie - moja mačka, ktorá sa chúďa vyľakala. Perinu som prisula bližšie k sebe. Ospravedlňujúcim pohľadom som ju začala hladiť.

Všetky spomienky z včerajšej noci sa mi vrátili. Inštinktívne som sa poobzerala okolo seba. Nikto tu nebol, len prázdna izba. Ruky som už zviazané nemala. Ale akoby som stále cítila jeho dotyk, jeho pohľad, jeho vôňu.

Sme v nebezpečenstve.

Nerozumela som tomu. Je to vrah, nezaujíma ho že zabíja nevinné životy. Kohokoľvek má na svojom zozname, môže ho zmasakrovať, bez kusu empatie. Bez zamyslenia, ako sa cítia ľudia, ktorí toho človeka poznali. Už pár rokov vkuse. Preto k nemu mám ten obrovský odpor.

Tak prečo ja?

Prečo my?

Ako je možné, že k nemu cítim takú veľkú príťažlivosť, keď by som ho najradšej tak strašne moc nenávidela. Chcem ho odcudzovať, chcem ho súdiť, chcem aby som ho už nikdy nemusela stretnúť.

A zároveň nechcem.

Prečo máme k sebe túto neviditeľnú náklonnosť? Moja myseľ ho neznáša zatiaľ, čo ho moje telo priťahuje. Lepšia otázka by snáď bola, čo tvorí to my sme v nebezpečenstve? Pred čím sa mám chrániť, ak nie pred ním?

Vravel, že sa mám vyhýbať ľuďom. Ktorým? Tým, čo na mňa hádzali otázne pohľady, keď som plačúc vchádzala do verejných toaliet? Pochybujem, že tí budú spôsobovať väčšie problémy. On je tu ten, ktorému by sa tí úbohí ľudia mali vyhýbať. Preboha! Veď roztrhal človeka na štyri kusy! A nie prvýkrát.

Priznal sa mi sám, že je to vrah. Povedal mi svoje meno. Čo mu teda dodáva istotu, že teraz nepôjdem na policajnú stanicu a nenahlásim ho?

Stále som mala v hlave jeho havranie strapaté vlasy, cez ktoré presvicovali tie smaragdové oči. Stále som cítila jeho dych na svojich perách.

Prinútila som sa ignorovať ten pocit. Som predsa zemné znamenie panny, moja myseľ je silnejšia, než hlas v mojom srdci. Vždy som tá, ktorá chce pomáhať ľuďom. Nikdy by som nikomu neublížila, a pritom mám vlastné emócie hlboko skryté?

Nemusím ich skrývať. Ja sa prinútim vyvrátiť ich. Už nie som tínedžerka, ktorá bezhlavo nasleduje kolísavú zmenu nálad hormónov z puberty.

Ani neviem koľko bolo hodín. Musela som si však priznať, že zbytok noci som spala ako drevo. Určite to bolo tou esenciou v tom kuse látky... Rozhodne nie jeho prítomnosťou.

Vzala som mobil z nočného stolíka a hneď akonáhle som ho zapla začali mi cinkať upozornenia z prichádzajúcich správ. Bolo už skoro jedenásť hodín. Vyvalila som oči, nikdy som nezvykla spávať tak dlho. Raz za čas, to ale asi potrebujete. Otvorila som hneď niekoľko správ od Agnes.

9:30, Agie: Dobré ránko :)

9:30, Agie: Pôjdeme dnes von?

9:33, Agie: Spíš?

10:02, Agie: Haló, kde si.

10:24, Agie: Počuj, nepôjdeme nakupovať? Môžeme ísť do sekáčov :3

10:48, Agie: :/

11:00, Agie: Ak neodpíšeš do piatich minút, pozývam aj Kyla.

Zasmiala som sa nad poslednou správou a keďže ju napísala len pred chvíľou, odpísala som čo najrýchlejšie.

Poppy: Bre ránko :>

Agie: Ja ťa raz utopím.

Poppy: To už urobila Elena s tou farbou, pamätáš? :p

Agie: >:|

Agie: Áno, presne tou, ktorá ti zničila školskú tašku a oblečenie. To znamená jednu vec - dnes majú zrovna zľavy v sekáčoch.

Na chvíľu som sa zastavila. Nova ma varoval nech...

Nie, nemôže sa mi masový vrah dostať pod kožu. Čo keď sa so mnou len hrá? Má moje meno na svojom zozname a zábava sa so mnou ako mačka s klbkom vlny. Nemôžem byť taká sebecká. Ľudia, kvôli nemu umierajú.
Všetci mi chcú rozkazovať, najskôr Elena a teraz aj on.

Poppy: Uhh, ja ti neviem.

Agie: Prosím?

Poppy: V poslednom čase, moc veľa premýšľam.

Agie: Všimla som si :/, skús si písať denník. Môžeš tak vypísať svoje myšlienky a keď ťa to nebude baviť, môžeš kedykoľvek prestať.

Poppy: Vlastne, to dáva zmysel. Mohla by som to skúsiť.

Agie: Ale s tým prestávaním buď opatrná, ja mám asi päť denníkov, v každom asi dva zápisky xD

Poppy: Ježiš :D

Agie: Skvelé, takže sa stretneme o jednej pri fontáne. Máš náskok napísať aj zopár riadkov :*

Poppy: Ďakujem pekne. Čo ja by som bez teba robila :D

Odložila som mobil a posledný krát pohladila Lyndie cez chlpatý chrbát.
Odostrela som závesy a nechala nech mi slnko presvieti celú izbu.
Po vykonaní rannej hygieny som zletela na dolné poschodie. V bruchu mi už škvŕkalo.

Moji rodičia boli v robote. Mama ako vždy učila na základnej škole, otec pracoval v nejakej firme.
Šupla som dva krajce chleba do toastovača, vedľa som si nakrájala paradajky. Lyndie už dávno mala jedlo nachystané v miske. Dostala som ju pred dvomi rokmi na šestnáste narodeniny. Keď bola malá vyzerala ako taký čierno-biely chuchvalec z dlhých chlpov. Mala veľké žlté oči, ktorými dokázala skrotiť každú zlú náladu. Keď máte mačku, musíte sa však naučiť, že chlpy už budete mať všade. A nezbavíte sa ich. Bola z väčšej väčšiny biela, po celom telíčku však mala čierne fľaky, napríklad cez jedno oko a opačné ucho čierne škvrny.

Sadla som si za stôl vo svojej izbe. Bola som pomerne slušne oblečená. Mala som silonky a čiernu sukňu, na vrch som dala nejaký crop-top a veľkú zelenú košeľu. Vždy som sa sa držala pravidla, že viac farieb ako tri v jednom outfite je už moc. Spravila som svoje pravidelné linky s nalepenými mihalnicami. Mala som ešte asi pol hodinu.

Vytiahla som z poličky, prázdny diárik, ktorý som zrejme tiež dostala k nejakému sviatku, a nikdy ho nepoužila. Bol tmavozelený, povrch pôsobil skoro ako koža. Páčil sa mi, nemala som do neho však čo zapisovať, bola to skvelá príležitosť. Zobrala som svoje čierne pero a sadla si za pracovný stolík. Chvíľu som rozmýšľala ako začať.

10.5. 2025
Milý denník,
   Takže, Agnes mi dala tento tip na vypísanie si myšlienok. Hlava sa mi točí okolo školy, maturít, Eleny (ktorá sa asi nachádza na nemocničnom lôžku) a predovšetkým neho.
  Nova.
  Ťažko sa píše o tom, kto to vlastne je. Sama neviem. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Som jeho bábika, alebo aj on cíti tú magnetickú silu ťahajúcu nás k sebe?
Ah ! Toto myslenie ma mučí. Musím myslieť racionálne. Ten chlap predsa usmrcuje ľudí, Poppy. Potrebuješ preklad?
Zabíjať = NÁSILNE ukončiť niekoho život PROTI jeho vôli. (+bolestivým spôsobom, ak je to možné)
Pretože on je vrah. A zrejme mu to vyhovuje.
Nepotrebujem nad ním rozmýšľať. Už ma to nebaví. Nahlásim ho na políciu. Viem ako vyzerá, viem ako sa volá, dokonca viem aké má auto. Urobím to, - kvôli ľuďom, ktorí umierajú každý mesiac. To, že o ňom budem fantazírovať, nikomu nebude zachraňovať životy.

~Poppy

Dopísala som. Cítila som sa lepšie... Viacej odhodlaná a sebavedomá. Teraz už len ten denník dobre schovať. Ak by ho našla moja mama, bol by to riadny prúser. Ako by sa asi zatvárila, keby zistila, že viem, kto je miestnym sériovým vrahom? Zachichotala som sa.

Dlho mu to nevydrží. Mohla by som pre políciu kresliť jeho tvár, aby vedeli presne koho hľadať.

Poobzerala som sa po izbe, hľadajúc nejaké dobré miesto. Niekde, kde ho nikto nenájde. Jediný, kto bude vedieť kde je budem samozrejme ja...a Lyndie.

,,Ak si ho prečítaš, keď budem preč, tak to musíš držať v hrobovom tajomstve. " prihovorila som sa svojej mačke, ktorá na mňa vypúlila žlté oči.
Odvrátila odomňa hlavu a ďalej sa rozvaľovala na parapete, na ktorú svietilo slnko.

Prešla som k posteli. Pod vankúš? Nie. Moc nápadné, každý by ho schoval pod vankúš. Nadvihla som matrac, nachádzali sa pod ním podperné latky kostry postele. Tu ho iste nikto hľadať nebude.

Vzala som si už len potrebné veci a vyrazila do parku s o niečo slobodnejším myslením a čistým žalúdkom. Tešila som sa.

Helo,

Ide sa nakupovaať, čo myslíte, že sa stane?

Fifa✨