„Taký pekný deň a ty sa zašívaš v chatke?"

Jungkook ani nezdvihol zrak. „Hm."

„Čo si taký odutý?"

„Nič," odpovedal Jungkook.

„Nič, hej?" spýtal sa s úškrnom. „No neviem, ale pravda, že s takým odutým ksichtom by som tiež zostal dnuka."

„Nechaj ma," Jungkook sa mu otočil chrbtom.

„Ach," povzdychol si a smiech ho prešiel. „Hej, Jungkook. Čo je?"

„Nič," zopakoval.

„Nehovor, že nič, veď si sa sem ešte predvčerom tešil..."

„Hm."

Zamračil sa. Jungkook mal len šestnásť a puberta s ním trieskala ako o dušu, ale toto nevyzeralo, že mu nejaký hormón preletel cez nos.

Posadil sa k nemu. „No. Však sa na mňa pozri. Čo sa stalo? Nebavíš sa? Prečo nechceš ísť na pláž?"

„Lebo," povedal.

„Lebo?" zdvihol obočie. „To nie je odpoveď."

„Nechovaj sa ako moja mama!" vykríkol Jungkook a hneď sa kusol do pery. „Prepáč."

„Nič," usmial sa. „Tak čo sa stalo?"

Jungkook si povzdychol. „Všetko sa stalo."

„Povieš mi viac?"

„Tešil som sa a chcel som sem ísť a chcel som tu byť s tebou."

„A nie si?" spýtal sa a naklonil hlavu na bok.

„Som," odfrkol uštipačne.

„Aha?"

„Je to na hovno chápeš?!" rozčúlil sa Jungkook. „Na čo mi to je s tebou byť, keď ti ani nemôžem dať pusu na pláži, lebo je tam ta sprostá... kolízia!"

„Kolízia," zopakoval po ňom.

„Vieš, čo myslím," vyštekol Jungkook.

„Hej, viem," usmial sa. „Ale tu nie je."

Jungkook sa naňho udivene pozrel, ale hneď sa usmial. Naklonil sa k Yoongimu a pobozkal ho. Srať kolíznu opatrovníčku.

Tento tu príbeh som písala do výzvy. Páčilo sa mi zadanie a toto ma hneď napadlo napísať.