Jakub sedel v Matejovom kresle, zabalený do deky a zahĺbený do knihy nevnímal okolie. Keď sa pri ňom zrazu zjavil Matej a pohladil ho po líci, strhol sa.

„Ahoj," usmial sa muž a sklonil sa, aby ho mohol pobozkať. „Neučíš sa?"

„Nie, potreboval som pauzu a táto kniha mi prišla vhod. Je príjemné pre zmenu čítať niečo v slovenčine."

„A čo to vlastne je?"

„Jednu skvelá detektívka. Vôbec neviem odhadnúť, kto je vrah."

„Záhradník, ako vždy."

„Ten tam ani nie je," vyplazil mu jazyk a knihu odložil. „Keď už si doma, mohli by sme vybehnúť na pizzu, čo povieš?"

„Rád."

A/N: 

jedno zabudnuté zo včera