Pripadal si ako v zlom sne. Ako v nejakom nevydarenom divadelnom predstavení, kde herci túžobne čakajú na chvíľu, kedy konečne padne opona a budú môcť ísť domov za svojou rodinou. Lenže on už nemal nikoho.

Nerozumel, ako sa to mohlo stať. Veď ešte včera bolo všetko v poriadku. Prečo musí byť život taký krutý a neustále mu hádzať polená pod nohy? Ako keby toho na svojich pleciach neniesol už dosť.

Utrel si slzy a pomaly, tak ako mu to invalidný vozík umožňoval, sa odobral z nemocničnej izby, kde strávil uplynulú noc.

Musel si vyvetrať hlavu. Veci na pohreb vybaví neskôr.