„Vstávaj, spachtoš, slnko už je dávno na oblohe,“ budil Louis Harryho v posledný augustový deň. „Musíme si dnešok poriadne užiť.“

„Nechaj ma spať, Lou,“ zamumlal Harry unavene.

„Ale no tak, zlato, hádam len nechceš celý deň prespať?“

„Presne to som mal v pláne,“ zahundral. „Ležať v posteli, čumieť na telku a ani sa nepohnúť. V noci si mi dal dosť zabrať.“

„To myslíš vážne? Už som ťa doriadil aj viac a – “

„Ale nemusel som ísť potom na ďalší deň do školy, vieš? No z tvojho pohľadu súdim, že ma dnes asi spať nenecháš.“

„Tomu ver. Vezmem ťa na výlet. Neoľutuješ.“