Otvorila som oči. Okolo môjho tela boli obkolesení viacerí z Rolleru. Všetky hlasy som počula tak vzdialené a potom zvuk sirén. Zobrali ma do sanitky a Matteo išiel so mnou. Smutne sa na mňa pozrel.

Matteo - Luna... prečo?!! Prečo si mi to nepovedala?
Luna - Nechcela som ísť do nemocnice.

Aku som to dopovedala, môj dych bol ťažší než pred tým.

Doktor - Strácame ju...
Matteo - Nieee...!
Luna - Matteo... všetko... bude... dobré... milujem ťa...
Matteo - No tak Luna! Bojuj! Neopúšťaj ma...
Luna - ...

Nebola som schopná akéhokoľvek slova, pohybu, zvuku. Cítila som to a preto som na mobil napísala: ,,Povedz mojim rodičom, že ich mi...'' nedopísala som to. Mobil mi vypadol z ruky a ja som znovu stratila vedomie.

Prebrala som sa až v nemocnici. Ja... ja som to prežila? Hneď sa nado mnou objavil Matteo.

Matteo - Vitaj naspäť medzi živími.
Luna - Matt...
Matteo - Len lež. Rodičia sú už na ceste a doktorka tu bude určite za chvíľku.

A ako Matteo povedal, po pár sekundách sa v izbe objavila mladá doktorka v tom ich čudnom bielom plášti.

Doktorka - No ako sa cítiš? Veľmi si nás vystrašila zlatko.
Luna - Ako prejdetá parným valcom. Ale bolo mi už aj lepšie.
Doktorka - Vidím, že máš dobrý zmysel pre humor.
Luna - Môžem sa vás na niečo opýtať?
Doktorka - Samozrejme Luna.
Luna - Čo sa stalo po tom, ako som znovu stratila vedomie?
Doktorka - Prekonala si klinickú smrť. Ešte si ťa tu dnes v noci necháme na pozorovaní a ak bude všetko v poriadku tak ťa doobeda prepustíme.
Luna - Ďakujem.

Potom prešla k Matteovi. Milo sa na neho pozrela.

Doktorka - Bude v poriadku. Len sa nesmie namáhať.
Matteo - Dobre.

Následne na to, prišli rodičia a ja som im to musela celé vysvetľovať. Samozrejme ma vyhrešili. Ale to, čo ma trápi oveľa viac je, že mi zakázali plochu v Rolleri. Tak strašne to bolí.

Celú noc som prebdela a až nad ránom sa mi podarilo zaspať. Po príchode domov som sa rozvalila na posteľ a zaspala som.

Zobudila som sa až na Matteov príchod. Rozprával mi, čo sa stalo v škole, ako namiesto Rolleru išiel za mnou a aj to, ako sa na mňa Nina a Gastón pýtali.

Luna - Sakra!
Matteo - Čo sa deje Luna?
Luna - Nina a Gastón si zaslúžia vedieť pravdu.
Matteo - A čo chceš teraz urobiť?
Luna - Ja... neviem...

Vôbec neviem čo mám robiť. Zaslúžia si vedieť pravdu. A tak som zavolala Nine cez messenger. Dala videohovor a samozrejme tam bol aj Gastón. Všetko som im povedala a videohovor som ukončila.

Slzy mi tečú po tvári a Matteo ma hladí po tvári...

Matteo - Pochopia to... uvidíš.
Luna - Ja... nechcela som... teraz ma... budú ľutovať...
Matteo - Neboj sa, vždy budem tu, aby som ťa ochránil.
Luna - A čo Ambár?
Matteo - Čo je s Ambár?
Luna - Ako to medzi nami teraz bude? Ja jej chcem odpustiť, no bojím sa, že mi zase ublíži.
Matteo - Ambár, ja neviem. Nikdy takáto nebola. Možno sa naozaj zmenila.
Luna - Ale ako to budeme vedieť na 100%?
Matteo - To neviem. Hlavne už prestaň plakať.
Luna - Do... dobre.

Vďaka Matteovi som sa upokojila. On mi vždy pomáha všetko prekonať. Je tak okúzľujúci, tak starostlivý, tak... SAKRA! ,,Prestaň Luna! Okamžite!'' Okrikovalo ma moje podvedomie no ja som nechcela prestať. Áno milujem ho. A už to nedokážem udrzať v sebe.

Luna - Ma... Matteo?
Matteo - Luna si v pohode?
Luna - Áno, nič mi nie je. Len ti potrebujem niečo povedať.
Matteo - Luna stalo sa niečo?
Luna - Ja len, neviem ako ti to mám povedať. Je to ťažké...
Matteo - Stalo sa niečo vážne?
Luna - Ja len, že ťa...

No a vtedy do izby vošla moja mama. Tak prekvapene sa na mňa pozrela.

Mama - Prepáč, nevedela som, že je to Matteo.
Luna - Tak už to vieš! Čo chceš?
Mama - Nebuď drzá Luna! Prišla som, lebo ťa už čakám. Máš si ísť dole dať tie lieky.
Luna - Bože mama! Ty vždy musíš všetko pokaziť!

Všetko zničila. Rupli mi nervy, vydrapila som mame lieky a išla som dole. Zobrala som si ich a potom som išla na záhradu. Potrebovala som pokoj.

Sadla som si pod obrovský strom. Pritiahla som si kolená a moje slzy mi začali stekať po tvári. Po pár minútach už tvorili potôčiky slaných sĺz.

Sama som nevedela čo cítim. Bola som tak stratená. Keď na mňa začali dopadať dažďové kvapky, spozornela som. No nebola som schopná sa pohnúť. Slzy mi stále stekali po tvári a moje oblečenie bolo pomaly premočené.

Začalo sa stmievať a ja stále sedím v daždi pod stromom. Oblečenie som už mala dávno celé premočené. No stále som nechcela ísť domov. Bojím sa mame pozrieť do očí. Nechcela som na ňu tak vybehnúť.

Spozornela som až keď som započula svoje meno. Sakra... to je mama. Nemôže ma takto vidieť. Už sa blíži... nevidí ma. Otáča sa a ide naspäť do domu. Toto je moja šanca.

Vchádzam dnu a rýchlo beriem papier. Píšem: ,,Prepáč mami... tvoja Luna.'' Papier som položila na stôl a rýchlo som vybehla po korčule.

Pred vilou som si ich obula a môj smer bol jednoznačný. Môj cieľ je Jam&Roller.

Keď som otvorila dvere Rolleru, bol tam nezvyčajný pokoj. Možno aj preto, že Roller za hodinu zatvára a všetci sú na ploche. Sadla som si do kaviarne a objednala som si milkshake. Pokojne som si ho upíjala a moje oblečenie pomaly uschýnalo.

Teda pokojne, kým sa tu neobjavil Matteo. Keď ma uvidel, hneď za mnou prekorčuľoval.

Matteo - Čo tu robíš Luna? A prečo si celá mokrá?
Luna - Ja... utiekla som...
Matteo - Ale prečo?
Luna - Ja už som nedokázala byť vonku a dnu som byť nemohla.
Matteo - Počkaj! Ty si celé tie 3 hodiny bola vonku? V tom lejaku?
Luna - Áno. Máš s tým problém?
Matteo - Všetci sme ťa hľadali. Tvoja mama sa strašne bojí. Musíš jej okamžite zavolať Luna... musíš!
Luna - Nemôžem. A nechala som jej doma odkaz. Bude to ok.
Matteo - Luna máš tu mobil?
Luna - No... nie.
Matteo - Tak tu máš môj. A zavolaj svojej mame.
Luna - Matteo nie... prosím. Ja nemôžem.
Matteo - Prečo?
Luna - Tá hádka...
Matteo - Svedomie?
Luna - Nedokážem sa jej pozrieť do očí.

Chytil ma za ruky a zdesene sa na mňa pozrel.

Matteo - Luna si ako ľad. Musíš sa prezliecť do suchých vecí.
Luna - Ale ja tu nič suché nemám.
Matteo - Tak potom musíme ísť domov.
Luna - Musíme??!
Matteo - Nenechám ťa íšt domov samú.

Tak ako sa vám páči nová kapitolka?