Prebrala som sa znovu v izbe. Teraz to už ale bola moja izba. Pozrela som sa na hodiny a zistila som, že už je ráno. Dnes je piatok a ideme do školy.

Rýchlo som si pobalila učebnice a utekala som dole. Matteo ma tam už čakal.

Matteo - Dnes je open. Prídeš sa na mňa pozrieť?
Luna - Open? Nemali sme spievať spolu?
Matteo - Ak by ti to nevadilo, tak by som rád vystúpil sám.
Luna - To je vpohode.

Celú cestu a aj školu som nejak pretrpela a teraz idem s Ninou, Gastónom a Matteom do Rolleru.

Takže aby som vám to vysvetlila. Open music je akcia, do ktorej sa treba vopred prihlásiť. Matteo nás tam pôvodne zapísal spolu, no teraz Tamare povedal, že bude spievať sólo. Nie je to žiadna súťaž, je to len zábavná akcia, kde sa môžu ľudia predviesť.

S Ninou sme sa usadili hneď k prednému stolu. Ako prvý spievali Ramiro, Jim a Jam. Spievali pieseň A rodar mi vida.

Potom spieval Gastón s Ninou pieseň Mitad y Mitad. Musím uznať, že obaja spievajú naozaj prekrásne.

Nasledovalo hviezdne trio. Ambár, Delfi a Jasmína. Spievali pieseň Chicas así. Musím uznať, že tá pieseň sa k nim úplne hodila.

No a na záver spieva Matteo. Prichádza na pódium a do ruky si berie mikrofón

Matteo - Ehm... Táto pieseň je pre jedného veľmi špeciálneho človeka. Človeka plného energie a optimizmu. Človeka, ktorý pri mne vždy stál a ktorého mám rád... ... Pre teba Luna!

Pieseň venovaná mne? Tak toto som nečakala. Matteo sa na mňa usmial a začal spievať pieseň Siento.

Keď hudba a Matteov perfektný hlas utíchli, ozval sa burácajúci potlesk. Matteo zbehol z pódia a pevne ma objal. Z očí sa mu postili slzy.

Matteo - Prepáč mi to Luna. Nechcel som to včera tak vyhrotiť. Ja len...
Luna - Za nič sa nemusíš ospravedlňovať. Ja to chápem Matteo. Je veľmi ťažké stratiť oboch rodičov.
Matteo - Som rád, že ma chápeš. Pôjdeme domov?
Luna - Môžeme. A Matteo?
Matteo - Áno Luna?
Luna - To, čo si povedal pred a tou piesňou. Myslel si to vážne?
Matteo - Úplne vážne.
Luna - Milujem ťa.

Po týchto slovách sme sa vybrali domov. Cesta trvala len pár minút.

Po príchode do teraz už Matteovej vily si Matteo zavolal mňa aj mojich rodičov do obývačky.

Matteo - Zavolal som si vás, pretože vila teraz patrí mne. Pár vecí sa tu zmení. Takže začnem. Od teraz už nie ste zamestnanci ale členovia rodiny. Čiže sa môžete voľne pohybovať po celej vile.
Mónica - Úplne po celej?
Matteo - Áno. A bývať budete tam kde doteraz. Ale ak Luna bude chcieť, môže s tej izby ísť bývať do väčšej vedľa mňa.
Luna - To by si vážne urobil?
Matteo - To je všetko. Môžete ísť.

Moji rodičia odišli a ja som sa otočila na Mattea.

Luna - S tou izbou si to myslel vážne?
Matteo - Áno. Môžeš mať izbu vedľa mojej. Teda ak to budeš ty sama chcieť.
Luna - No... ja... mohla by som ju vidieť?
Matteo - Samozrejme.

Matteo ma zobral za ruku a spolu sme vyrazili hore po schodoch. Zastavili sme sa pred dverami, hneď vedľa jeho izby. Otvoril ich a mne spadla sánka.

Takto tá izba vyzerala. Tak detská a zároveň doplnená o jemné ženské detaily.

Luna - Matteo?
Matteo - Ano?
Luna - Koho bola táto izba?
Matteo - Otec vždy tvrdil, že je určená pre môjho ďalšieho súrodenca. Ale teraz je určená práve tebe. Prijímaš ju?
Luna - Prijímam. A veľmi rada.
Matteo - Tak poď. Ideme ťa presťahovať.
Luna - Teraz?
Matteo - A myslela si niekedy inokedy?
Luna - Nie, nie... poď!

Teraz som Mattea zobrala za ruku ja. Dobehli sme do izby a zničoho nič sme sa začali nekontrolovane smiať.

Matteo - Si nádherná keď sa smeješ.
Luna - Vážne?
Matteo - Ako som to mohlo bez teba tak dlho vydržať?
Luna - Matteo skľudni sa!

Začala som sa zase smiať. No Matteo ma zobral do náruče a pritlačil ma pevne k stene.

Luna - Matteo prestaň!

To už som na neho kričala. No on sa stále smial. Nebola som schopná ho odtlačiť, je až príliš silný.

Nasilu spojil naše pery. No akonáhle sa jeho dych zmiešal s mojim, na všetko som zabudla. Len som užívala jeho prítomnosť a jeho neskutočne sladké pery.

Od seba sme sa oddelili len preto, že nám došiel kyslík. Zmätene som sa na Mattea pozrela.

Luna - Matteo dosť!
Matteo - Prečo?
Luna - Najskôr mi tvrdíš, že so mnou nemôžeš byť a teraz sa správaš úplne inak.
Matteo - Ja nechcem ísť na Oxford.
Luna - Nemôžeš zahodiť šancu na dokonalé vzdelanie.
Matteo - Za to byť s tebou to stojí.
Luna - Ale ty na Oxford pôjdeš!

Matteo sa na mňa zarazene pozrel a odtiahol sa. V jeho očiach bolo vidno neistotu.

Matteo - Ako si si tak istá?
Luna - Ja...
Matteo - Iba že by si... nie, to by si nespravila.
Luna - Ja...
Matteo - Tak už mi konečne povieš, čo sa stalo?
Luna - Ja som potvrdila tvoju účasť. Je to len pre tvoje dobro Matteo.
Matteo - Luna ale... prečo??!
Luna - Nechcem aby si premeškal životnú šancu.
Matteo - Luna...

Matteo sa otočil a odišiel do svojej izby. Je úplne bez života. A čo teraz? Všetko som pokašľala.

Pomaly som sa zosunula po stene az úplne na podlahu. Kolená som pritiahla k sebe a moje oči nezostali ani minútu suché.

Slza po slze sa mi začali kotúľať po tvári. Všetko som zničila. Už sa na mňa nikdy neusmeje.

Zobrala som si ruksak a pobalila som si tam pár vecí. Napríklad teplý sveter, vodu, jedlo a aby som Matteo nesklamala, zabalila som si aj mobil. Na stôl som napísala odkaz: ,,Prepáč mi Matteo. Zničila som ti život a preto musím odísť preč. Ak si na mňa spomenieš, spomýnaj len na to dobré. A keď sa pozrieš na môj medailón, pamätaj, že som ťa mala rada.''

K odkazu som položila medailón a pomaly som sa vyplížila z vily. A teraz som už korčuľovala nočným Buenos Aires. Bola som tu tak krátko ale aj tak som spoznala tak super ľudí. Bude mi to tu chýbať.

So slzami a myšienkami na Ninu, Gastóna, Ambár a ostatných som sa dostala až k strmému svahu nejakej rieky. Jej prúd bol až tak silný, že pri narážaní na skaly voda triskala aj dva metre do výšky.

Tak čo hovoríte na túto časť?