Konečne. Na začiatku som dúfal že to utečie ako voda. Moja túžba však očividne vypočutá nebola, ale teraz je konečne koniec tej samoty. Síce sme si písali a volali každý deň, cítil som sa osamelý. Aspoň mi tu ostal Macachin. Zase stojím na letisku a čakám kým prídeš a modlím sa aby sa ti nič nestalo. ,, ... lietadlo z New Youku bude meškať. Ďakujeme za pochopenie." Však prečo nie však? Vďaka môjmu nadšeniu a i strachu som celú noc nespal. Prečo strachu? Bol tam rok. Rok sme neboli spolu. Mohlo sa všeličo stať. Niečo si uvedomil, niekoho spoznal... Som psychicky na dne. Až moc som si zvykol na jeho prítomnosť. Na to, že mi neustále narúšal môj osobný priestor, že mi to teraz príde prirodzené. 

Únava sa začala na mne podpisovať, preto som si sadol na najbližšiu voľnú stoličku. Macachin si ľahol pod stoličku, a hlavu si dal k mojím nohám aby cítil moju prítomnosť. Oprel som sa o operadlo a nechal sa unášať spánkom.

Kráčal som cestičkou z lupeňov. Bol som oblečený v bielom obleku a v rukách držal kyticu z ľalií. Okolo mňa bola len hmla, avšak i tak som cítil na sebe jemne nepríjemné pohľady.  Ale ignoroval som ich. Cítil som že nie sú podstatné. Podstatné bolo to, čo sa nachádzalo na konci tej cestičky. Alebo skôr kto, tam čaká na mňa. Už som bol na jej konci, lenže sa predomnou zjavil pudlík a bežal tam, kde som chel ísť ja. Pudlík... Vyzeral povedomo.... Macachin! 

Prudko som otvoril oči a uvidel kam hnedý pudlík bežal. K svojmu pánovi.  Priam som vyletel z nepohodlnej stoličky. Stál tu. Skutočne tu stál. Rozutekal som sa. Tak moc som ho chcel zase cítiť.  Citíť, že je tu so mnou a keď povie že bude všetko v poriadku tak to naozaj v poriadku bude. Na poslednú chvíľu som sa rozhodol naňho skočiť. Viktor to samozrejme nečakal, preto sme obidvaja spadli. Ale to nebolo vôbec podstatné. Nič iné okrem nás neexistovalo. 

Len my dvaja, my dvaja ktorý momentálne ležia na podlahe na letisku ( prepáčte ja som musela xD).  ,, Chýbal si mi. Moc, moc, moc." ,, Aj ty mne" zamumlal som mu do hrude. Jemne som sa odtiahol aby som mu mohol vidieť do tváre. ,, Ja... Prepáč. Mal som na to pred tým myslieť. Veľmi ma to mrzí Yuri." Plakal.  Veľmi dobre viem že ho to mrzí. Aspoň dvakrát za mi písal ako ho to mrzí . Zo začiatku som bol na neho nahnevaný, až som bol rád že je v New Yourku. Lenže, hnev dosť rýchlo vystriedal smútok, že to so mnou není. 

Natiahol som ruku, jemne ho pohľadil po líčku a následne mu zotrel prstom slzy. Vždy keď ho vidím plakať, niečo to vo mne láme. Vtedy mám potrebu ho ochrániť pre všetkým čo by mu mohlo ublížiť. I keď väčšinou som ten dôvod ja. 

Postavil som sa z neho a natiahol k nemu pravú ruku aby som mu pomohol na nohy. Chytil moju ruku, ale namiesto toho aby sa postavil si kľakol. ,, Viktor, si poriadku?" Nebolí ho niečo? Je v pohode? Stále drží moju ruku a ja nemám ani to najmenšie tušenie čo sa tu deje. Macachin sedel pár centimetrov od nás a vyzeral že tiež netuší o čo tu ide. ,, Pred rokom si sa ma pýtal ako je to medzi nami je. Doteraz neviem prísť na smysluplnú odpoveď tak som sa rozhodol...." Jeho nervozitu som až cítil. Hádam nie. To musí byť sen. 

                                                         
         ,, Yuri, vezmeš si ma? "

Vicky