Je tu veľký halloweenský návrat s veľkým halloweenským špeciálom, v ktorom sa môžte tešiť na tri napínavé kapitoly v jednej! Dúfam, že si ich naplno užijete! Nezabudnite dať vedieť v komentároch vaše pocity! ;)
Príjemné čítanie!

Vaša Jaimix a Roawr5828!😈

♣Keris♣

Opäť sme sedeli na lavičke v parku. Vôbec nám nebolo do reči. O ďalšej smrti malého dieťaťa vedelo už celé mesto.
Vietor pofukoval a olivové listy brestov, ktorých je tu nespočetné množstvo, šušťali do napätej atmosféry, ktorá iskrila medzi nami štyrmi.
I slnko bolo zatiahnuté. Naduté mraky a presýtený vlhký vzduch začali kropiť vyschlú zem jemnými kvapôčkami dažďa.
Ani sme nemali na hlave kapucne. Daždík, ktorý sa podobal na letnú prehánku bol pre nás ako pohladenie mrazivej, no i napriek tomu nežnej ruky.
Jeff sa pozeral neprítomným pohľadom do prázdna tmavej ulice. Erik práve venoval všetku svoju pozornosť a zmysel života do jedného odtrhnutého zoschnutého listu.
Sel a zrkadlo si šli ruka v ruke. Sem tam kukla čo sa deje naokolo, no o chvíľu opäť odvrátila zrak k zrkadlu. Ruka sa jej triasla ako v ten najmrazivejší deň. A ja som len pozorovala našu hromádku nešťastia, Jeffa.

,,Kde si ho zakopal?" Spýtala som sa napriamo Jeffa, ktorý sa ihneď trhol z pomykova a zničene ma prebodol bolestným pohľadom. Zaryla som do boľavej témy.

,,V lese." Preglgol a odvrátil zrak.

,,Zaslúži si pohreb." Začala som opatrne.

,,Chcel ublížiť Sel..." Odporoval Jeff.

,,Aj keď môj žalúdok odporuje, súhlasím s Keris. Mali by sme mu doniesť na hrob aspoň kvetiny a krížik." Pozrela na Jeffa nevinne Sel.

,,Ja teda zoženiem kríž, Sel kvetiny a stretávka o hodinu pri lavičke. Pôjdeme do lesa, takže si zoberte niečo čo môžte zašpiniť...to platí hlavne pre teba Sel." Prehlásil znenazdania Erik, ktorý bol doteraz vo svojom vlastnom svete.

„Počúvate sa vôbec?" Vyletel na nás Jeff. „Chcete urobiť hrob tej úchylnej svini?"

„Chlape, myslím že ty by si do toho mal čo najmenej kecať, lebo kvôli tebe sme až takto hlboko v piči!" Zdvihol hlas Erik a všetci sme na neho prekvapene pozreli, dokonca aj Jeffovi zmizol všetok cit z tváre a znova sa premenil na ten istý tieň osoby ktorou býval.

„Erik, upokoj sa," pokúsila som sa skrotiť situáciu.

„Ak sa o tom dozvedia poliši, všetci pôjdeme do basy, všetci..." Rozhadzoval rukami Erik a snažil sa tíšiť hlas. Takto rozrušeného som ho ešte nevidela. Nikto z nás. Myslím že aj on sám sa v tejto chvíli neovládol.

„Iba kvetiny a krížik," zašepkala Sel, v hrdle jej poskočila hrčka, takmer som ju nepočula. Stačilo ešte krátko a rozplakala by sa.

„Dlžíš mu to Jeff," položila som mu ruku na plece. „Aspoň dokonči to, čo si začal. Pomôžeme ti. Vždy sme ti pomohli."

Jeff si hlasno vzdychol a hodil tvár do rúk. Z neba sa spustil ten najstudenejší dážď, akoby vytrhnutý z najpálivejšej zimy.

O hodinu neskôr...

Kráčala som medzi zlatníctvom a potravinami v dlhej uličke, kde pomaly hustla tma a dážď deformoval krútiace sa tiene popolníc. Vzduch zhústol, začala sadať skorá hmla. Na deravej ceste sa tvorili prvé kaluže odražajúce naduté mračná. Ľadový dážď a štipľavý vietor sa mi opreli do tváre, pritiahla som si kapucňu a z tváre odfúkla neposedné vlasy. Na konci uličky som videla park, ktorý pomaly zakrývala šedá stena hmlistého oparu.
Vyšla som z uličky na prázdnu ulicu. Jediným vozom bol červený pick-up zatačajúci na križovatke doľava, navždy sa strácajúci z môjho dohľadu v hmle. Precupitala som cez ulicu, zatiaľčo do mňa zaťala ďalšia vlna zubatého chladu. V tomto momente som však nevedela či to je z dažďa a vetra, alebo z pomyslenia že sa práve vydávame vzdať hold človeku zabitého rukou jedného z mojich najlepších priateľov. Kto má vlastne právo na taký čin? Robíme vôbec správnu vec? Hlava mi vírila stovkou strašidelných myšlienok, svet sa zdal pochmúrnejším ako v skutočnosti bol. Alebo je svet naozaj taký studený, no je to len na nás ako sa zahrejeme? Ak sme všetci verili že to čo robíme, robíme pre Jeffa a je to dobrá vec, prečo ma ten chlad tak bolestivo hryzol?
Erika som už videla stáť pod stromom s batohom na chrbte. Úsmev z tváre sa mu stratil, zrejme mu hlavou vírili podobné myšlienky. Jeff stál vedľa neho a zamyslene hľadel do zamračeného neba. Je to tvoja vina, odsúdila som ho. No nič som nepovedala, aj keď som mu to mohla v tej chvíli vykričať. Vykričať všetko a utiecť.
Postavila som sa k nim, oprela sa o starý kmeň oholeného dubu. Nikto nepovedal ani slovo. Na Jeffa som sa nedokázala ani pozrieť. O chvíľu za nami docupitala aj Sel s troma ružami v ruke.

„Nič lepšieho nemali." Pozrela sa na chabé ruže v ruke, pri ktorých sa ťažko spoznávalo, že kedysi boli namáčane v tmavej červeni. Hneď na to opäť vzhliadla k mobilu a mierne mykla kútikmi úst. Aj v tejto prekérnej situácii musela byť aktívna na všetkých sociálnych sieťach. Telom mi znova prešiel ten tlmený odpor. Trápi ju to vôbec? Vie do čoho ide? Zahryzla som do pery aby som nevykypela.

„Vyrazíme?" Spýtal sa s povzdychnutim Erik a otočil hlavu k šedivejúcim siluetám stromov naťahujúcich sa k tmavnúcej oblohe. Prikývli sme.

„Jeff, veď nás." Pokynul mu rukou Erik a s náznakom podpory ho stisol za rameno.

Tak sa naša banda s jedným maličkým tajomstvom vybrala cez pochmúrne ulice mestečka smerom k lesu. Bez slova so stovkou vecí na povedanie.
Kľukaté chodníčky sa postupne menili na bahnité rieky. Keď sa už naše topánky ani nepodobali na obuv ale hrče blata, stáli sme pred cestičkou do lesa. Les bol tmavý a hustý, pomedzi staré kmene sa trela prízemná hmla. Z lesa sa ozvalo zakrákanie vrany, ktoré mi rozlialo vlnu zimomriakov celým telom. Tie ma zelektrizovali od krku k pätám. Pozrela som sa na členov party - tóny farieb kože takmer splynuli s čiernobielym nebom.

„Kedy ste tu boli naposledy?" Prelomila som bolestivé ticho.

„Ja nikdy, kto by sa chcel špiniť viac než je potrebné." Striaslo Sel od zimy i špiny, ktorá sa na ňu lepila.

„My sme tu boli s Jeffom zo dva razy. Hlbšie v lese sme narazili na chatu z plechov... a vnútri sa svietilo. Nejaká krek párty a ani nás nepozvali, tak sme si urobili vlastnú," uchechtol sa Erik. Aspoň niekto tu neprichádza o zdravý rozum. Teda vtedy som si myslela, že som jediná. Jeff len jemne pokrútil hlavou.

Vietor sa rozvrieskal, jeho piskot sa odrážal od kostnatých konárov stromov. My sme sa snažili zababušiť čo najlepšie, ruky pritisnuté k telu, no zima zatínala hlbšie a hlbšie. Listy silno šušťali a konáre nepravidelne narážali jeden do druhého, vytvarajúc kostnaté výkriky tmavého lesa.
Vybrali sme sa dopredu, cez lesnú cestu ktorej pieskovitý povrch sa premenil na blato, a tak sme nezápasili len s vetrom ale aj vlastnou váhou. Pozerala som len do zeme, keď nás obklopili tiene stromov. Do nosa mi vbila známa vôňa dreva, stonásobne silnejšia vyparujúcou sa vodou a tancujúcou hmlou. Čím sme boli hlbšie, tým viac zanikal deň a ja som už ani nedokázala rozoznať, či sa slnko stále skrýva za oblakmi alebo sadlo za horizont.
Čím dlhšie nás však Jeff viedol, tým tichší sa mi les zdal. Krákanie a šuchot lístia sa vytratili v ohlušujúcom tichu. Čoraz viac listov sa vyskytovalo na zemi ako na stromoch. Blatistá cesta sa skryla pod hnijúce listy. Les v okamihu stratil farby. Všetko zosivelo. Pod nohami nám chrumali vetvičky, čo vytváralo jediný zvuk v okolí. Neviem prečo, ale čím bližšie sme boli k cieľu našej výpravy, tým sa mi zdal les mŕtvejší, akoby sme sa približovali k jeho zhnitému srdcu. Tiene splynuli s tmou a jediným zdrojom svetla bolo tmavnúce nebo, ktoré sa zbytočne snažilo preniknúť cez nahusto naskladané konáre.

„Už sa blížime," prerušil hromové ticho Jeff a mňa striaslo. Síce len zašepkal, ale jeho hlas sa niesol pomedzi kmene a ozýval sa späť z hmly.

„Čudovala by som -," nedokončila Sel, pretože zvyšok vety nahradilo zapraskanie a zúfalý únik vzduchu z jej pľúc, ako sa jej noha zamotala o skrútený konár. Stratila rovnováhu a celou váhou sa oprela o moje rameno, čím ma vytiahla zo zamyslenia a hodila do stavu, kedy som nevedela čo skôr aby som sa nestrepala do bahna. Zachytila som ju a venovala jej otrávený pohľad. Z rúk jej vypadol mobil, capol do blata.
„Ježiš!" Zastonala Sel a zohla sa po mobil.

„To vážne, teraz?" Vyčítala som jej. Sel zdviha mobil zo zeme, rukávom zmyla blato a znechutene sa na mňa pozrela. „Komu toľko vypisuješ?"

„Neverím že si o ňom nepočula. Ten nový chalan v meste, Felix? Červená kapota." S prižmurenými očami som si ju premeriavala. Buď si robí srandu alebo naozaj nemá poňatie o tom v akej hlbokej šlamastike sme sa to ocitli.

„Felix?" Pokrútila som hlavou.

„Hej Felix. Narazila som do neho na chodbe..."

„Čo to je vôbec za meno," vyšlo z Jeffa.

Venovala som mu prekvapený pohľad. Pozrela som sa však len do veľkého chrbta, ktorý sa kymácal zo strany na stranu snažiac sa nepadnúť do mäkkej prikrývky blata zakrytého hustou hmlou.

„Nejaký problém, Jeffrey? Žiarliš snáď?" Nedala sa Sel.

Jeff neodpovedal. Vtedy mi Sel pred nos strčila mobil, jas obrazovky ma trochu oslepil, taká bola tma v lese. Zažmurkala som a potom som zbadala chalana v červenej veste s vlasmi zastrihnutými po ramená. Vyzeral ako z reklamy na šampón. Schmatla som mobil do rúk a zablokovala ho.

„Hej -," zaplakala Sel.

„Žiadny Felix kým sa nevrátime, jasné?" Povedala som a vložila si mobil do vrecka.

„Ty nie si moja mamka," ohradila sa s výčitkou v hlase.

„Možno by som mala byť," bránila som sa, „treba ťa naučiť trochu úcty."

„Prepáč, ale nie je to môj problém že tu pán gorila sa nevie mlátiť," ukázala na Jeffa. Ten sa zvrtol a na sekundu sa mi zdalo, že mu z očí šľahajú plamene. Boli to však len slzy.

„Prepáč, ale je to tvoj problém! Keby si sa neukazovala na nete ako posledná šľapka tak by ťa tá úchylná kurva nesledovala. Urobil som ti len láskavosť," zvrieskol, hlas sa mu triasol.

Vtedy napätie dosiahlo kritického bodu a mne z akéhosi dôvodu narástla hrča v hrdle. Pozrela som na Sel, ktorá zastavila a nemo pozerala na Jeffa. Neverila vlastným ušiam. A možno tomu neveril ani on. Dusil to v sebe dlho a to čo z neho teraz vyšlo... Sel je aká je, ale nezaslúžila si to počuť takto a v tejto prekliatej situácii. „A bola to nehoda." Dodal, potiahol hlieny a rukávom si pretrel oči.

„Ja som ťa o žiadnu láskavosť neprosila," priškrtene zajachtala Sel. Z ľavého oka sa jej vybrala dole stuhnutým lícom slza.

Jeffa som prebila pohľadom. Pritiahla som si Sel bližšie k sebe, pošúchala jej rameno. Jeff na nás chvíľu pozeral. Zozadu k nemu podišiel Erik, potľapkal ho po pleci.

„Chlapi, poďme," prelomil napätie.

Jeff vykročil. S Erikom sme si vymenili pohľady. Vydali sme sa za Jeffom hlbšie do tmávnucích lesov.
Na zvyšok cesty si nespomínam, akoby ma vyplo. Dokonca som necítila ani chlad a zimu, nevnímala okolie. Potom Jeff vyslovil tie dve slová a všetky receptory znovu nabehli.

„Sme tu."

Prvá vec čo som cítila bol strach. Potom znechutenie pri pohľade na kôpku hliny, ktorá ležala pod kosatými konármi starého dubu. Všetci sme zastali a zahľadeli sa dopredu, na hrob oblizovaný riedkou hmlou. Prvý, kto sa k hrobu vydal bol Erik.

„Hrob má." Zamumlal hlasno Jeff a smrkol od zimy.

„Má, ale zrejme sa mu nepáčil." Povedal monotónne Erik.

So Sel sme si vymenili divné pohľady. Zhodli sme sa, že nebol čas na vtipkovanie.

„Čo to melieš za chujoviny. Vôbec, že som tu kopu hovien zakopal. Mal som ho tu radšej nechať zhniť." Rozhorčil sa opäť Jeff.

„Alebo ho zabiť lepšie," povedal Erik a vtedy som už ja aj Sel kráčali ku hrobu. Jeff sa držal pozadu.

„Erik, o čom to-," začala Sel a potom zhíkla. Jej zhíknutie sa nieslo ešte niekoľko kilometrov čiernym lesom a ešte trochu ďalej. Hlasno som preglgla a pozrela sa do hrobu.

„To si ho ani nezahrabal?" Začala som, no pri pohľade do tmavej diery som stuhla.

V čiernote vlhkej zeme bola prázdnota. Telo chýbalo. Jeffove ťažké kroky zastali pri nás, onemených skutočnosťou že mŕtvola, ktorú sme si prišli uctiť, zmizla.

„NO... DO... BOHA!" Jeff si zakúsol do päste. Pozrela som na bledého Erika. Zasmial sa. Bolo to však to zúfalý smiech hovoriaci: Sme v poriadnej kaši. Hlbšej ako bol Ed.

„On... žije?" Zakoktala sa Sel.

„Ak hej, tak máme obrovský problém," Jeff sa začal prechádzať v kruhu, rozcuchal si vlasy.

„Prepáč, ale ty máš obrovský problém," ozval sa Erik.

„Oh, myslel som že sme v tom spoločne," vyčítavo sa ohradil Jeff. Erik si pretrel spotenú tvár. Všetci sme sa potili, aj napriek tomu že teploty sadali na nulu.

„Čo budeme robiť?" Jeff si sadol na vlhkú zem a začal si okusovať nechty.

„Skontroloval si vôbec či žije? Ako či mu bije srdce, vieš, skontroloval tep," posmešne sa začal vypytovať Erik.

Pozrela som na Sel, ktorá sťažka vdychovala vlhký vzduch.

„Kurva, nie som sprostý, jasné že som skontroloval," zdvihol hlas Jeff, „dokonca som sa rozprával s jeho mŕtvolou, či sa náhodou neprebral. Ako mentál."

„Skvelé," Erik potiahol hlieny nahromadené v nose, „proste skvelé."

„Myslím že by sme ho mali nájsť, možno je niekde v lese," navrhla som.

Pozrela som na ostatných: Erik pozeral do tmavých kútov lesa, Jeff hypnotizoval zem a Sel si šúchala plecia, zatiaľčo sa jej tvár ligotala od sĺz. Sťažka som preglgla.
Vietor sa zdvihol a listy zašuchotali. V diaľke zahrmelo. Kdesi zapraskali konáre. Nikto sa však neobzrel. Sedeli sme tam pri prázdnom hrobe, každý čakajúc na niečo. Bolo im to vidieť na tvárach. Nevedeli načo čakajú, no ja som to videla jasne. Čakajú na odpustenie.
To však neprišlo. Vlastne,
príde ešte niekedy?