♣Keris♣

S Erikom som trávila popoludnie na neudržiavanej záhrade nášho domu. Sedeli sme pod veľkým starým bresom, ktorých sa tu vyskytuje hojne. Vtáci ticho pospevovali a na oblohe sa prevaľovali masy mrakov z ktorých môže začať pršať každú chvíľu. Avšak takéto počasie tu už je zopár dní a nebo zatiaľ len tmavne do chúlostivých farieb a postupne hltá ako nenásytný dravec čoraz viac a viac slnečných lúčov.
Príjemné ticho prerušil ostrý škrekot havrana. Sedel na strome a pozoroval nás svojimi malými ligotavými očami.

,,Kšá!" Zakričala som varovne a urobila prudký pohyb rukou smerom nahor, aby som vtáka odohnala a mohla si naďalej užívať krásne ticho. Ten ešte raz hlasno zakrákal a nato našťastie odletel preč.

Znovu som sa oprela o vráskavú kôru brestu s Erikom po boku, keď mi znenazdania vo vrecku zavibroval mobil.
Na obrazovke som zazrela staršiu Selinu fotku ako sa zašpinila od zmrzliny, aj s jej číslom.
Zdvihla som jej a zaspatým hlasom som jemne zamrnčala na znamenie, že som na príjme. Erik sa nenápadne prisunul k môjmu uchu a pozorne počúval každé slovo z nášho rozhovoru.

,,Keris, volal mi Jeff, že sa chce teraz súrne stretnúť v parku. Podľa hlasu nebol vo svojej koži. Hovoril, že sa chce stretnúť osamote, ale ty mu tam so svojimi radami určite nebudeš prekážať."

,,Iste, do desiatich minút môžem prísť."

,,Nikomu ani muk." Povedala a zložila.

,,Takže, kedy vyrážame?" Spýtal sa usmiato Erik.

,,Neukecám ťa, aby si tu ostal, čo?" Pozrela som naňho s kyslým výrazom.

,,Nie." Odpovedal mi prosto a jednoducho Erik a už sa zdvíhal na odchod. Nasledovala som ho a pomaly sme vyrazili k parku.

Prešli sme cez zvyšok hrdzavého oplotenia, ktoré kedysi slúžilo na udržanie detí na ihrisku pri nepozornosti matky. Zazreli sme Sel ako sa horúčkovito pozerá naokolo.

,,Čo sa ti splašili kone?" Zasmial sa Erik čím ju na nás upozornil.

,,Super. A ten tu čo robí? Musela si mu to vykecať?" Zamračila sa Sel.

,,Nevedela som, že počúva." Nastavila som anjelskú tváričku.

,,Možno, že je aj lepšie, že si tu Erik." Povedala ustarostene Sel.

,,Prečo?" Čudoval sa. Väčšinou modrookého pohodového chalana so špinavym blondom ignorovala. Alebo sa o to snažila.

,,Včera v noci niekto alebo niečo zabilo malé dievčatko. Vraj ju našla jej matka. Ešte v horšom stave ako pani Wackerovú..." Pri pomyslení na jej zohavenú tvár sa mi zachvel žalúdok.

Jej rozprávanie a moje chúlostivé myšlienky prerušil škrekot havrana. Sedel na oplotení a znova nás pozoroval.
Zazreli sme ako sa z bočnej tmavej uličky šuchoce Jeff. Na hlave mal kapucňu a hlavu zvesenú. Pohľad upieral do zeme.
Keď zdvihol pohľad k nám, zazrela som len tieň osoby ktorú som kedysi poznala. Tvár mal prepadnutú a nevýraznú. Keby som nevedela že to je Jeff, ani by som ho nespoznala. Vyzeral ako na drogách. Naše pohľady sa stretli a po tele sa mi rozliala husia koža. Pocítila som nepokoj, presne ako v deň keď sme zbadali telo pani Wackerovej. Nebol to Jeff.
Pomalým krokom došiel až k nám a ťažkopádne si sadol na lavičku, ani na nás nepozrel. Zadíval sa na vzdialený plot, na ktorom sedel havran. Havran zatrepotal krídlami a zdvihol sa do vzduchu. Preletel nad nami. Chvíľu som ho pozorovala, kým môj pohľad znova nespočinul na zmordovanom Jeffovi (ak to teda ešte bol Jeff).

,,Čo Jeff, zmoril ťa tréning?" Zavtipkoval Erik.

,,Teraz nie," dupla som Erikovi na nohu, aby držal klapačku.

,,Ľudia. Verte, že som to nechcel urobiť. Snažil som sa ťa len chrániť Sel." Povedal Jeff. Hlas mal položený vysoko, mala som čo robiť aby som mu rozumela. Bolo zjavné že plač mal na kraji. Jeff a plač išlo tak dokopy ako leto a sneh. Tá osoba nielen že nevyzerala ako Jeff, ale ani sa tak nesprávala.

,,Chrániť? Pred čím?" Nechápala Sel. Vymenili sme si zmetené pohľady.

Jeff sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať. ,,Viac krát, keď som išiel z tréningu, zazrel som ako sa ti niekto obšmieta okolo domu. Zakaždým bol o niečo bližšie. Najprv len prechádzal chaoticky po ulici, neskôr stál pod stromom a pozeral sa ti do okna...a ten posledný večer...preliezol tvoj plot a chcel ti vyliezť do izby. Pes zo susedstva však začal štekať. To ho donútilo, aby ušiel. Nevedel som kto to je. Vždy mal na sebe čiernu kapucňu.
Rozhodol som sa, že ho budem sledovať. Nechcel som, aby ti ublížil. Šiel zozadu k potravinám Slnečnej Lehoty. Zrazu zastal a bez toho, aby sa otočil či zdvihol hlavu nech mu vidím do tváre na mňa zaútočil a dodriapal ma nechtami. Z pravej ruky mi hlboké ranky začali krvácať. S ťažkosťami som ho od seba odhodil."

‚Čo chceš odo mňa! Nechaj ma!' Zasypel. Do tváre som mu nevidel. No správal sa a rozprával ako maniak.

‚Nechaj moju kamarátku napokoji! Viem, že ju sleduješ! Ako dnes večer ty úchyl! Nechaj ju inak...' Zahrozil som mu, no preňho to nič neznamenalo.

‚Inak čo ty zasran!' Vykríkol a vrhol sa na mňa. ‚Je moja! Len moja!' Skríkol.

Mlátil ma a uštedril mi niekoľko slušných rán do brucha. Na ksichte mi namaľoval pekný monokel. Preto som s vami celý týždeň nikam nechcel ísť.
Keď som zacítil v ústach pachuť krvi a nato na špinavú zem vypľul chuchvalec krvi, vedel som, že dlho nevydržím. Vrazil som mu jednu do oka a celou silou ho od seba odsotil. Zatackal sa a hlavou sa tresol o zábradlie kovového schodiska. Zakimácal sa a padol. Žil by. Pokiaľ by si neroztrieštil hlavu o kraj schodiska. Pribehol som k nemu. Kľakol som si do kaluže krvi a skúsil či dýcha. Bolo neskoro. Chytil som mu ranu. Mal rozmliaždenú lebku a prsty mi pri dotknutí sa jeho hlavy prekĺzli dnu a ja som zacítil mľazgavé tkanivo. Celé ruky som mal od krvi. Nevedel som čo mám robiť. Zavreli by ma! Už nie som krpatý sopliak!
Bola noc, takže ulica bola prázdna a všetci spali. Cez osvetlené ulice som ho ťahal až k lesu. U jedného domčeku som zazrel vonku vytiahnutú lopatu. Preliezol som plot, schmatol ju a aj s lopatou a...mŕtvolou som vyrazil k lesu.
Aj keď mi z ruky tiekla krv, ktorú som taktiež kazdú chvíľu vypľuval z úst, vyhrabal som dieru.
Podišiel som k mŕtvole a až teraz mu stiahol kapucňu. Než som otvoril oči, snažil som sa zmieriť so skutočnosťou, že to mohol byť aj niekoho koho som poznal.
Pomaly som otvoril oči. Cez jedno napuchnuté oko som nevidel najlepšie, no zazrel som vypúlené chladné šedé očí pozerajúce sa do prázdna. Boli podliate krvou a na ľavom oku sa mu už rysoval fialový monokel. Čierne vlasy mal dlhé, mastné, plné veľkých lupín. Zuby zažltnuté. Z nosa mu tiekol sopeľ. Spoznal som v ňom buzíka Eda." Dokončil svoj príbeh Jeff. Na viac sa nezmohol. Skrivená tvár napovedala tomu, že jeho mŕtvy výraz videl stále pred sebou.
Prišlo mi zle. Sel odvrátila od Jeffa pohľad. Erikovi zamrzol úsmev na tvári. Všetci sme tam stáli v chladnom vánku zatiaľčo nám nad hlavami svišťal havran. Deň sa stal ešte pochmúrnejším. Noc sadla skoro.
„Kriste pane," zašepkal Erik.