♣Keris♣

Pomaly som zatvorila dvere od bytu a vydala sa dlhou hrboľatou cestou k cintorínu na pohreb pani Wackerovej. Keď bola ešte medzi nami, hovorievala:

„Raz, keď budem mať pohreb, tak mi naňho prídte v pestrom oblečení s úsmevom na tvári.“

A my sme sa na tom vždy zasmiali. Ale ako sa má človek smiať, ked videl jej zohavené telo? Krv všade naokolo? Kusi mäsa vyčúhajúce z jej tváre?
To nejde.
Zacítila som ako mi stiekla malá slzička po tvári. Rýchlo som si ju utrela a pokračovala ďalej v ceste.
Obaja moji rodičia boli v robote, aby zarobili aspoň niečo. Uživiť sa tu z takej malej výplaty je v niektorých prípadoch takmer nemožné.
Už som v diaľke zazrela vŕšky starých  brestov, ktoré môžu mať viac ako sto rokov. Mocné rozkošatené koruny šušťali vo vetre a rušili ticho zosnulých, ktorý odpočívali pod chladnou zemou označení pamätmými náhrobkami.

Prešla som cez starú hrdzavú bránku, ktorá pri otvorení poriadne zaškrípala. Bola som jedna z posledných čo prišli. Pred malou kaplnkou som zazrela okolo tridsať ľudí, vrátane malého bacuľatého farára. Ani jeden na sebe nemal čierne oblečenie, tak ako si pani Wickerová želala. Bola to len malá oslava jej odchodu pre jej najmilších.
Slniečko príjemne hrialo do tváre. Človek by ani nepovedal, že je to deň na pohreb. Deň, kedy vložíme človeka do kamennej truhly, ktorá uschová a ochráni telo na určitú dobu...dokým sa neprevŕta drevom háveď a nezačne požierať úbohé, chladné, prázdne telo.
Z tejto myšlienky ma poriadne striaslo.
Porozhliadla som sa naokolo. Medzi väčšinou starými zvráskavenými telami som zahliadla Sel a Erika. Opäť som meškala a keď ma zazrel Erik tak len neveriacky pokrútil hlavou.
Keď ma uvideli, Sel si vydýchla úľavou, zato Erik sa škodoradostne zasmial a nato mi nevinne zakýval. Som zvedavá ako mi bude vyčítať môj neskorí príchod tentokrát.
Mal na sebe jednoduché modré tričko s bielymi gaťami a čiernou šiltovkou na hlave. Erik nikdy nebol na takéto vážne akcie. A väčšinou mu bolo aj tak všetko jedno. I to, že je teraz oblečený ako stavbár.
Sel si ale ako vždy dala záležať. Upravené blond vlasy mala v koňskom cope pod jednoduchým slamenným klobúkom. Jemne rúžové ľahké šaty jej padali až po kolená. Je o niečo nižša ako ja, ale keď som k nej prišla pozerala sa mi nad úroveň očí. Spôsobovali to osemcentimetrové podpätky v ktorých by som už ja ležala vedľa pani Wackerovej.

,,Kde je Jeff?" Spýtala som sa, keď som ho nikde nezazrela. Pani Wackerovú mal veľmi rád, takže mi bolo čudné, že sa ešte neukázal.

,,Vraj nemá čas." Mykol plecami Erik.

,,Nemá čas!? Aj keď ma pani Wackerová pohreb?" Zvýšila som len jemne hlas.

,,No?" Povedal opäť nezaujate Erik.

,,A nevieš kde je, keď nemá čas?"

,,Nepýtal som sa." Viac sa od neho už nedozviem. Viem, že sú s Jeffom najlepší kamoši, ale Erik sa niekedy o svet zaujíma tak veľmi ako hovno o mydlo.

,,Ja som sa ho pýtala. Vraj trénuje na dôležitý zápas." Pripojila sa Sel. Kývla som nad Jeffovými hlavnými prioritami rukou a ďalšiu  pozornosť venovala farárovi, ktorý začal rozprávať predslov.