Tichú pokojnú noc prerušovalo len jemné cvrlikanie kobyliek. Chodník tiahnúci sa pozdĺž rodinných domčekov osvetľovali len pouličné lampy. Mesiac za sebou schovávali veľké naduté mraky plné vody.
Pri jednom zo starších drevených domov lampa jemne poblikávala. Určite len kvôli veku žiarovky, ktorá tu svietila noc čo noc a nikto sa o ňu nepostaral.
V dome pred ktorým neposlušne blikala žiarovka bývala jedna postaršia pani. Veľmi milá žena. Krátke biele vlasy na ktorých nosieva svoje opoužívané okuliare, sklíčka zanesené prachom času. Pokiaľ dobre nevidí, nasadí si ich na jemný malý nos, ktorý sa týči pod jej prívetivými šedými očami. Tvár mala, tak ako vždy, i dnes bez akejkoľvek vrásky.
Cez deň zaspala pri šálke horkého čierneho čaju, a preto teraz bdela a na ulici len z jej okna presvitalo spoza bledých záclon žlté svetlo.
Pozerala do svojej starej televízie značky Emerson. Tá sa dnes správala nanajvýš čudne; šušťala, zvuk praskal, obraz vypadával.
Keď ju televízia nadmieru vytočila, vypla ju a rozhodla sa, že sa pokúsi znovu zaspať.
Zrazu bol zo záhrady počuť škripot dvierok. Chovala sliepky a vďaka tomu si každé ráno dopriala praženicu s cibuľkou zo záhradky alebo vajíčka na tvrdo.
Ach. To budú opäť tie neposedné dvierka. Musím ich zatvoriť, lebo by mi mohli utiecť sliepočky, pomyslela si a už si obúvala tenšie topánky na von a prehadzovala cez seba postarší kabát. Pomaly otvorila dvere a vyšla von. Pre istotu za sebou zavrela a hneď na to i zamkla.
Pomalým krokom postaršej panej si vykračovala k sliepkam, aby zatvorila otvorené dvierka kurníka, jej veľkosti. Vysoká, mesiac nekosená tráva jej šušťala pod nohami. Pokiaľ sa o ňu neobtrela babičkina topánka, tak zašuštala kvôli slabému chladnému vetríku, ktorý sa s ňou zahrával a babičke aj napriek kabátu spôsoboval návaly chladu, ktoré lomcovali jej starým telom.
Podišla ku kurníku a v malom výbehu, ktorý bol ohradený kovovým plotom, zazrela dieru, dieru ktorá tam predtým nebola, teda ak ju pamäť neklamala. Mala totiž často výpadky pamäte spôsobené nádorom na mozgu, o ktorého prítomnosti nemala ani potuchy.
Za dierou ležala sliepka, nehybná, zohavená.
Mŕtva.
Mala odkúsnutý kus boku a perie od krvi poletovalo všade naokolo, oči mala vypúlené z jamôk, z otvoreného zobáka vykukoval malý jazýček. Po chrbte sa jej rozbehli zimomriavky, tiahli sa dole až k nohám a vlasy sa jej pokúšali zježiť, no vietor sa s nimi pohrával ako so steblami trávy, na ktoré už sadali chladné kvapky rosy.
Ach. Tie líšky si nedajú pokoj! Jedna im je málo!
Pomyslela si, keď zazrela druhú sliepku v podobnom stave.
V kuríne začula šuchot.
Veď ja im dám! Už sa sem tak skoro nevrátia.
Rozhorčená prišla k dverám kurína. V tme zazrela pohyb. Bolo to však väčšie ako líška. Šuchotalo to v tme. Z tmy na ňu zažiarili dve krvou podliate oči, strašne podobné ľudský, no plné pomsty a utrpenia. Pozerali sa priamo na ňu a prepaľovali jej dušu. Pohľad veci v tme ju zasiahol ako vrah, ako démon čo ju postupne vťahuje do temných hlbín toho najdesivejšieho pekla, do nekonečných útrob zatratenia.
Hodilo to pred ňu zohavenú sliepku, jej telo sa nemotorne a v posmrtnom kŕči zakotúľalo a zasiahlo jej tenké topánky. Babička sa zdesene pozrela na sliepku...potom nato...opäť na sliepku...a nakoniec ju znovu prepaľoval žiarivý pohľad veci v tme.
Usmialo sa to. Zazrela špicaté zuby, ostré ako žiletky, lesknúce sa v šere tmy, slabej žiary mesiaca ktorý sa snažil preraziť cez hustú stenu mrakov lenivo sa plaziacich po oblohe. Cez krvavú vrstvu sa leskla ich pôvodná žltá farba.
Babička sťažka dýchala. Tep sa zrýchlil. Počula len tlkot vlastného srdca a jeho nepravidelné hlasité chrčanie.
Aj keď bola vonku, lapala po vzduchu, ktorý sa jej akosi nedostával. Cítila však zápach zdochliny, smrad pierok a teplú sladkú vôňu čerstvej krvi.
Zrazu miesto chrčania začula výkrik, prichadzajúci z kurníka, rozliehajúci sa nocou a vibrujúci v jej ušiach. Každou stotinou sekundy prechádzal do vyššej toniny a zimomriavky na tele babky nepokojne poskakovali, koža sa ježila a chlad prichádzajúci zvonku odrazu zasahoval aj jej vnútro. Odrazilo sa to od zeme a skočilo to rovno na ňu s vystretými zhinitými rukami.

Na chodníku sa týčila jedna neposlušná poblikávajúca lampa. Už svieti bez problémov.
Lampa osvetľovala chodník pred starým dreveným domčekom.
V domčeku sa na menšom stolčeku pýšila stará neposedná televízia. Teraz na nej hral čiernobiely film bez akýchkoľvek komplikácií.
Na kresle sedela stará milá babička.
Sedela.
Už nesedí.
Už jej niet.

Ako sa vám páči prvá kapitola? Máte zimomriavky až na zátylku?😈

Prajeme vám zvyšok strašidelného dňa.

Vaši Jaimix a roawr5828.