„Kian, čo to vystrájaš? Zašil si sa do smradľavých tunelov, ako nejaký skrachovaný prípad, a my po sme po tebe div nezvolali celoštátne pátranie. Nevymýšľaj somariny a vráť sa s nami naspäť hore, kde to nepáchne výkalmi a krysami," prehovára ma Calo po tom, ako objaví moje útočisko. Nedal som im o sebe vedieť. Prial som si byť na chvíľu sám so svojimi myšlienkami.

„Nie je to iba rozmar, Calo. Ukrývam sa tu, pretože už ďalej nemôžem byť tým monštrom. Hlad ma nepretržite prekonáva, vyhráva nad nami, čo to nevidíte? Nie ste si vedomí toho, akými bezohľadnými sme sa v priebehu týchto posledných rokov stali? Nie je to správne a mňa to ničí. Radšej ostanem nadosmrti zavretý v tejto izolácii, akoby som mal o život pripraviť čo i len jedného nevinného človeka," prezradím mu dôvody, pre ktoré som sa odrezal od vonkajšieho diania a trčím na tomto mieste, kde som mal prvýkrát možnosť zoznámiť sa so svojím darom poézie osobnejšie.

„Ach, braček, vždy som hovoril, že si snílek a lietaš v oblakoch. Nie si zlý, len si proste naivný a doplácaš na to. Nemám ti za zlé, že sa pokúšaš byť za lepšieho a čistého človeka, lenže uvedom si jedno, neprestaneš byť tým monštrom. Tu si síce nad vecou, no po návrate budeš opätovne pokračovať v tom, v čom si prestal. Nahováraš si nezmysly. Naša nátura spočíva v zabíjaní. Preto sme získali túto obrovskú moc. Hodláš ňou plytvať? Ak hľadáš uznanie, od nikoho pochvalu nedostaneš. Ukracuješ sa o pôžitok kvôli nedosiahnuteľnému cieľu. Som tvoj brat, upozorňujem ťa dopredu. Ušetríš sa toho sklamania, keď zistíš, že nad tým prosto nemôžeš zvíťaziť za žiadnych podmienok. Nepozeraj sa na to ako na monštrum, zmier sa s tým, že to patrí k tebe. Je to tvoja súčasť, milý Kian," presviedča ma a jeho hlas znie odmerane. Pozorne ho sledujem, pretože okolo jeho stojaceho tela spozorujem niečo abstraktné a zvláštne. Purpurový nebadateľný dym. Vskutku nezvyčajné.

„Odmietam sa stotožniť s myšlienkou, že byť zabijakom je moje celoživotné poslanie. Stalo sa z nás toto, to nepopieram. Nedá sa tomu nijak zabrániť, avšak je len na nás, či dovolíme, aby to monštrum bolo nad nami v jasnej prevahe. Sme pánmi svojho tela a mysle. To nemáš žiadne výčitky? Neškrie ťa myšlienka, že ubližuješ tým, čo za nič nemôžu? Vidím pred sebou ich tvár a oči. Ten vystrašený pohľad snažiaci sa nájsť riešenie a vyslobodiť sa. Ak tu existuje čo i len tá najmenšia nádej, že viac nebudem otrokom svojich inštinktov prahnúcich po krvi, potom táto obeta za to stojí. Vy traja, otec a mamka ste vítaní sa ku mne pridať. Som presvedčený o tom, že nám toto stiahnutie sa do úzadia pomôže," nalieham nástojčivo zachrániť nielen seba, ale i svoju rodinu, ktorá je pre mňa všetkým. Chýbajú mi a rád by som ich videl. Táto samota má svoje pre aj proti. Som opustený a spoločnosť mi robia iba moje básne a myšlienky.

Stíchne, zvrtne sa na päte a otočí sa mi chrbtom. Rukou sa oprie o tehlovú stenu a nahlas sa zasmeje. Jeho smiech sa ozýva ozvenou prázdneho a tichého tunela v zvukovej hladine, ktorá ho nadnáša k mojim ušiam späť ako bumerang. Začul som v ňom ľahký výsmech. Nezdieľa rovnaký názor. Koniec koncov, sám sa mi pred malou chvíľou priznal, za čo ma považuje. A snáď ani nie je treba mu oponovať. Budem radšej za naivného Kiana, ktorým som býval pred premenou, ako keby som pokračoval po tej ceste násilia.

Purpurový dym sa zdáva každým pohľadom na Cala zreteľnejší a postupne sa uvoľňuje do ovzdušia a vpíja sa do jeho sivého kabáta ako atrament do pijaku. Párkrát si pretriem oči rukou a zažmurkám, zrak ma neklame. Kopíruje jeho pohyby. Tá farba sa od neho nepohne. Týči sa nad ním a spolovice ho prekrýva.

„Kedy sa konečne poučíš? O nás si starosti nerob. Hlavne si daj pozor na seba. Nemôžeš za svoju naivitu. Jeden by ťa azdaže aj pochválil. Predvádzaš tu hrdinský čin. Je pekné, že myslíš na druhých."

„Ty to chceš tiež. Nemusíš to priznať, ale ja to viem. Si dobrý človek."

„Omyl, Kian. Nechápeš, že my už ľudia nie sme? Sme maximálne tak pozostatkami toho, kým sme bývali kedysi. Idú po nás lovci. Nič im neujde a teraz si na mušku zobrali nás. Proti ľuďom máme obvykle prevahu, lenže títo sú iní. Poznajú naše slabiny a neštítia sa využiť ich proti nám."

„Práve z toho dôvodu by ste sa mali pripojiť sem dole ku mne. Na nejaký čas na seba nebudeme upozorňovať. Poznáš to. Zíde z očí, zíde z rozumu. Tu nás nenájdu. Budeme všetci pokope ako za starých čias. A keď sa odtiaľto vrátime, začneme s novým štítom niekde inde. Máme pred sebou nekonečno, milión príležitostí na napravenie starých chýb."

„Vážne predpokladáš, že je to uskutočniteľné? Sme neživé mŕtvoly. Ja, ty, Rowan a ani Lowell sa nikdy neoženíme, nezaložíme si rodiny a nebudeme žiť šťastne až do smrti, ako v nejakej posratej rozprávke. Otvor si konečne oči. To, o čom hovoríš, je predstava našich ľudských dní. Koľko rokov sme mali mať? Hm? Namiesto toho celú večnosť trčíme vo svojich nedozretých telách. Prišli sme o nádej na priaznivú budúcnosť. Naše sny sa rozplynuli. Ak to nevidíš, potom si obyčajný ignorant. Nahováraš si niečo, čo nie je pravdivé."

„Nič nie je stratené. Prišiel si o Auroru a svoje dieťa, bolo to bolestivé, ale nesmieš hádzať flintu do žita. Je..."

„Nie, nepleť sem ich dvoch! Neprajem si počuť ďalšie slovo, Kian. Vážim si ťa ako svojho najmladšieho brata, ale neopovažuj sa hovoriť o nich," stopne ma zraniteľne a aj keď ubehlo od straty jeho najbližších už toľko rokov, nie je schopný vyjadriť svoj žiaľ a rozprávať sa o nich. Zasiahlo ho to na to najcitlivejšie miesto a rana sa nezahojila.

Na ceste pri jeho úteku sa nevyhol tým beštiám, ktoré zaútočili aj na nás. Bol na polceste. Na rozhraní územia našej dediny a vojenského tábora, v ktorom sme sa na noc zložili. Skôr, než sa stihol dostaviť k svojej mladej rodinke, bol napadnutý. Neviem, aký bol ich rozhodovací proces. Prečo niektorých vysali až do poslednej kvapky a ostatných iba do tej miery, pokým jed neprerazil do ich tela a nezbavil ich ľudskosti. Nedozvieme sa tú odpoveď nikdy.

Na druhý deň ráno sme sa prebudili dezorientovane a ničomu sme nerozumeli. Na predošlú noc sme si pamätali len matne, nepresné útržky, vďaka ktorým sme zmätene blúdili v kruhoch. Celá moja bytostná podstata bola v nerovnováhe. A až kým som nezacítil krv, nepoznal som pôvod toho nesúladu.

„Prepáč, nemienil som sa ťa dotknúť. Jednoducho tvrdím, že nič nie je stratené. Ja mám nádej. Verím v lepšie zajtrajšky. Pokope sme silnejší a zvládneme to. Začleníme sa naspäť do života, ktorý nám bol vzatý."

„Ani sám tomu neveríš. Ocitneš sa tam hore a opäť budeš na tom istom. Táto tvoja očista ti bude prd platná."

„Vidím okolo teba farby. Povedz mi, Calo, zbadal si niečo podobné aj ty na mne?" nevydržím to a zo zvedavosti mu položím otázku ohľadom toho špecifického purpurového tieňa, kvôli ktorému som roztržitý.

„Táto karanténa ti evidentne neprospieva tak, ako sa mi to snažíš nahovoriť. O čom to hovoríš? Aké farby, dokelu? Jedine tak kalná voda a sračky, ale farby? Načisto si sa pomiatol..."

„Nie, Calo, myslím to vážne. Máš okolo seba purpurový tieň. Zjavil sa v okamihu, ako si sem vkročil. Je to po prvýkrát, čo na tebe niečo také vidím. Sám som z toho prekvapený."

„Ešte stále si presvedčený o tom, že ti táto samota prospieva? Jasne sa potrebuješ nakŕmiť. Máš kvôli hladu vidiny," znevažuje moje slová a strieľa si zo mňa. Sám neviem, čomu mám veriť. Nie je vylúčené, že začínam prichádzať o posledné zvyšky zdravého rozumu.

*****

Znovu ten štít. Obalil ju a má ju pod drobnohľadom. Nemusím sa ani pýtať Rowana, je zjavné, že s Rosie sa niečo deje a my sme to až doteraz brali, bohužiaľ, na ľahkú váhu. Sklamal som ju. Podcenili sme varovania. S alabastrovou pokožkou, ktorá sa momentálne javí ešte bledšie, než obvykle, spokojne leží v Rowanovom náručí, ktorý ju vedie do svojej pracovne. Nemal čas vysvetľovať nám detaily. Narazil som na neho pri vstupe do knižnice.

„Čo sa tam stalo?" opýta sa Lowell a kľukne si k jej stále spiacemu telu.

„Odkväcla z ničoho nič na zem. Na moment sa prebrala, splietala niečo o pomoci, a potom opäť odpadla," vysvetľuje rozrušene a nepozerá sa nám pri tom do očí.

„To je všetko?" spýtam sa pre zmenu, pretože mám pocit, že nám nepovedal celý priebeh udalostí.

„Niečo sa tam stalo, ale o tom až potom. Teraz musíme zistiť, čo sa deje s touto urodzenou paničkou. Žiadne ďalšie odkladanie Starších. My si s ňou neporadíme."

Bolí ma aj tá najdrobnejšia časť na tele. Dokonca aj strmienok, a z hodín biológie si spomínam na to, že je to doslovne tá najmenšia kostička ľudského tela. Nemám silu otvoriť ani len oči. Pripomína mi to ten deň z premeny. Cítila som sa podobne. Znamená to, že teraz som už umrela skutočne? Bol to všetko len jeden dlhý a únavný sen? Možno ma prešlo auto, upadla som do kómy a po nekonečných dňoch ma v dnešný deň odpojili od prístrojov.

Necítim sa mŕtvo. Pravdou tiež je, že nemám poňatia o tom, ako sa cíti mŕtvy človek, ale tiež si trúfam povedať, že po smrti ho netrápi žiadna bolesť. Ide do neba alebo pekla. Pravdepodobne. A kde, došľaka, som uviazla ja? Z toho kučeravého dievčatka mi behal mráz po chrbte. Žiadalo ma o pomoc. Nestihla to dopovedať. Musím sa k nej dostať. Lenže ako?

Počujem šramotanie a mužský hlas. Viacero mužských hlasov naraz. Nachádzajú sa blízko. A rozprávajú sa o mne. No tak to nie! Nestrpím, aby ma ohovárali v mojej prítomnosti. Urodzená panička? No veď počkaj. Ja ti dám urodzená panička!

Klipkám očnými viečkami a prvý, ktorého po svojom prebudení vidím, nie je nik iný, ako pán Neprípustný s nulovým výrazom robota a zvrašteným obočím. No nič krajšie som vidieť vážne nemohla. Zavriem oči a otvorím ich ešte raz, len aby som nad svojou hlavou zbadala skláňať sa ďalších dvoch Denningsovcov.

„Rosie, si v poriadku?" starostlivo sa opýta Kian so svojím zamatovým a upokojujúcim hlasom, vďaka ktorému pocítim na svojej pokožke ľahký jarný vánok.

„Neviem?" odpoviem neurčito a pomaličky sa usádzam. Šúcham si trieštivú bolesť v spánkoch a obzerám sa do strán po miestnosti, v ktorej som sa prebudila. Položili ma na stôl toho suchopárneho hlupáka.

„Povedz nám, čo si videla. Spomínala si niečo o pomoci a potom si opätovne odpadla. Ak ti máme pomôcť, potrebujeme vedieť všetko," o slovo sa prihlási i Rowan, ktorý zahútane sleduje môj odraz v zrkadle. To vyzerám až tak strašne? Uhladím si rukou strapaté vlasy a nohy voľne spustím dolu zo stolu.

„Bolo to zvláštne. Bežala som chodbou, o niekoľko minút nato som sa ocitla na mestskej rade, ale nebola som tam sama. Stáli tam ďalší ľudia, ktorých som nikdy predtým nestretla. Chcela som sa s nimi dohovoriť, nereagovali na mňa. Pôsobili ako roboti s neprítomnými výrazmi. Medzi nimi sa nachádzalo aj akési dievčatko, z ničoho nič sa otočilo ku mne a prosilo ma, aby som im pomohla. Že vraj len ja im môžem pomôcť," vykladám im a z výrazu ich tváre veľmi rýchlo usúdim, že ma majú za blázna. Načo im o tom vôbec rozprávam? Havrania hlava si zo mňa začne uťahovať a ja som mu dala vynikajúci námet pre jeho ďalšie žartíky. „Viem, že to znie divne, ale nie som šialená. Musíte mi veriť, keď vám hovorím, že som to naozaj videla," presviedčam ich, pretože potrebujem, aby to uznali.

„Veríme ti, Jane."

„Tak prečo sa potom tvárite tak kyslo?"

„Pretože by bolo omnoho lepšie, keby si to nevidela a vymýšľala si," dodáva apaticky pán Neprístupný. A to má znamenať čo, dopekla?