„Ho, kamarát, to je dosť hlboká jazva. Koho si tak naštval? Očividne mieril presne. Dokelu, ako si také bodnutie mohol prežiť? Sa divím, že si nevykrvácal na mieste, kámo."

„Drž klapačku a niečo mi tam vytetuj. Nechcem mať tú prekliatu jazvu na očiach. Patrí do mojej minulosti."

„Moje štúdio je najlepšie v šírom okolí, ničoho sa neboj. Zamaskujem ti to. Len mi povedz, čo tam chceš mať. O ostatné sa postarám."

„Na tom vcelku nezáleží. Nechávam to na teba. Hlavne žiadnu prkotinu."

„Máš to mať. Z môjho štúdia nevychádzal zatiaľ ešte nikto sklamaný. Pokojne sa usaď a nakloň sa na stranu. Môže to trochu štípať, ale v porovnaní s tým, čo si tvoj krk už zažil, ani to nepocítiš," strieľa si zo mňa tento pokreslený truľo a začne na mne svoju prácu.

Rana sa zahojila, no aj po desiatkach rokov zdobí stále môj krk. Nevládzem sa na ňu ďalej pozerať. Pri pohľade na ňu mi príde vždy zle. Hanbím sa za seba. Pravdou je, že ja si nezaslúžim žiť. Obral som to nevinné a mladé dievča o život, ktorý na ňu čakal. Na smrť som ju vystrašil a potom si bezcitne vzal jej krehký život. Ubehlo niekoľko rokov, stal sa zo mňa niekto druhý, ale ani to tetovanie mi nepomôže zbaviť sa netvora, ktorým som býval.

Prišiel som sem s úmyslom prekryť trpký suvenír, ktorý mi z môjho besnenia ostal. No kým fyzické rany sa prekryjú, tie mentálne ma budú už nadosmrti prenasledovať. Vstúpili sme si do svedomia. Nezabíjame. Neživíme sa ľudskou krvou a nezneužívame svoju moc. Aspoň teda niektorí z nás. Všetci máme vlastný rozum a vieme usúdiť, čo je správne a čo nie. Calo si vybral inú cestu. Kráča po nej sám a hnevá ho, že sme sa nepridali k nemu.

Kritizuje moje slabošstvo. Nesúhlasí s prímerím uzavretým s Kellanom. Podľa neho by sme mali vyvraždiť celú jeho rodinu. Moja pomsta Gerardovi mu nestačila. Obvinil ma z pokrytectva a je to už celých šesť mesiacov, ako sme ho naposledy videli. Že vraj sa presunul na juh. Kolujú zvesti o nezvestných tínedžeroch, po ktorých miestni poliši márne už týždne pátrajú. Nikto ich nevidel. Nikto nič nepočul. Akoby sa pod nimi prepadla zem. Intuícia mi nahovára, že za tým stojí on. Pátram po ňom týždne a, žiaľ, neúspešne. Nechce byť nájdený.

Nenechá si dohovoriť. Obzvlášť nie odo mňa. Považuje ma za zradcu. Zbláznil sa. Farba jeho očí nadobudla šarlátového odtieňu. Nepremýšľa o následkoch. Som bezmocný. Nemal som mu dovoliť odísť. Nezvládol som to.

„Teraz to bude trochu štípať, snaž sa nemykať a seď rovno," upozorní ma a priblíži sa k poznačenej koži na mojom krku. Nemáš ani potuchy. Necítim ani hovno. Atrament sa vpíja do pokožky a on sa sústredene pozerá na svoju prácu.

Pozerajú sa na mňa ako na zločinca. Keď zbadajú tento ohyzdný šrám lemujúci môj krk, bočia a stránia sa mňa. Odpudzujem ich a tiež aj seba. Nevybral by som si to. Bolo by stonásobne lepšie, keby má v tú noc v tábore pripravili o život. Toto sa životom ani nedá nazývať. My s ľuďmi žiť nemôžeme. Vždy sa tu bude vyskytovať riziko. Ja tomuto pokreslenému chlapíkovi dnes neublížim. Ale je nepopierateľné, že je pre mňa lákadlom.

Stratil som zmysel života. Moja motivácia pokračovať je niekde na bode mrazu. Prežívam z jedného dňa na druhý a snáď sa aj modlím, aby toto utrpenie lovci ukončili. Kellan ide Calovi po krku. Ak ho nájde, neskončí sa to dobre. Buď padne jeden alebo druhý.

„Hotovo! Ako nový. Po jazve ani stopy. Ty musíš byť zrejme z ocele. Ani si len nezakvílil. Máš poriadne vyšperkovaný prah citlivosti. Nečudujem sa vlastne, ktokoľvek ťa už bodol, pripravil ťa o akúkoľvek citlivosť ti už ostávala."

„Koľko som ti dlžný?" nereagujem priamo na jeho výrečnosť a vstanem sa pozrieť do zrkadla.

Nepripomína to mňa. Zmenil som sa v obraz niekoho, kto je v dnešnej dobe v móde. Aby som zapadol do toho typického vzorkovníka ľudskej rasy modernej doby. Hrubé prerušované čiary, trojuholníky pripomínajúce krokodílí chvost, zanechávajúce minimálny priestor pre bledú pokožku. Vynikajúca kamufláž. Objaviť sa takto v našej rodnej dedine, vyhlásili by ma za satanistu najvyššieho rádu, a upálili by ma na hranici.

O niekoľko dekád neskôr sú tieto kresby po tele moderné a in. Doba sa zmenila. A ja som vari príliš zastaralý na to, aby som do nej zapadol. Odsudzovali ma kvôli vonkajšej jazve nevediac, že vo vnútri si nesiem omnoho nebezpečnejšie monštrum. Ja nie som kriminálnik či zločinec. Namiesto toho som nestvor, ktorý sa skrýva za tvár človeka, ktorým býval kedysi.

*****

„Čas raňajok vypršal. Nasledujte ma všetci. Čaká vás prvá hodina so mnou!" ohlásim sa pred jedálňou a čakám, kým sa s hundraním všetci desiati doteperia ku mne. Odskúšame ich rýchlosť. Som zvedavý na ich tempo. Mali by byť dokonca ešte rýchlejší, ako my traja. Sú noví a plní energie. Ich moc by sa ešte zdvojnásobila, keby sme im dali napiť. Čochvíľa príde rad aj na to.

„A ja že celú robotu za teba odvedú tvoji bratia," nenápadne cekne Rosemarie, keď popri mne prekĺzne, a zľahka sa o mňa obtrie. Nič jej na to nepoviem. Povedal som si, že na tieto jej dievčenské fígle sa viac chytať nebudem.

Presuniem sa do popredia a s prepočutými poznámkami ich vediem k celoplošnej aréne s reflektormi, ktoré poslúžia ako prostriedok odmerania ich svižnosti. Je vo vnútri, nakoľko títo desiati nie sú pripravení čeliť vonkajším podnetom.

„Dnes si zatrénujeme. Vidíte tie reflektory nad vašimi hlavami? Dvadsať po dvoch v každom rade. Kým sa rozsvieti posledný, chcem vás vidieť na druhej strane. Tí, ktorí to nezvládnu, budú tento proces opakovať dovtedy," odmlčím sa a premiestnim sa do cieľa, „dokiaľ sa neocitnú tu pri mne pred rozžiarením všetkých dvadsiatich reflektorov. Každý jeden na to rýchlosť má. Vaše nohy sú rýchlejšie, než monoposty jazdcov formuly jedna. Veľa šťastia a nenechajte sa zastaviť prvým neúspechom."

„To je nezmysel. Veď jedným zo základných pravidiel fyziky je to, že nič nesúce informáciu nemôže cestovať rýchlosťou prevyšujúcu rýchlosť svetla! Aj keď tu budeme trčať do konca života, ani vtedy sa nám k tebe nepodarí doraziť pred ním," protirečí mi Darius a zdráha sa uveriť mojim tvrdeniam.

„Ešte stále si nepochopil, že na tomto mieste búrame všetky predpoklady fyziky, chémie či biológie? Okej, aby ste mi uverili a videli, že sa to naozaj dá, pozorne sledujte a učte sa. Nikdy nepochybujte o svojich schopnostiach. Vo vašich premenených telách sa skrýva toľko potenciálu, že by ste tam vonku mohli byť veľmi ľahko považovaní za najväčších géniov." Pripravený vyviesť ho z omylu, postavím sa k vodorovnej červenej čiare symbolizujúcej cieľ, v mojom prípade tentoraz začiatok, a pokyniem hlavou smerom k vypínaču na samotnom začiatku tejto míľovej sály.

Pozorne sledujem Dariusove prsty, ktoré sa blížia k bielej škatuli pripevnej na stene, a s prvým rozsvietením vyštartujem z miesta. Bežím ako stádo gepardov pretekajúcich sa cez zelené lúky, ako orly vystupujúci na indigové nebo a vlny narážajúce o breh mora. Som poháňaný palivom motivácie s cieľom dokázať, že som sa nemýlil. Nachádzam sa v predstihu, reflektory nad mojou hlavou sa rozsvecujú s meškaním jednej celej nanosekundy.

Pri takomto tempe to viac ani nepôsobí ako beh. Nadobudnete dojem vznášania sa nad zemou. Necítite žiadne známky vyčerpania. Je to práve naopak a vy cítite neopísateľnú nabudenosť. Telo sa zaplaví adrenalínom a v tom momente ste ľahký ako vánok. Vyparia sa problémy a prebytočné myšlienky. Ste v tom okamžiku. Ostatné nevnímate. Ste odľahčenejší, uvoľnenejší a pripravení zniesť všetko, čo sa rúti vaším smerom.

„Neslýchané! Ako si to dokázal?! Toto tu je vylúčené."

„Darius, zbytočne nad tým nepremýšľaj a odskúšaj si to sám. Získali sme super-rýchlosť, akcelerujeme rýchlo najmä kvôli tomu, aby sme svoju korisť mohli zaskočiť a ona by nemala šancu utiecť. Kvôli tomu dnes odskúšame, ako ste na tom v rámci bežania, pri lovení je rýchlosť a obratnosť najpodstatnejšia. Pri pohybe je ťažké nás rozpoznať, vyzeráme pri ňom rozostrene, čo je ďalšou výhodnou pomôckou pri strete s potravou."

„Ja som bol na beh vždy tá najväčšia lemra. Nedám to ani omylom. To sa pokojne vzdávam a priznávam, že na to nemám," odmieta sa podriadiť mojim pokynom a pokračuje vzpieraní.

„Vyskúšate si to všetci a hneď teraz. Nie si človek. Ak by si to teraz vzdal, všetkých by si sklamal."

„Obaja sme boli krepí na telesnú, Darius. Nesprávaj sa ako padavka, spolu to dáme. Že, Rose?" zahrnie do presvedčovania aj na prekvapenie doteraz mĺkvu Rosemarie, ktorá stojí neďaleko nich dvoch a hľadí na mňa s nečitateľným výrazom.

„Ježiš, vy ste také socky! Nekecajte toľko a dajme sa do toho. Ja si verím. Získala som svoju schopnosť pred vami všetkými, nevidím dôvod, prečo by som v tomto nemala byť dobrá," chválenkársky prehovorí aj Meredith a postaví sa k štartovej čiare.

„Nerada so žirafou súhlasím, ale vážne zbytočne nezdržiavajme a urobme, čo nám tuto pán Neprípustný nakazuje. Nech si trochu užije, že môže využiť svoje schopnosti," uťahuje si zo mňa a posledné slovo naschvál zdôrazní s výsmechom. Ovládaj sa, Rowan, tieto dve mrchy ťa znovu neprekabátia. Hlavne na nich nereaguj.

Zhasnem svetlá a celá miestnosť sa zahalí naspäť do tmy. „Pozorne počúvajte a sústreďte sa na moje pohyby. Váš sluch je vyvinutý natoľko, že vám dovoľuje rozpoznať jednotlivé druhy šumov. Odštartujte na povel, ktorý získate od svojej intuície. Nemusíte sa na mňa pozerať na to, aby ste vedeli, kedy presne sa dotknem vypínača. Ďalšia zo skvelých príležitostí na využitie svojej predvídateľnosti. Naučíte sa naslúchať svojim získaným inštinktom."

Stojím, ale neodštartujem ich svetelné preteky ihneď. Niektorí vyštartujú v predstihu, pretože sú nedočkaví a namiesto toho, aby sa spoliehali na svoj sluch, neveria mu stopercentne. Majú strach z toho, že vyrazia neskôr a ich odpich z miesta bude pomalý. Priložím si prst na vypínač a po desiatich sekundách im udeľujem povolenie na šprint. Ani jeden z nich to nedal presne. Prvý pokus dopadol u každého z nových mláďat neúspešne. Nevadí. Nemáme sa kam ponáhľať.

Skúšajú to, a keďže už na vlastné oči videli, že preteky so svetlom sú reálne a je možné skončiť ako víťaz, ich pýcha im nedovolí vzdať to. Stojím na mieste a nič nehovorím. Pozorne sledujem každého, kto sa potýka s čoraz narastajúcou frustráciou z neúspechu. Vyhráva nad nimi fyzikálna konštanta.

„Ešte niekoľko kôl a ste tam. Nevešajte hlavy," podporím ich, pretože hoci nie sú vyčerpaní fyzicky, emočne to na nich začína doliehať. Ubehlo šesť hodín, odkedy zavŕšili svoj prvý pokus, a aj napriek istému zlepšeniu nie a nie tento duel vyhrať.

„To sa ti ľahko hovorí. Baví ťa takto nás mučiť? Už tomu začínam rozumieť. Ty sa jednoducho vyžívaš v utrpení druhých," hlesne Rosemarie podráždene a odkväcne na zem.

„Že ma vôbec prekvapuje, že si to vzdala ako prvá," vyhecujem ju k postaveniu.

„Nič som nevzdala. Len pre tvoju informáciu, ja sa dnes dostavím do toho poondiateho cieľa skôr, ako to posraté svetlo!" odvážne vyhlási a postaví sa naspäť na začiatok.

„No to by som si veľmi rada pozrela, trafená hus," uštipačne nenecháva jej statočné vyhlásenie prepočuté jej bývalá najlepšia kamarátka, ktorá sa postaví na štart vedľa nej.

„Žirafa, zhor..." ohradí sa, ale kým svoju vyhrážku stihne dopovedať, tentoraz sa opätovne zrúti k zemi a prudko sa začne kmitať.

„Čo to, dopekla? Čo sa s ňou deje?" Meredith skríkne od ľaku a skloní sa ponad ňu. To sa okolo nej už zhromažďujú i všetci ostatní a s nepochopením hľadia na jej trasúce sa telo bez toho, že by jej nejako pomohli.

„Uhnite, vráťte sa na svoje izby. Toto nie je pre vaše oči," pošlem ich okamžite všetkých von a improvizujem, pretože na toto som nebol pripravený ani ja sám. Metie rukami a nezrozumiteľne odriekava slová, ktoré znejú akosi cudzojazyčne. Pôsobí to ako nenaladená frekvencia rádia.

„Ona zomiera? No tak, Rowan, pomôž jej!" panikária a neustupujú.

„Nič sa jej nestane, bude v poriadku," presviedčam ich a vezmem ju do náručia. Pod mojím dotykom sa jej triaška ustáli, no ruky má vykrútené v kŕčoch.

„Rowan, od prvého momentu bolo jasné, že ťa budem milovať. Nad tým nevkusným tetovaním som prižmúrila jedným oko. Nie som taká povrchná," osloví ma s otvorenými očami a ja som si istý, že tento hlas patrí niekomu inému. Solange? Vždy by som ju bol schopný rozpoznať. Jej sladký hlások by mi neunikol ani v mori tisícok zmiešaných hlasov. Ako je možné, že na mňa prehovorila z Rosemarie?