„Nechaj ju na pokoji, prosím ťa. Má z teba strach, dosiahol si svoje," zastihnem svojho brata pri prenasledovaní ďalšej z jeho vytipovaných koristí, a on sa po mne ani len nepozrie. Stojíme obaja na vysokej rímse architektonickej budovy radnice. Položím mu ruku na plece a hoci mu nevidím priamo do tváre, viem určite, že sa mračí.

„Moje drahé dvojča mi sem prišlo dávať kázne. Ak ťa poslal Rowan s úmyslom presviedčať ma o nesprávnosti môjho konania, nepochodíš u mňa, braček. S vami tromi ma viac nič nespája," odvrkne chladne a zaujato sleduje stredoškoláčku zdola. Srdce jej nekontrolovateľne búši, priam jej ide vyskočiť z hrude. Obzerá sa navôkol seba a pátra po ďalšej osobe, pretože si pripadá samučičká ako prst. Želá si len dostať sa domov, do pohodlia svojej postele a odkväcnúť pri sledovaní nejakej treťotriednej reality show o hľadaní tej pravej lásky na prvý pohľad.

„Žiadne kázne, Calo, si môj brat, chcel som ťa vidieť. Možno sa ty za našu krv už nepovažuješ, no ja ťa nikdy neprestanem považovať za svoju rodinu. Chodievam ťa navštevovať. Nie je to po prvýkrát, čo som za tebou prišiel bez Rowana a Kiana. Záleží mi na tebe," odvážim sa zájsť tesnejšie k nemu a otvorím svoju náruč. Preložím cez neho svoje ruky, postáva nehybne, tiež ma však od seba ani neodsotí.

„Keby vedeli, kam sa chystáš, tí dvaja suchári by ťa za mnou nepustili. Považujú ma za stelesnenie zla. V ich očiach som jedine zloduchom," ťažká si so smútkom v hlase a posadí sa na úzky výbežok. Nohy v čiernych kožených čižmách voľne zvesené, pričom s dievčinou, na ktorú pred mojím príchodom číhal, prestáva hrať jeho povestné hry pôsobiace na ľudskú psychiku ako záťaž.

Prisadnem si k nemu a zapozerám sa na jeho tvár. V minulosti bol z nás všetkých najusmievavejší. Prekypoval dobrou náladou a optimizmom. Z každej situácie sa dokázal vynájsť a našiel východisko. Počas vojenského výcviku by som sa bez neho dávno zložil. Nevydržal by som ten fyzický nápor spôsobený odlúčením od našich rodičov a bojovania na fronte.

Keď som bol na dne, on ma posúval a nahováral mi, že to vydržím. Dodával mi odvahu a silu pokračovať ďalej. Nespočetne veľakrát som si zaumienil, že to vzdám a padnem, akoby som mal žiť v tej neustálej tiesni. Stával som sa unaveným z toho neustáleho bojovania s minimom oddychu. Moja psychika sa narúšala. Neuvažoval som triezvo a videl som všetko čierne. Mal som dojem, že sa domov už nikdy nevrátime.

Calo ma v mojich najslabších chvíľkach podržal. Od nepamäti sme tu boli jeden pre druhého. Neboli sme len súrodencami. Spájalo nás čosi hlbšie. Miloval som svojich bratov rovnako, ale s Calom sme mali odjakživa dôvernejší a osobnejší vzťah. Niektoré veci som dokázal povedať len jemu, pretože mi rozumel zo všetkých najlepšie. Na to jednoducho nezabudnem.

Po zavraždení našich rodičov ten tlak neuniesol. Zosypal sa. Rany zo straty Aurory a jeho syna stále neboli zahojené. Utiekol. Dokonca ani mne sa nedarilo nájsť ho. Liečil sa po svojom. Keď sa vrátil, bol niekým iným. Ako prvé ho prezradili jeho oči. Predtým boli vo farbe tých Rowanových. Jantárové. Po návrate sa z nich stali krvavočervené, ukrývajúce v sebe neutíchajúci zármutok zo straty milovaných.

Farba jeho dúhoviek symbolizovala zmenu v charaktere. Prestal byť ohľaduplným. Zanevrel na celý svet a tým aj na nás. Rowanovi neodpustil. Znenávidel ho. Vyčítal mu, že namiesto priklonenia sa na stranu našich rodičov dal za pravdu prekliatym lovcom. Rowan Gerarda potrestal. Hneď, ako mu Kellan rozpovedal celú pravdu, vybral sa za ním a na mieste ho usmrtil. Tým sa mal náš spor považovať za vyriešený. On to ale nedokázal nechať len tak. Cítil potrebu mstiť sa osobne.

„V tých mojich nie, Calo. Napriek všetkému ťa mám rád."

„Možno, ale súdiš ma ako všetci ostatní. Náš najstarší braček je slabošská padavka. Strká sa do zadku tým ohavným ľudským stokám a vyjednáva s Kellanom."

„Vyjednáva? Ako to myslíš," odpoviem zmätene.

„Nerob zo seba hlupáka, Lowell. Súhlasil, že s nimi pôjde proti mne."

„O ničom takom neviem. Rowan by nikdy s nimi takú dohodu neuzavrel," odmietam uveriť takému obvineniu bez doložených dôkazov a študujem jeho mimiku. Trhne mu kútikmi pier a potrasie hlavou. Niet jeho očí, človek by mal vážne problém rozoznať nás.

„Lowell, otvor oči a pouvažuj. Rowan by sa ma s najväčšou radosťou zbavil a aby zapríčinil výskytu ďalších nezhôd, spolčí sa s kadekým. Nie je tajomstvom, že mu krv a rodina nič nehovoria."

„Odkiaľ vlastne máš, že privolil na Kellanove podmienky?" Aj napriek jeho presvedčivosti sa zdráham uveriť tomu, že by Rowan vyštartoval po vlastnom bratovi.

„Bol za mnou Kellan. Rowan ma pred niekoľkými dňami navštívil v depe, zdržiaval som sa tam, pretože som tam mal súkromie. On im moju skrýš vyzradil a keď navrhli spoluprácu v snahe zneškodniť ma, chytil sa toho."

Umlčím sa a myseľ mi funguje na plné obrátky. Rowan je v poslednom čase nevrlejší, než obvykle. Pred časom dokonca aj spomínal, že má Cala po krk a vyrába nám problémy. Bol by toho schopný? Svoje myšlienky si predo mnou urputne tají. V neposlednom rade nám neoznámil, že za ním Sloanovci boli. Som v pomykove a neviem, čomu mám veriť.

„Rozmýšľaš, či mi máš veriť?" vyruší ma z môjho uvažovania. „Lowell, nestrácaj s tými dvomi čas. Chcú zachrániť svet a naivne predpokladajú, že nie sú stvorení pre zabíjanie. Silou mocou sa hrajú na svätuškárov a záchrancov, no my dvaja sme iní. Pridaj sa ku mne. Sme dvojčatá. Narodili sme sa v presne ten istý deň. Rowan s Kianom nebudú nikdy rozumieť nášmu putu. Spoločne prevezmeme vládu nad týmto mestom a zneškodníme kohokoľvek, kto sa nám votrie do cesty. Počnúc našimi dvomi zbabelými bratmi," ponúkne mi nečakane spojenectvo a na niekoľko sekúnd sa mi tá myšlienka pozdáva. Calo by ma nesúdil za nič. Nepozeral by sa mňa s takým zhrozením, ako Kian v tej nemocnici. Možno vážne neexistuje spôsob, ako zachrániť každého a hlavne si musíme kryť vlastný chrbát.

„Čo hovoríte na to, keby som šiel k tým dvom a prizval ich k nášmu stolu?" zvedavo dobiedza Darius, ktorý poslednú minútu zvlieka namosúreného Marvina pohľadom. Síce sedia s Riley pri jednom stole, ani jeden z nich sa nemá k slovu a bŕľajú sa vo svojom jedle položenom na kovovej striebornej tácke. Obidvaja sú zadumaní a s rukami podopierajúcimi si bradu si nevšímajú žiadneho z nás.

„To si taký zúfalý?" reaguje svižne Sandy a aj keď robila presne to isté, čo jej bývalý priateľ a najlepší kamarát, podpichne ho škodoradostne.

„Sandy, čo hovoríš na malú zmenu imidžu? Myslím, že by to tvoje šance u holohlavého Marvina výrazne navýšilo," prehovorím do ich slovnej prestrelky z dlhej chvíle aj ja a využijem príležitosť na ponúknutie svojich šikovných rúk, vďaka ktorým by nepochybne vyzerala omnoho pôvabnejšie a ženskejšie.

„Sandy pandy nepotrebuje žiadnu zmenu. Podľa mňa je perfektná presne takáto, aká je," polichotí jej a ja mám občasne naozaj problém vyznať sa v tom ich zvláštnom vzťahu.

Nespadajú do žiadnej presne zaužívanej kolónky. Nehľadiac na to, že by som nikdy nedokázala byť najlepšou kamarátkou niekoho, s kým som predtým chodila. Kamaráti zo mňa a Drewa? Jedna veľká utópia. Komunikácia medzi nami dvomi takmer vôbec neprebiehala. Nikdy sme nepreberali závažné témy a keď tak nad tým premýšľam, nemali sme toho až tak veľa spoločného. Najviac času sme spolu strávili maximálne vtedy, keď sme to spolu robili.

„To je sladké, len teraz neviem, či to hovoríš schválne, aby som nad tebou nemala navrch," spochybní jeho ľahký pokus o flirt a zaostruje na neho svojimi červenými očami zvýraznenými čiernou riasenkou.

„Moje úmysly sú čisté. Naozaj si myslím, že na sebe nemusíš nič meniť."

„Ibaže by som si nechala implantovať pindíka," precedí pomedzi zuby a tesnejšie si pritiahne čiernu čipkovanú mašľu zaviazanú okolo krku. Oblieka sa goticky. Na druhú stranu sa mi však páči, že má svoj ustálený módny štýl a ostáva mu verná.

„Fajn, idem za ním!" Postaví sa z drevenej lavice a odhodlane vykračuje smerom k osamotenému stolu tých dvoch. Keď zbadajú, že Darius má namierené k ním, pozrú sa na seba so spýtavým pohľadom. Riley si prehodí čierne rovné vlasy s modrým melírom cez plece a usmeje sa popod nos. „Zdravím vás, som Darius. Ja a moji kamaráti sme si všimli, že tu sedíte sami a napadlo nás, či by ste sa k nám nechceli pridať," osloví ich s priškrteným hlasom a pri hovorení posledného slova mu preskočia hlasivky.

Vďaka nášmu vyvinutejšiemu sluchu sme obe schopné počuť ho tak, ako keby stál niekoľko metrov od nás. So Sandy sa na seba veľavravne pozrieme a chichoceme sa. Niečo vo mne sa pohne. Pripomenie mi to sedenie s Kaylou pri jednom stole, kedy sme obe reagovali rovnako na strápňovanie sa miestneho klauna Briana, ktorý mieril vysoko, no vždy dopadol priamo na nos. Každá z roztlieskavačok ho využívala vo svoj prospech a pre pusu na líce napísal štvorstranové eseje pre nejednu z nás.

„A prečo by sme to akože mali robiť?" Marvin sa spýta nechápajúc a ruky si frajersky prekríži pri prsiach. Dostal ho do rozpakov a už aj odtiaľto dokážem vidieť, že je v lícach červený presne ako tie naše oči.

Odkašle si a napriami chrbát: „Iba som bol zdvorilý. Hovorím len, že ak sa náhodou cítite osamelo, nerobí nám problém podeliť sa s vami o jeden stôl."

„Díky, no my si poradíme," odbije ho krátko a rýchlo zráža jeho entuziazmus.

„Si mláďa, prečo by sme, prepánajána, mali akúkoľvek chuť sedieť s takými amatérmi?" zapojí sa aj sebavedomá Kórejčanka s úzkym a drobným nosom. Zaraz mi príde Dariusa ľúto. A to som bola prednedávnom taká istá. Čo to hovorím? Stále som rovnaká. Veď aj ja som si z nich dvoch uťahovala a túžila sa ich striasť.

„Yoko Ono, nebuď hneď drzá. Červený je iba zdvorilý," zastane sa ho, ale aj tak z jeho hlasu neodznieva pobavenosť. Darius nečinne postáva a nie je schopný reagovať na ich sarkazmus. Tak nič. S takýmito máš najlepšie skúsenosti, Rose, nakoľko sa radíš k ním. Musím sa ho zastať.

Sandy škrípe zubami a očividne sa jej nepáči, ako si tí dvaja strieľajú z jej najlepšieho kamaráta. V momente, keď sa chystá postaviť, ju chytím za zápästie a sama sa rozhodnem zakročiť. Rezko vykročím od nášho stolu smerom k tomu ich a nahodím na pery jeden zo svojich najfalošnejších úsmevov, ktorým som častokrát svojich nepriateľov vytočila do nepríčetnosti.

„Pozdravujem vás. Nejaký problém?" líškam sa sladkým tónom a lakťom sa opriem o Dariusove úzke plece, ktorý je trochu odstavený.

„Žiadny problém. Všetci sme tu zdvorilí," odvetí mi posmešne a Riley s modrým melírom prikyvuje.

„My sme noví, lenže vás poslali naspäť. Porozmýšľajte, čo je horšie? Byť vami, ani nevychádzam von a zakopem sa niekde päť metrov pod zem. Nie ste o nič lepší. Tak sa láskavo nehrajte na dôležitých a pracujte na tom, aby ste tu s tými novými nemuseli trčať. Vyznie to podradne a pateticky. Tak nabudúce, zlatíčka. Ó, samozrejme, dobrú chuť!" poprajem im s hranou prívetivosťou, potiahnem Dariusa za lem pásikovanej bielej košeli a bez spätnej odozvy sa vzďaľujeme naspäť k ohúrenej Sandy, ktorá zarazene vyvaľuje očami.

„Páni, Rose, oddnes si oficiálne mojou hrdinkou! Videla si, ako im dvom padla sánka?" rozplýva sa a aj keď sa mi jej ospevovanie páči, hlavne som rada za to, že som ho pred nimi dvomi obránila. Fakticky, čo sa to so mnou deje? Ranila som ľudí rovnakým spôsobom. Nikdy som si nedávala servítku pred ústa a vymyslela prezývky pre väčšinu študentov, ktorá im prischla.

„Nič to nebolo. S takýmto typom mám najlepšie skúsenosti."

„Nezmysel, zachránila si ma! Ďakujem ti, zlatko, máš to u mňa! Oficiálne som tvojím dlžníkom!"

„Počuj, neprizveme k stolu tvoju spolubývajúcu? Pozri sa na ňu. Na rozdiel od tých dvoch vyzerá, že sa cíti byť sama," Sandy pokyne k osamotenému stolu pri vstupe, nad ktorým sa skláňa Meredith, a kruhy pod jej očami pripomínajú nechutné monokle. Prežúva s nechuťou a pôsobí vyčerpane. Och, doparoma, čo som dnes nejaký anjel strážny? Vstanem a idem za ňou. Vyzerá strašne. Strašnejšie ako obvykle.