Rozmýšľam, ako načať tému Solange bez toho, aby sa Rowan rozčúlil. Každý máme svoje citlivé miesto. Nejaký presný bod, na ktorom i ten sebamenší úder bolí stonásobne intenzívnejšie. Uzatvoril sa do seba. Dlho sa spamätával z toho, že o ňu prišiel. Zlo ju pohltilo. Kŕmilo sa z jej čistoty a ako dni plynuli, Solange prestávala byť sama sebou. Bol z nej už len bezcitný tvor prevtelený do jej tela. Klamal svojím zjavom. Z prvého pohľadu by nikto netipoval, akých zvráteností je schopná sa dopustiť.

Vzal Marvina s Riley do terénu. Očakávam, že sa každú chvíľu vráti, a netrpezlivo balansujem na dvoch nôžkach drevenej stoličky vo svojej priestrannej knižnici. Obzerám sa po preplnených poličkách, ktoré sa pomaličky pod ťarchou hrubých väzieb s nakopeným prachom začínajú prehybovať. Vždy ma niečo fascinovalo na vymyslených príbehoch. Rozumiem svojmu daru.

Listujem v starej väzbe, ktorá by vyvrátila moje podozrenie. Správanie Rosie je nezvyčajné. Keby som na vlastné oči nevidel tú ochrannú obruč, zrejme by som si z toho takú hlavu nerobil, no po skúsenosti so Solange nie je možné, aby sme to brali na ľahkú váhu. Netvrdím s istotou, že ju postretne rovnaký osud. Ja sám by som bol najradšej, keby som obzvlášť v tomto pravdu nemal, ale vykazuje abnormálne prvky agresie. Nalepila sa na ňu temnota.

Zrejme si budeme musieť prizvať Starších. Nepoznáme všetko. V tomto ohľade sme aj my stále len amatéri a musíme sa učiť. Nedovolím, aby to zašlo tak ďaleko, ako naposledy. Verím, že existuje riešenie. Vtedy sme ešte netušili, ako máme postupovať. Sprvu sme neverili, že sa mení pred našimi očami. Nahovárali sme si, že je to v prvej fáze po premene bežné. Aj my sme spočiatku stratili svedomie. A potom už bolo príliš neskoro. Viac ako polovica z nej bola fuč.

Pribuchnem stránky s úhľadnou kurzívou a zapozerám sa na nástenné kyvadlové hodiny s rímskymi číslicami. Osem hodín ráno. Pre nás zväčša doba na spánok. My starší ho až tak nutne nepotrebujeme. Načerpáme po ňom sily, no nedá sa povedať, že by sme kvôli jeho vynechaniu boli výrazne oslabení. Pri nových ešte funguje placebo efekt. Ich telo si zvyká a stotožňuje sa so všetkými zmenami, ktorými si ich živý organizmus prešiel.

Postavím sa a vychádzam von na dlhú a prázdnu chodbu. Po mojom ľavom boku zbadám stáť len tichého Lowella, ktorý sa opiera nohou o stenu s prepletanými ornamentmi. Napraví si čiernu šticu padajúcu do tváre a neverbálne mi kývnutím hlavy odpovedá, že Rowan je pri vchode. Vracajú sa späť. Poslednú hodinu myslím na to, ako to vysloviť čo najjemnejšie. Pravdou však je, že sa ho to dotkne tak či tak. Po predchádzajúce roky sme sa k jej menu nevracali.

Rozumeli sme tomu, že trúchli po svojom. Nie je typ človeka, ktorý prenecháva svojim citom voľnú cestičku. Všetko drží v sebe. Potreboval od nás odstup. My dvaja sme mu dopriali čas a na nič sa nepýtali. Trápil sa, umáral a vinil z toho, že o život pripravil svoju jedinú lásku. Neviem si predstaviť, ako zareaguje, keď sa dopočuje o mojich poznatkoch z dnešnej hodiny. Mňa samého to dostalo.

Skrz ten pochmúrny štít som zazrel tvora bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. Rosie sa stala rukojemníkom. Z vonkajšieho pohľadu by sa azdaže aj zdalo, že ju chránil, no v skutočnosti mu išlo o jej obkľúčenie. Pri vybavovaní si spomienok a pocitov spred hodiny sa mi vynárajú jasnejšie indície. Nemal tvár, hlas a ani oči, avšak som ho pri nej cítil. Odoberal jej energiu. Kúsok po kúsku ju pripravoval o koncentrovanosť. Kvôli tomu cez jej spomienky Lowell neprenikol.

„Buď opatrný. Vieš, že Solange je jeho modlou," upozorní ma Lowell, keď sa náš brat s expresnou rýchlosťou presunie cez vysoké klenbové dvere posiate zlatými ornamentmi. Najprv nechá vojsť našich novicov, až po nich cez ne prejde i on sám.

Kráčajú pred ním. Rileyina teplá oranžová je miernejšia a nekričí. Jej odtieň chytil skôr broskyňovú, čo je dobré znamenie. Tipujem, že vychádzka bola na niečo dobrá. Zamračený Marvin so svojimi hrubými čiernymi kanadami vlečie nohy za sebou a jeho strieborná je bez jasných metalických odleskov. Zdá sa fádnejšie. Sivo a zatuchnuto.

„No vitajte, darilo sa vám?" podpichne ich Lowell, zatiaľ čo oni len bez slova pokračujú v trase k svojej izbe. Uškrnie sa a hlavu si z toho nerobí. „Preniesol si na nich svoju večne mrzutú náladu? Čo tým dvom vošlo pod nos? Nepáči sa im u nás?" vypytuje sa so zvýšenou tóninou hlasu schválne, aby ho bolo počuť.

„Ovládajú sa, čiže svoj smäd majú pod kontrolou, pod kontrolou ale nemajú svoje schopnosti. Riley jediným pohybom rúk zamrazila rušnú rannú premávku. Dilara a Chester sa nemýlili. Na nejaký čas a zdržia u nás. Aby sa mohli brániť, potrebujú rozumieť svojmu daru a využiť ho svoj prospech," odvetí mu s nacvičenou profesionalitou a s nečitateľným výrazom zabáča do svojej kancelárie. Je načase vyjsť s pravdou von. Než ho stihneme oboznámiť, predbehne nás: „A čo vaša hodina? Dostal si sa do ich spomienok?" overuje si a posadí sa do koženého hnedého kresla. S Lowellom sa na seba veľavravne pozrieme a on prenecháva slovo mne.

„O tom sme sa s tebou vlastne chceli rozprávať. Spomínal som ti nezvyčajné farby pohybujúce sa v Rosieinej sfére. Dnes pri nej boli opäť prítomné," načínam indirektne a zároveň sledujem tie jeho farby. Prsty si prekríži pri brade a vrhne na mňa skúmavý pohľad. Nadvihne jedným obočím a akiste rozpoznal, že moje zverenie bude mať aj inú dohru, ako len informačný účel.

„Privolal som svojho ducha, aby im dodal silu na čelenie svojho strachu, ktorému sa prvýkrát od tej noci museli postaviť zoči-voči," ozve sa aj náš prostredný brat a pokračuje v referovaní. „Boli na smrť vystrašení. Niekto ich sledoval a napadol, ich myseľ a pud sebazáchovy ich nútili premýšľať o tom, že nastala ich posledná chvíľa. U deviatich prebiehalo všetko hladko," na milisekundu sa odmlčí a pozrie smerom na mňa, nebadateľne kývnem hlavou na znak súhlasu, aby neprestával hovoriť, „až na Jane."

„Znovu vyrábala so svojimi privilegovanými maniermi problémy?" reaguje zaujato a zvraští namosúrene obočím.

„Nie tak celkom. Tentoraz to jej chyba nebola. Spolupracovala, ale nedarilo sa mi dostať do jej hlavy," vyvedie ho z omylu a zastane sa jej.

„Ako myslíš, že sa ti nedarilo dostať do jej hlavy? Noví predsa nemajú schopnosť uzatvoriť si myseľ. Nevedia, ako na to," protirečí mu a nejdú mu jeho slová do hlavy.

„To je ten problém. Nepoznáme dôvod."

„Nad jej hlavou sa z tmavých farieb utvoril štít. Odrážal Lowellove pokusy. Zastrašoval blahodarné účinky ducha, Rosie o ňom netušila. Zmiatlo ju, prečo to na ňu nefunguje."

„Nemal som schopnosť utíšiť ju. Snažil som sa vniesť do nej kúsok pokoja, utíšiť ju a zabrániť tomu kopiacemu strachu, ale moje pokusy sa končili neúspešne. Vytvorila si rezistenciu, ktorá mi zabraňovala čítať jej myšlienky. Dokonca už nad ňou nemám kontrolu. Chcel som ju o niečom presvedčiť, ale nedala si povedať. Stála si pevne za svojím."

„Rowan, nie som o tom stopercentne presvedčený a je možné, že sa mýlim, ale pripomína mi to Solange."

„Nezaťahuj ju do toho! Nevieš, o čom hovoríš, Kian!" Prudko sa postaví pri zmienke o mene jeho milovanej Červenej a modrá nad ním naberá chladivé a studené tóny. Zatne zuby a päste silno zapiera do svojho dreveného stolu.

„Upokoj sa, je to len podozrenie, museli sme ti o tom povedať. Nič pred sebou nezatajujeme. Hovoríme ti to len preto, aby si nás nemohol obviniť z toho, že pred tebou máme tajnosti," prihovorí sa mu zmierlivým tónom.

„Tá temnota okolo nej sa zosobnila do obruče a dáva nám výstrahy. Nesmieme ju ďalej prehliadať. Navrhujem prizvať na pomoc Starších. V jej prípade je nevyhnutné zakročiť hneď teraz. Nenecháme to zájsť tak ďaleko, ako naposledy," prehováram ho aj ja a pokúšam sa vyznieť sebavedomo. Mám pred svojím najstarším bratom rešpekt a vážim si ho. Nerád idem proti jeho názorom a keď je to možné, radšej nenamietam, ale postupne mi na Rosie začína záležať a nechcem ju vidieť padnúť rovnakým osudom.

„Musím si to premyslieť. Potrebujem byť sám. Nechoďte za mnou," nereaguje na moju propozíciu, no na tvári sa mu zjaví bolestivá grimasa, ktorá značí pretrvávajúcu bolesť. Rozjárame mu rany. Som si vedomý toho, že udierame do živého. Inak to ale nejde.

„Rowan, neurob nič neuvážené. Sme tu pre teba. Stojíme pri tebe."

„Musím si to nechať prejsť hlavou. Rosemarie budeme sledovať. Nič sa jej nestane," rázne vypovie posledné vety a bez ďalších zdržiavaní opúšťa priestor svojej provizórnej kancelárie. Mám chuť rozbehnúť sa za ním, Lowell ma v tom ale zastaví. Rowan je tvrdá povaha, na povrchu sa síce tvári, že si veci k telu nepripúšťa, hlboko pod povrchom je ale ukotvená citlivá stránka, ktorá nedokáže zabudnúť na osoby, o ktoré sme prišli.

Des, krvavé bitky a panika,

zachránil sa z rizika.

Gaštanové aleje ukázali cestu,

dýka je prejavom trestu.

Byť rozvážny a spravodlivý. Rozdávať príkazy a viesť druhých. To bremeno som si nepripúšťal. Tá zodpovednosť mi prischla automaticky z roly najstaršieho. Neprotirečil som a nebránil sa. Vžíval som sa do úlohy niekoho, kto pre druhých nájde riešenie. Ale nie vždy som bol úspešný. Prvé zlyhanie prišlo po prebudení, ďalšie pri našich rodičoch a v neposlednom rade klinec do rakvy pri Solange Carlstonovej.

Cítil som vedľa nej nepoznané pocity. Moje srdce mi ich síce neprejavovalo tlkotom, aj v tej dobe som bol neživým tvorom, no jednoducho som bol odviazanejším. Kvôli nej sa všetko zdalo dosiahnuteľne. Z jej neustálej dobrej nálady a optimizmu sa vo mne vyvíjala láska, o ktorej sa mi ani len nesnívalo. Aj napriek predsavzatiu, že sa na nich nebudeme viazať, ja som bol prvý, ktorý toto pravidlo porušil. Páčila sa mi a nebránil som sa. Dovolil som jej, aby si ma svojou čarokrásnou osobnosťou podmanila.

Pred dvadsiatimi rokmi sa Solange stala mojou prvou láskou. Putoval som celý svoj život bez toho, že by som niekoho miloval tou povestnou láskou, ktorá hory prenáša. Práve kvôli tomu som nechal všetkým tým hromadiacim emóciám voľný priebeh a užíval si jej prítomnosť. Vytratila sa moja objektívnosť. Moje city k nej ovplyvňovali moje správanie. Pre mňa sa stala jednou z milióna. Aj sám som bol prekvapený z toho, čo vo mne to útle plavovlasé dievča dokázalo vyvolávať.

Hľadal som pre ňu iné možnosti. Poznal som ju najlepšie zo všetkých. Odmietal som sa stotožniť s myšlienkou, že by v nej mohlo byť niečo temné a násilné. Zdráhala sa ubližovania. Prvky jej ľudskosti neodzneli po Calovom pohryznutí. Prevažovala nad všetkým zlým, ktoré podľa všetkých preberalo nad ňou kontrolu. Mne sa to nezdalo. Vďaka svojmu zaujatému postoju som prehliadal náznaky, ktoré upozorňovali na to, že s ňou nie je niečo v poriadku.

A teraz tí dvaja prídu s hypotézami o Rosemarie a jej temnote. Nemám silu prežívať to odznovu. Videl som svoju jedinú milovanú prichádzať o všetku senzitívnosť a empatiu. Pod jej tvarou sa skrýval netvor, ktorý mi ju načisto vzal a nevrátil späť. A i keď je tá snobka tým najotravnejším tvorom v tejto inštitúcii a radí sa k druhej nepriateľskej strane, nechcem, aby ju postihol rovnaký krutý osud. Nikto si niečo také nezaslúži.

K mojim ušiam sa dostaví ženský plač. Ustavičné vzlykanie a štikútanie, ktoré vychádza zo samotného konca pri malom okne s mrežami. Žiarivé lúče jej presvetľujú porcelánovobielu pokožku.

„Si v poriadku?" opýtam sa starostlivo, keď v nej rozpoznám hlavný zdroj našich problémov.

„Ty pomätenec, musíš sa tu takto zakrádať? Skoro som dostala infarkt!" zlostne mi fľochne do tváre a pohŕdavo otrčí nado mnou ústa.

„Žiadny infarkt dostať nemôžeš, pretože tvoje srdce nefunguje. Keby si tu tak nesmoklila, vôbec by som si ťa nevšimol."

„Fajn, tak pokračuj vo svojej ceste a daj mi pokoj!" odvrkne so svojím ostrým jazykom a nenápadne si zotrie z očí slzy. Niekedy mám sám chuť toto dievča zabiť. Svojmu priezvisku nie je nič dlžná.