Prežívala som tú hrôzostrašnú noc raz a znovu. A nebolo to iba tak, že som si ju pripomenula vo svojich spomienkach, naozaj som sa nejakým spôsobom ocitla späť na silvestrovskej oslave, vyrobila Drewovi scénu a bola stíhaná neznámym páchateľom, ktorému som sa pokúšala utiecť. Videla som samu seba v tej situácii a hoci som chcela kričať a varovať svoje ja pred tým monštrom, iba som sa nečinne prizerala. Nepohla som ani prstom. Nepomohla som si.

Vyznelo to tak reálne. Mala som problém pochopiť, že sa jedná iba o ilúziu, ktorú nám navodila havrania hlava svojimi rituálmi so sviečkou. Ostatní si tú skúsenosť pochvaľujú. Rozplývajú sa, ako dobre im padlo čeliť vlastnému strachu a odžiť si nanovo ten moment, pri ktorom sme stratili svoju smrteľnú stránku. Opäť som jediná, ktorá rovnaké pocity nezdieľa. Nedá sa tvrdiť, že by mi to k niečomu pomohlo.

Cítila som sa zúfalo, beznádejne a stratene. Tým dievčaťom som bola ja. To ja som bežala o preteky s časom v snahe zachrániť si vlastný krk. Seba som videla zreteľne, svojmu útočníkovi som do tváre avšak opätovne nevidela. Keby som okolo neho prešla, nespoznala by som ho. A to ma štve! Nemám páru o vinníkovi, vďaka ktorému sa zo mňa pomaličky ale isto stáva blázon.

Žerie ma, že v mojom prípade sa nejednalo o uzavretie nejakej kapitoly. Nemám ten dojem, že by sa mi polepšilo. Práveže som ešte rozladenejšia a nervóznejšia. Čo robia ostatní inak, že na nich tie duchovné sprostosti zaberajú? V čom sú odo mňa lepší? Málo sa sústredím? Netuším, čo robím nesprávne. Som nesmierne frustrovaná. Nemám chuť ďalej tu sedieť a tváriť sa, že som nad vecou. Všetko mi začína prerastať cez hlavu.

„Rose, počúvaš nás?" Drgne do mňa vedľa stojaci Darius a so Sandy sa na seba veľavravne pozrú. Úspešne ich ignorujem už asi päť minút. Práve teraz nemám náladu byť v ich spoločnosti. Uvítam samotu a keďže to je vzhľadom na tú žirafu obývajúcu druhú stranu mojej izby vylúčené, stiahnem sa niekam inam.

„Prepáčte, zamyslela som sa. Čo ste hovorili?" ospravedlním sa a spýtam sa, akoby ma to fakticky zaujímalo a nemala som ich blbé reči o ničom na háku.

„Iba sme sa pýtali, ako sa máš? Si nejaká tichá a smutná. Ani sa ti nečudujem, aj mňa celkom dostalo prizerať sa na to, ako sa zo mňa vysával život. Ale k niečomu to bolo predsa len dobré. Prinajmenšom už vieme, že to bolo príšerné. Nechcem byť niekým takým," zdôverí sa nám dvom aj jeho expriateľka pomlčka najlepšia kamarátka, pritiahne ho za ruku k sebe a pohladí po bielych vyperoxidovaných vlasoch.

„Vy dvaja sa naozaj cítite odľahčene?" spýtam sa, pretože mi nejde do hlavy, prečo som jedinou, na ktorú to nezaberalo.

„Áno," odpovie Sandy nenáročky a keď zbadá, že zvraštím obočie, svoju odpoveď doplní o niečo podrobnejšie. „Teda nie hneď zo začiatku. Priala som si ujsť, nebolo mi to dvakrát príjemné, sú to jedny z najhorších spomienok v mojom živote. Ale pochopila som, že pred nimi nemôžem utekať donekonečna. Raz či tak by som sa k tomu večeru bola nútená vrátiť. Nezomreli sme. Hoci sme si to všetci v tých posledných sekundách mysleli, na druhý deň sme sa prebrali tu a získali sme druhú šancu. To, čo nás napadlo, bolo nebezpečné. Vžila som sa do toho. Nevieme, čo nás čaká, jedno je však isté. Za žiadnu cenu nechcem, aby sa zo mňa stalo také monštrum," priznáva sa mi a jej najlepší kamarát ju starostlivo pohladí po vlasoch.

Som vážne jediná, ktorá súcitila s obomi? Ja som utekala a on ma naháňal. Ja i on sme mali dôvody pre pohyb, ktorý sme si zvolili. Mňa poháňal strach, kým jeho nástojčivá náruživosť po ovládaní a kontrole. Ten tvor chcel mať pod kontrolou aspoň jedinú vec. Prenasledovateľ i prenasledovaná túžili po útočisku. Človek by očakával, že má z toho radosť. To som v ňom nebadala. Bilo sa v ňom všetko možné, ale radosť nebola ani jednou z tých emócií.

„Nebudeme niekým takým. To sú len ich vyhrážky a veľké reči. My sa nestaneme zabijakmi. Nikoho nepripravíme o život," nahováram im s presvedčivým dôrazom a nepripúšťam si k telu ten nepatrný hlások v mojej hlave utvrdzujúci ma v tom, že práve ja z desiatich som k tomu zabíjaniu predurčená.

„Máš úplnú pravdu. Nepodvolíme sa tomu. Pomôžeme si navzájom," pritaká mi i Darius, očividne na nich moja reč zabrala. Otázne je, z akého dôvodu nefunguje na mňa samotnú.

„Ideme na svoju izbu, pripojíš sa k nám?" ponúkne mi Sandy.

„Len choďte, ja vás dobehnem. Potrebujem byť chvíľu sama," odmietnem ich, pretože sa nezmôžem na ďalšie vykecávanie a v tejto chvíli si nedokážem vysvetliť, prečo vnútorný nepokoj v mojom tele narastá.

„Ak sa necítiš dobre, radi ostaneme pri tebe a zabavíme ťa. Patríš k nám, obľúbili sme si ťa, Rose. Môžeš sa nám zdôveriť s hocičím," nalieha Darius a natiahne sa po mojej ruke.

„Jasné, decká. Nerobte si o mňa zbytočné starosti. Som proste len typ človeka, ktorý občas potrebuje byť sám so sebou. Najlepšie sa mi premýšľa osamote," premáham sa a nasilu sa usmejem, aby som ich ubezpečila, že na mne nemusia byť nonstop nalepení. Akoby som bola nejaký pes a oni blchy, ktoré sa veselo usalašili v jeho hustej srsti.

„Okej, tak ťa necháme, zlatko. Keby niečo, príď za nami. Plánujeme si urobiť vyživujúce masky a rozplývať sa nad zadkami Joea Manganiella a Maria Lópeza," láka ma na finty s akýmsi babským večerom, ktoré boli na dennom poriadku aj u nás s Kaylou.

„Ani Manganiello, ani López, v súboji najkrajších a najšťavnatejších zadkov by s prehľadom zvíťazil Antonio Sabato!" ozve sa protektorsky Sandy a z jej tónu usudzujem, že toto nie je prvá debata o ocenenie najsexi zadok hollywoodskeho priemyslu.

„Možno sa k vám pripojím. Len aby vám ale bolo jasné, títo traja nie sú pre Reggieho Busha žiadnou konkurenciou," vnesiem do tohto imaginárneho súboja ďalšie meno a rozbehnem sa naprieč dlhou chodbou.

Odmietla som ich čiastočne aj kvôli tomu, že potrebujem byť sama a na druhú stranu som vycítila príležitosť nájsť dvere, ktoré ma dovedú von. Kráčam obozretne, vyzula som si svoje ihličkové lodičky a držím ich v rukách, aby ma nemohol nik začuť. Som dezorientovaná. Je ľahké stratiť sa v tomto labyrinte. Blúdim v kruhoch a po každom potiahnutí špirálovitou kľučkou narazím na zatvorené dvere. To som si mohla myslieť.

„Kamže, kamže?" ovalí ma povedomý hlas havranej hlavy, ktorý si položí ruku na môj driek a otočí ma čelom ku svojej tvári. Prebehne mnou neopísateľná dávka vzrušenia a slasti a na niekoľko sekúnd iba nemo hľadím na jeho alabastrovú pokožku bez jasných nedokonalostí. Priznávam, že nie je zrovna môj typ, no na počudovanie ma priťahuje. Jeho vlasy vo farby ebenu sú dokonalým protikladom k porcelánovej pokožke so zafírovo modrými očami.

„Prestaň ma sledovať!" rozčertím sa a odsotím ho od seba. Zdvihne ruky obranne do vzduchu a na perách sa mu zjaví letmý úsmešok.

„Drahá Jane, myslel som si, že túto tému už máme vyriešenú. My traja sa netajíme tým, že vás máme pod drobnohľadom. To je tak trochu cieľom našej inštitúcie. Len som dúfal, že ťa tie pokusy o útek prešli. Aká škoda, že si taká neposlušná."

„Kvôli vám trom som vadná! Tie tvoje seansy nefungujú!" vyčítam mu a spustím sa chrbtom dolu k mozaike rozprestierajúcej sa po podlahe. Spojím kolená dohromady a uložím si na ne svoju hlavu. Premohlo ma to. Celá tá zmeska emócií mi dáva zabrať a ja nepoznám návod, ktorým by som ich zahnala späť. Som stratená v každom zmysle a ohľade. Prišla som o časť svojho ja a nech robím čo robím, nedá sa to prehliadnuť. Niečo vo mne chýba. Ako keby moje vnútro nahradila prázdnota a diera, ktorú už nebude možné naspäť zaplátať.

„Rozumiem ti. Každý jeden zažíval presne to isté, čo teraz ty. S mojimi bratmi sme boli premenení naraz. Netušili sme, s kým máme dočinenia. Na výskyt upírov sa v tej dobe verilo, ale nemali sme stopercentne overené, či to nie sú len fámy, ktoré rozšírili prostoduchí dedinčania. Čarodejnice neboli ničím novým. Ich schopnosti sa preceňovali, ale v našej komunite sme predsa len boli voči existencii upírov stále skeptickí." Posadí sa ku mne na zem a prihovorí sa mi s nehou. Nerada sa pred druhými skladám. Bojím sa, že by mohli moje slabosti využiť proti mne. Prekvapuje ma, že sa mi nevysmial. Sedí tak blízko, že sa naše nohy dotýkajú a mne to nie je ľahostajné. „Ja, Rowan, Kian a...," prehovorí opäť do prázdna a odmlčí sa. Vzhliadnem hore k nemu spod svojho klbka, zvraští obočie.

„A?" zvedavo sa chytím na nedopovedanú vetu, ktorou vo mne vzbudil záujem vypočuť si i zvyšok jeho historky.

„Teda my traja sme boli v tú noc na fronte. Ja som si odbíjal svoj tretí rok, Rowan mal za sebou ešte o tri roky viacej. Kian bol nováčikom, ktorý prežíval v tábore svoju prvú noc, keď nás tí nemilosrdní napadli bez súcitu. Väčšinu usmrtili, tých pár, medzi ktorými sme boli i my traja, iba s nezáujmom odhodili a nechali prebudiť sa do reality, ktorá sa racionálne odlišovala od tej, v ktorej svoj dovtedajší život žili. Nachádzali sme sa niekoľko metrov od našej rodnej dediny. Prebudili sme sa na neutíchajúci hlad, ktorý sme nespoznávali. Nerozumeli sme mu, orientovali sme sa podľa pachu a kántrili hlava-nehlava tých, ktorých nám skrížili cestu. Stali sme sa otrokmi svojho hladu, Jane. A to vám desiatim nesmieme dovoliť za žiadnu cenu. I keby nás to stálo život," priznáva mi ich vzájomnú minulosť a z jeho hlas znie ľútosť a opovrhnutie pre vlastný skutok.

Vystriem hlavu a mlčím. Po týchto ťažkých prehovorených slovách je mi náročné niečo k tomu dodať. Sklopí zrak a odvráti sa nabok. Priznal sa mi, ale je zahanbený. Nadvihnem impulzívne ruku k jeho tvári a prinútim ho pozrieť sa na mňa. V modrých zafírových očiach sa odráža ostych.

„Kto je Calo?" napadne mi v danej chvíli využiť príležitosť a zistiť záhadu, ktorá mi víri hlavou už pár dní.

„Calo? O čom to hovoríš, Jane? O žiadnom Calovi neviem," hrá sa na hlúpeho a jeho rozšírené zreničky ho prezrádzajú v tom, že mi klame.

„Spomínal si ho v môj prvý deň po premene. Tvrdil si, že to on ma premenil."

„Bola si rozrušená a nevieš, čo si počula. Som si istý, že som ti žiadneho Cala nespomínal," zapiera a nepriznáva sa mi.

„Viem, čo som počula. Nerob zo mňa sprostú, havrania hlava! Okamžite mi povedz celú pravdu, pomaličky z toho začínam šalieť! Nevidíš, že ma tým len raníš? Ak vám na nás toľko záleží, prečo nám nepoviete všetko? Je nesprávne tajiť pred nami jeho meno!"

„Jane, nič ti netajím. Práve som ti povedal niečo zo svojej minulosti. Až ma bolí, ako mi na tebe záleží."

„Si prekliaty klamár, havrania hlava. Neverím ti ani slovo!" skríknem po ňom, postavím sa a udriem do neho. V poslednom čase sú fyzické útoky tým jediným, čo ma dokáže upokojiť.

Keď ste mladí, je ľahké nebrať život až tak vážne. Nemyslíte na budúcnosť. Hovoríte si, že na to ešte budete mať čas. V mladosti si máte života užívať, až potom prídu na rad starosti, práca a premýšľanie o tom, ako čo najsprávnejšie manipulovať so svojimi peniazmi. Ja a Aurora sme mali život zariadený. Vedel som presne, čo chcem. Mal som dopodrobna premyslené, čo si prajem dosiahnuť. Položky z môjho zoznamu ostali neodškrtnuté.

„Rowan súhlasil, že sa pridá k nám. Má už po krk teba a aj tvojich zvráteností. Utekaj, koľko len chceš. Neostáva ti už veľa dní. Je len otázka času, kedy sa nám podarí raz a navždy ukončiť tvoju zvrátenú existenciu, Calo," prihovára sa mi ten prašivý poľovný pes Kellan, keď nepovolene vstúpi na moje dočasné teritórium schátralého depa. Je zúfalý z toho, že ma nemôže nájsť. Obzerá sa za každý voľný stĺp, ale neprišiel ozbrojený. Sledujem ho zvrchu, mám na neho dobrý výhľad.

„Tvoju zúfalosť je cítiť až sem hore. O čo ti ide, Kellan?" ozvem sa do prázdna, ale neukážem sa mu na oči. Moc je v mojich rukách.

„Prišiel som ti len oznámiť, že zaplatíš za premenenie mojej dcéry. Navrhol som Rowanovi spoluprácu pri tvojom zneškodnení a on súhlasil. S tvojou vlastnou krvou na našej strane si nahraný. Tvoje dni sú zrátané."

„Očakávaš tomu, že ti uverím?"

„Nemusíš mi veriť. No len si uvedom, že bez Rowanovej navigácie by som ťa tu nenašiel. On sám mi povedal, kde ťa mám hľadať. Ako inak by som ťa z toľkých miest v našom meste tak poľahky vysnoril? No len sa zamysli, ty neživý zdochliak. Aj tvoji bratia ťa nenávidia. Rowan prijal moju propozíciu s otvorenou náručou. Mal si vidieť tú úľavu na jeho tvári, keď som mu navrhol, aby sme ťa premohli spoločne," škodoradostne ma ovalí nechutným podrazom zo strany môjho brata. Spolčili sa s tými smradmi, aby ma mohli zlikvidovať? Uvidíme. Tentoraz ohľady na vlastnú krv nebudem brať ani ja. Rowan padne ako prvý.