Nikdy som nebola na tieto spirituálne kraviny. Kayla ma nezlomila, keď sa ma pokúšala prehovoriť, aby sme si dali vyveštiť z dlane od nejakej podvodníckej ezoteričky, ktorá by mi krúžila svojimi rukami nad hlavou a tvárila sa, že zreteľne a jasne vidí moju budúcnosť. No ono to z nejakého dôvodu zaberalo. Stále zaberá. Cítim, ako sa moje telo stáva ľahším a uvoľnenejším. Odľahčenejšie. Prúdi okolo môjho tela a v nadväznosti na dym valiaci sa zo živice sa aj moja myseľ stáva otvorenejšou.

Nepríjemné zvuky nevymizli kompletne. No ani ich už neprehlušujú moje myšlienky. Nepremýšľam o sto veciach naraz a po prvý od ocitnutia sa na tomto mieste s ničím nebojujem. Otvorím oči a pozriem sa navôkol. Všetci robíme to isté. Spoločne sme sa podvolili podmanivému prísunu energie, ktorá sa uvoľnila až po prehovorených slovách havranej hlavy. Koľko schopností ten vôbec má? Doslovný hybrid.

Som stále pod účinkami korenistého dymu uvoľňujúceho sa do nevýrazného ovzdušia, pretože mu venujem prívetivý úsmev a zahľadím sa do jeho očí. Sedí spokojne na zemi, vedľa neho dymiaca sviečka, a dym v kombinácii s jeho porcelánovou pokožkou sa formuje do akýchsi neidentifikovateľných obrazcov. Skrúcajú sa voľne nad jeho hlavou a nie som presvedčená o tom, že si je toho vedomý.

Pustil nám sem nejaký rajský plyn a ja kvôli tomu vidím nereálne javy? Nemajú presnú formu, tvár ani telo, no z nejakého dôvodu sa javia živo. Prelínajú sa v kúdeliach priesvitného dymu a od neho prechádzajú dopredu k nám. Hmýria sa a plynulo rad radom prikrývajú naše telá. Pripomína mi to zabalenie sa do hrejivej deky.

Opäť privieram viečka a zaspomínam si na staré časy. Ako dieťa som milovala daždivé dni. Zbožňovala som dážď. Neprekážalo mi postaviť sa do čľapkanice a naberať kvapky do prstov. Voda v akejkoľvek forme ma utišovala a prinášala mi neopísateľný pokoj na duši. Či už to boli vlny oceánu, alebo rýchlostné preteky kvapiek, ktorá skôr dorazí k parapetnej doske. Ani neviem, kedy som tieto veci prestala vnímať.

Započujem vzdialené hrmenie a lámanie dreva na tenučkých konárikoch, ktoré nezvládli nápor prehlbujúcej sa víchrice. Vzduch sa ochladzuje a oťažieva, mračná sa zaťahujú a s prvým blýskaním sa dovalia na zem aj prvé dažďové kvapky. Sú nepravidelné, sprevádzané silnejším a prudším vetriskom. Nočnú oblohu presvetľujú len čoraz intenzívnejšie blesky. Pozorne sa započúvam do ich melódie. Čítam v nej viac, ako tomu bolo doteraz.

Ako keby mi našepkávala. Nepresný šum ma núti myslieť si, že táto búrka zanecháva konkrétny odkaz presne pre mňa. Pôsobí to na mňa ako zvuky z podzemia. Každý sa dožaduje svojho slova, prekrikujú sa navzájom a nedá sa im porozumieť. Sú to hlasy viacerých. Nepatria len jednému. Podobá sa to spusteniu rádia, kedy nemáte nastavenú správnu frekvenciu.

Pozorne načúvam. Nič nevidím, prestala som vnímať zrakom, ale naplno využívam svoje uši. Hlasy sa stupňujú a gradujú, tlmený šepot sa ozýva zo všetkých kútov a rozlieha sa v nekonečnej tme ako ozvena. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky. Oni ma volajú k sebe. Duše nahromadené v jednej nekonečnej pochmúrnej hale, dožadujúce sa ktovie čoho. Nemám ani to najmenšie tušenie o tom, čo mi hovoria.

Z ničoho nič otvorím oči. Vyrazilo mi to dych. Ostrá bolesť mi vrazila do hrudníka a prinútila ma klesnúť k zemi. Bol to sen? Zaspala som? Pôsobilo to príliš reálne na to, aby som to mohla považovať za obyčajné snívanie. Všetci sa skláňajú dole k môjmu vyvalenému telu a pozerajú sa na mňa s údivom. Určite ma majú za blázna. Ako vidím, duch havranej hlavy na nich nemal taký efekt, ako na mňa.

Ležím s otvorenými ústami na podlahe a hoci chcem prehovoriť, iba nasucho pregĺgam. Nedokážem sa prinútiť vydať zo seba hláska. Vyšťavilo ma to. Táto skúsenosť nie je niečo, čo by som si priala vyskúšať znovu. Vlastne ani nemám potuchy o tom, čo to bolo. Z obyčajnej búrky som sa premiestnila k prázdnu. Nenachádzalo sa tam nič okrem tých nepríjemných zvukov, z ktorých bola cítiť beznádej.

„Jane, odpovedaj, keď sa ťa pýtame! Čo sa deje?" náhli ma do odpovedí havrania hlava a starostlivo mi podoprie hlavu vankúšom. Z jeho slov usúdim, že boli svedkami môjho výpadku už omnoho skôr, než som stihla otvoriť oči.

„Rose, hovor s nami! Bojíme sa o teba!" nalieha na mňa aj Sandy, ktorá kľučí pri mne a drží ma za ruku.

„Nedramatizujte, som v poriadku!" skríknem, keď konečne prevezmem kontrolu nad svojimi ústami, ktoré na ten moment normálne ochrnuli.

Ostala som odstavená a teraz, keď je po všetkom, maximálne som zahanbená. Znovu som jediná, ktorá nezvládla ďalšiu lekciu v tejto debilnej inštitúcii! Síce stále neverím tomu, že sme tu všetci upíri, mojím prvým a najhlavnejším predsavzatím bolo byť najlepšia zo všetkých. Rodičia mi to tĺkli do hlavy už od detstva. Som naprogramovaná na víťazenie. Nebaví ma byť tu za outsidera. Ďalší z dôvodov, pre ktorý stadiaľto neodkladne potrebujem nájsť východisko.

„Posledných desať minút si mimo, čo presne sa ti stalo?" neprestáva s výsluchom a Darius mi pomáha posadiť sa. Tá malátnosť neodznieva. Oči ma bolia a niečo ma v nich reže. Pomáham si klipkaním, rýchlo však zisťujem, že ani to ma z biedy nevytiahne.

„Za všetko môže to tvoje hlúpe kadidlo. Určite si nás len chcel všetkých otráviť," obviním ho bez okolkov, pretože môj stav je bez najmenších pochybností ovplyvnený touto špiritistickou seansou, ktorou mi, nedajbože, počaroval.

„Si jediná, na ktorú to takto pôsobilo, Jane. Neobviňuj ma z niečoho, čím si nie si istá. Ostatní, nechajte nás na chvíľu. Dnešná hodina sa skončila, pokračujeme v zajtra," nakáže im rozchod na izby a oni so zmätenými výrazmi odpochodujú z miestnosti. Dvaja tu ostávajú aj naďalej. Darius so Sandy si z nejakého dôvodu myslia, že ma musia chrániť.

„Si si istá, že to zvládneš, Rose? Ostaneme pri nej." Postaví sa ochranársky Darius voči zarazenej havranej hlave, ktorý nadvihne prekvapene jednou stranou svojho súmerného obočia a zasmeje sa skrz priloženú ruku k ústam, a svoj smiech maskuje chabým zakašľaním.

„Isteže to zvládnem. Bol to iba menší skrat. Nemusíte sa o mňa báť, decká, nie som malé dieťa," presviedčam ich a aby som im dokázala, že je úplne bezpečné nechať ma tu s ním osamote, horko-ťažko sa pozviecham zo zeme. Nemám veľkú dôveru vo svoje nohy, sú labilné a nestále. Všemožne sa zapieram, aby som opäť neodkväcla k zemi.

„Dobre, tak my teda ideme. Keď sa vrátiš na svoju izbu, daj nám vedieť," ďalej ma nepresviedčajú a niežeby som mala akúkoľvek chuť ohlasovať sa im, ale jedine tak sa ich zbavím. Tá ich prehnaná starostlivosť ma dráždi. Veď sa poznáme sotva týždeň!

Napriamim chrbát a tvárim sa nedotknuto. Za žiadnu cenu neukazujem na povrchu svoj strach. A že ma to vystrašilo na smrť! Ničoho podobného som nebola nikdy svedkom. Paranormálne úkazy bez tvár či tiel, ale aj napriek tomu prítomné v celej tej neohraničenej temnosti.

„Som Lowell a potrebujem vedieť, čo si videla," nechodí okolo horúcej kaše a začne ma ihneď spovedať.

„Vcelku nič, no tvoja tvár po tom, ako som otvorila oči, bol pomerne traumatický zážitok," odpoviem mu sarkasticky.

„Buď to urobíme po dobrom alebo po zlom, Jane. Ty si vyber. Dozviem sa to tak či tak."

„Vieš, že je nezdvorilé čítať druhým myšlienky? Nemusíš vedieť všetko, havrania hlava," odfrknem mu namosúrene, pretože vzhľadom na to, ako vždy vie to, čo si myslím, tento boj mám znovu prehraný. Budem mu o tom musieť povedať. A ja by som to najradšej hodila za hlavu. Naposledy som sa takto hnusne cítila pri odchode z tej hlúpej silvestrovskej párty.

„Nuž, máš smolu, moja drahá Jane. Ja na zdvorilosť príliš nie som. Nikdy som v tom nebol dobrý. Vyzerala si byť spočiatku v pohode. Sila môjho ducha na teba zaberala. Čo sa stalo?"

„Ako ti to mám asi tak vysvetliť, keď ani sama si to nedokážem vysvetliť? Neviem, čo sa stalo. Z ničoho nič som sa ocitla na nejakom mieste a počula divné zvuky. To je všetko. Na nič viac si nespomínam," vysvetlím mu v skratke a založím si ruky pri prsiach. Strasie ma z predstavy, že by som sa na tom desivom mieste mala ocitnúť znovu.

„Aké zvuky? Opíš mi ich," nedá mi s tým pokoj a hustí aj naďalej.

„Nepočul si, že divné? Čo ja viem, čo za rajský plyn si nám to pustil a potom z toho blúznim. Vy traja ste čudáci a hneď, ako sa dostanem na slobodu, pôjdem vás zažalovať," vyhrážam sa mu a nenechávam na sebe znať, ako hlboko sa mi tá skúsenosť vryla pod kožu.

„V poriadku, keď nás troch nejakým spôsobom obídeš, dostaneš sa cez Najvyššiu stráž, pôjdem sa osobne nahlásiť, drahá Jane. Prisahám ti na svoj život," uškŕňa sa výsmešne a robí si zo mňa srandu. Veď ty ma budeš brať vážne, keď budeš so svojimi zvrátenými bratmi hniť v base.

„Si hlupák, havrania hlava," šplechnem mu do tváre, pretože ďalšia z vecí, ktorú nenávidím, je niekto druhý zabávajúci sa na môj účet.

„Tvoja reakcia na moju lekciu nebola normálna. Videla si, že u druhých prebiehalo všetko hladko."

„Och, takže chyba je vo mne, to mi tu chceš nahovoriť?"

„Chyba je v tom, že práve teraz nemám žiadne vysvetlenie. Bol som svedkom toho, že to zaberalo spočiatku aj u teba. A neskús mi nahovoriť, že nie."

„No, možno áno. Moje telo sa zdalo ľahšie," priznávam s nevôľou, pretože si spomeniem na úvod a ako harmonicky svet navôkol mňa pôsobil.

„Tak vidíš, dosiahli sme maličký pokrok."

„Jasné, je to proste úžasné!" zvolám s hraným nadšením a prevrátim očami.

„Pozri, ja ti rozumiem. Tvoj život sa skomplikoval a je to fakticky nafigu, ale ty a ani ja s tým nič neurobíme. Myslíš, že ja som sa plánoval stať tým, čo je zo mňa teraz? Tiež som prišiel o všetko z jedného dňa na druhý. Nemám ti za zlé, že to tu nenávidíš."

„Keď ti je to tak ľúto, ukáž mi východ a pusti ma," odhodlane mu navrhnem riešenie, akým by som považovala jeho oľutovanie za hodnotné. Prázdne slová pre mňa nemajú žiadnu váhu.

„Dobrý pokus, ale nie. A teraz sa vráť na izbu. Ledva stojíš na nohách. Kvôli mne sa nepremáhaj, aj bez tvojich slov o tebe budem vedieť vždy viac, než by si si želala, drahá Jane."

„Povieš o mojom skolabovaní svojim bratom?"

„Taký je plán. Vedieme to tu traja, radíme sa o všetkom."

„Pravdaže, traja," vyslovím pobavene a naznačím úvodzovky vo vzduchu.

„To malo znamenať čo?"

„Vieš o mne všetko, akiste prídeš aj na to, čo to malo znamenať, havrania hlava," vysmejem sa mu a vykročím smerom von k západnému krídlu, kde je umiestnená moja dočasná izba.

*****

Zdriemla som si. Vrátila som sa na izbu, ani som sa len neprezliekla, iba som si vyzula vysoké lodičky a ponorila sa do hlbokého spánku. Nesnívalo sa mi nič. Možnože tie výjavy súviseli s mojou únavou. Nespala som asi štyri noci. Podpísalo sa to na mojom vedomí. Moje podvedomie sa so mnou neprestáva hrať hry a ja by som mu na to nemala vždy naletieť.

Porozťahujem sa po obvode širokej postele a nadvihnem hlavu zo svojho pohodlného ľahu, pretože z chodby začujem blížiace sa kroky. Zbystrím pozornosť a vstanem, keďže osoba mieri k mojim dverám. Je to žena. Pánske topánky takto neklopocú. Po podlahe za sebou ťahá predmet na kolieskach, ktoré sa točia plynulo a súbežne nasledujú jej nohy.

Vystrčím hlavu z dverí a zazriem kučeravé dievča s nadneseným výrazom, a zaraz v nej rozpoznám prekliatu Merebitch z roztlieskavačského tímu našich rivalov zo susednej strednej školy. Čo tu tá mrcha hľadá? Akoby už tento pobyt nebol dostatočne traumatizujúci.

„Otoč sa od mojich dverí a vypadni naspäť tam, odkiaľ si prišla!" nakážem jej surovo a pribuchnem jej dvere pred nosom.

„Rosescrew, aj si mi bola povedomá, ale nejak som si ťa až doteraz príliš nevšímala. Zdá sa, že sme spolubývajúce. Okamžite ma pusti dovnútra, tá izba je oddnes aj moja!"

„Ty prekliata mrcha, dostaneš sa sem len cez moju mŕtvolu!"

„S radosťou," neustupuje a síce pridŕžam dvere svojou nohou, ona sa neprestáva dobíjať.

„Uhni, ty zmija!" rozkrikujem sa, až kým ju nepríde podporiť Neprípustný pako s tetovaním, ktorý mi potvrdzuje, že táto prekliata potvora a moja celoživotná nemesis sa so mnou bude deliť o jednu izbu.