„Aldo má ku vakom s krvou obmedzený prístup. Nemocnica sprísnila zabezpečenie, zistili, že im niekto kradne zásoby. Mal pre nás len desať sáčkov. A v najbližšej dobe od neho už ani viac nedostaneme," oznamujem Rowanovi najnovšie správy, ktoré pre nás opätovne nevyznejú najlepšie.

„O problém na viac. Nuž tak ich budeme musieť vziať na lov skôr, než sme predpokladali. O niekoľko dní začnú mať chute. Dlho ich na tuhej strave neudržíme. Je ich presne desať, jeden vak na každú hlavu a my traja si poradíme. Nie je to prvýkrát, čo sa musíme uskromniť," zavelí s chladnou hlavou a ráznym prístupom vodcu.

Rowan sa po zavraždení našich rodičov automaticky dostal do čela našej rodiny. Bolo to prirodzené. Je z nás najstarší a dokáže zachovať racionalitu, uvažuje pred tým, než o niečom definitívne rozhodne. Preto sme my dvaja s Lowellom neprichádzali do úvahy. On je príliš zbrklý a pochabý, ja zas nerozhodný a neistý. Logicky sme nenamietali a neprotestovali.

Skupina desiatich z minulého roku je vo východnom krídle s Dilarou a Loganom. Naučili sa ovládať svoje zmysly, teraz sa spoločne venujú trénovaniu bránenia sa voči útokom lovcov. Chodia na lov s nimi dvomi. My im do toho viac-menej nekafreme. Staráme sa o novicov, kým oni pomáhajú s poslednou fázou pre dovŕšenie ich premeny. Oni dvaja uznajú za vhodné, kedy bude prípustné pustiť ich na slobodu.

Poznámka s uskromnením vo mne vyvolá akýsi pocit sužovania, najmä pri myšlienke na Lowellove dnešné správanie pri tej mladej sestričke. Sľúbil som mu, že si to nechám pre seba a Rowanovi nič nepoviem, no niečo mi na tom nehralo. Nesedelo mi to k nemu. Som však presvedčený o tom, že by jej neublížil. Nie je ako Calo. On sa pre svoj hlad neštíti ísť cez mŕtvoly. Baví ho kántriť a ničiť. Mylne si nahovára, že v tej preliatej krvi nájde útechu z napáchanej krivdy, pre ktorú si dodnes ťažká.

„Zásoby dochádzajú aj nám trom. Ja ešte niekoľko dní vydržím, ale čo vy dvaja? Už aj minule sme sa museli uskromniť. Na Sloanových je potrebné sa pripraviť a vysilení nebudeme k ničomu," prejavím nenápadne svoje obavy, ale pritom si dávam pozor, aby som neprezradil priveľa a nezradil prísľub, ktorý som dal Lowellovi. Častokrát sa medzi nami ako prostredný brat cíti ukrivdený, pretože podržím Rowanovu stranu.

„Zajtra pôjdeme do lesa a niečo si chytíme. To by nám malo stačiť. Mám taký dojem, že Sloanoví prídu už čoskoro."

„Stretol si sa s nimi?" opýtam sa zo zvedavosti, pretože jeho výraz sprísnel a zovreté päste spolu so stmavnutím modrej nad jeho hlavou pôsobia podozrievavo. Jeho modrá sa v posledných dňoch mení často. Nadobúda skôr dojem čiernej. A za tie roky som sa naučil, že farby videné mojimi očami vo väčšine prípadov prezrádzajú pravé citové rozpoloženie.

Je to ako vyžarovanie nejakej aury. Farba väčšinou vystihuje charakter daného človeka a nebije do očí. Ladí k povahe a dotvára ju. Dodáva jej určité vrstvy, vďaka ktorej si utvrdím mienku ešte skôr, než sa s nimi dám do reči. Dávajú mi akýsi prvý náhľad do vnútra a ja podľa toho viem, ako k ním mám pristupovať.

Sprvu som tomu nerozumel. Nechápal som svoj dar a nedokázal som sa s ním správne vžiť. Svoje farby som nevedel využívať. Pozeral som sa na nich ako na dva rozdielne celky. Trvalo mi, kým som prišiel na to, že nie sú samostatným prvkom, ale dotvárajúcim osobnosť jednotlivca. Odtiene žiariace nad ich hlavami neboli rušivé elementy, ktoré mi spočiatku narobili v hlave galimatiáš, ale skutočne odrážali ich identitu.

„Nie, pravdaže nie. Usudzujem ale, že sa sem onedlho dovalia. Calo ich naštval, vzal im ich dcéru. Rosemarie bola jedinou Kellanovou dedičkou," odpovie mi negatívne, ale jeho modrá ostáva aj naďalej pochmúrna a nevľúdna.

Niečo nevypovedané ho ťaží. I ja, i on, pred sebou niečo skrývame. Ja mu zatajujem Lowellov prešľap. No čo tají on nám? Udialo sa tu v priebehu tých hodín, čo sme tu neboli, čosi, o čom by sme mali vedieť?

„Je zvláštne, že jej o nás nepovedal. Nepripravoval ju."

„Gerard ho takpovediac postavil rovnako pred hotovú vec. Natlačil mu kaleráby do hlavy s podstúpením skúšky, pri ktorej by mu dokázal svoju šikovnosť a pripravenosť pre prevzatie oprát do svojich rúk. Keby ho Calo nepredbehol, Kellan by urobil to isté s ňou. My traja by sme boli jeho hlavná cena, pre ktorú by sa nás raz a navždy zbavil," odfrkne znechutene a jeho výraz tvrdne. Zatne zuby a zoviera ruky v päsť silnejšie. Berie si to za vinu.

„Prinútili by ju uveriť, že sme monštrá, zlikvidovať nás by považovala za správne. Realita má vždy inú perspektívu v závislosti od toho, kým je vykladaná. Zneli presvedčivo. Nemohol si vedieť, či klamú alebo hovoria pravdu."

„No mohol som si to overiť. Mal som veriť svojmu úsudku. Naši rodičia by bezbranných neranili," rezervovane zahlási a vyjde zo svojej pracovne. Nikdy si to nebol schopný odpustiť. A Calo neodpustil nikdy nám. On jediný veril hneď zo začiatku, že otec s mamou to urobiť nemohli.

Zavrhol nás ako bratov, opustil naše sídlo a od toho dňa putuje ako tulák bez spoločnosti. Je sám. Keď sa Rowan dozvedel, ako s nami vybabrali, dokonale sa Gerardovi za jeho podfuk pomstil. Roztrhal ho na kusy. Vysal z neho život pomaličky, trýznil ho a keď s ním bol hotový, položil jeho hlavu Kellanovi pred dvere.

Oľutoval svoj prečin. Prevzal plnú vinu za skutok, do ktorého ho jeho otec namočil a tvrdil, že len spĺňal jeho rozkazy. V tej dobe uveril tomu, že sme nepriateľmi a je potrebné sa nás zbaviť. Ako mladý nástupca si prijal osvedčiť sa a preukázať svoju lojalitu. Uzatvorili sme mierovú dohodu. Lovci s upírmi budú žiť každý na svojom území a nestarať sa do záležitostí toho druhého.

Calo nesúhlasil. Odsúdil Rowana a nás dvoch, že sme boli schopní tak ľahko odpustiť a preniesť sa cez smrť našich najbližších, a začal svoju vlastnú personálnu vendetu. Od samého počiatku od pohryznutia nenávidel, čo sa z nás stalo.

Krátko predtým, ako mal narukovať do povinnej vojenskej služby, sa zasnúbil a s Aurorou čakali prírastok. Nechcel od nej odísť. Budovali si spolu život, narukovanie pre neho prišlo v tú najnevhodnejšiu chvíľu. No musel sa podvoliť. Neexistoval tu spôsob, akým by tento príkaz obišiel. Dali si sľub, že sa vezmú hneď, ako sa vráti naspäť.

O tri roky neskôr som bol do služby povolaný i ja. Rowan, Lowell a Calo nás informovali o svojich presunoch, písali listy a snažili sa vyznieť pozitívne, aby som nemal ako najmladší veľké obavy z toho, čo ma tam čaká. Do vojenskej služby som nastúpil v dobe, keď sa armáda nachádzala na fronte blízko nášho domova.

Calo si predsavzal, že sa v jednu noc nepozorovane vytratí, aby mohol po dlhých troch rokoch konečne prvýkrát vidieť svojho narodeného syna, ktorého priviedla Aurora na svet v čase jeho neprítomnosti. Bol som mladé ucho, všetci chlapci z mojej triedy boli povolaní tiež, a v tábore som sa zvítal so svojimi bratmi, ktorí boli o hodnosť a niekoľkoročné skúsenosti zbehlejší v tomto prostredí.

Pobrali sme sa na spánok, ráno nás čakal ďalší presun a my noví sme mali byť zadelení do divízií výcviku. Ležali sme v tenkých ľanových stanoch, oziabala nás zima z chladného prvého zimného večera a ja som premýšľal o všetkých strastiach, ktoré na mňa ešte len čakajú. Nezažmúril som oka. Myšlienky mi kolovali hlavou a ja som sa prehadzoval, pokým som nezačul rachot a desivé výkriky vychádzajúce zvonku.

Nezniesol som to a musel som sa postaviť. Miesto vedľa mňa bolo prázdne, usúdil som teda, že Calo sa nepozorovane vytratil a jeho nočný útek sa mu vydaril. Vyšiel som von zo stanu, v hlbokej noci som si nedovidel na špičku nosa, orientoval som sa len vďaka petrolejovej lampe, ktorá so slabou iskierkou tlela nepatrným plamienkom.

Zvuky neutíchali, rev a výkriky o pomoc narastali na intenzite, čo prinútilo zobudiť i ostatných chlapov. Nemali sme potuchy o tom, čo sa valí naším smerom. Zbesnelé a zúriace tvory so zakrvavenými rukami a vycerenými tesákmi útočili hlava nehlava na nič netušiacich chlapov, ktorí sa bránili výstrelmi zo svojich pušiek. No oni boli nezastaviteľní. So zlovestným pohľadom trhali a brali si všetkých.

Rozbehol som sa hľadať svojich bratov. Neútočil som, pretože som zistil, že žiadne útoky na nich nezaberajú. Všade vládla panika, chaos, narážali sme do seba s úmyslom zachrániť sa pred týmito hrozivými stvoreniami, ktoré nemali zľutovania pred ničím. V ich očiach by ste nenašli ani štipku súcitu.

Bežal som, čo mi nohy stačili. Stále dezorientovaný z nového prostredia som netušil, kam to mám namierené, no mojím jediným cieľom bolo nájsť a zachrániť svojich troch bratov. Modlil som sa, aby odtiaľto Calo stihol ujsť a vyslobodil sa tak z tohto pekla. Dobehli ma. Zdrapli ma zozadu za golier, akokoľvek som sa už pokúšal vyšmyknúť sa, mali neopísateľnú silu. Padol som spolu s ostatnými.

„Kde si bola?" sliedia Sandy s Dariusom, keď sa k ním pripojím pri týchto večerných raňajkách a vylejem do seba pohár pomarančového džúsu, ktorý zrejme nebol naliaty pre mňa.

„Za tým hlúpym potetovaným, aby som sa spýtala, kto na nás zaútočil," odvetím im úplne pravdivo a znovu sa pohostím toastom, ktorý mala Sandy prichystaný na svojej hnedej tácke. Som hladná a nechce sa mi zase postaviť.

„Ak si správne spomínam, hovorili, že nevedia, kto nám to urobil, miláčik," Darius ma osloví familiárne a typicky prihriato, a ja nechápem, ako mi to nemohlo dôjsť už skôr. Samozrejme, že tento tu je inak orientovaný a má radšej mužské nádobíčko.

„Počúvajte, vy dvaja mi nechcite povedať, že ste skutočne radi kvôli tomu, že nás sem zavreli. Vzali nám našu slobodu a držia nás tu ako nejakých rukojemníkov. Vážne vás nechápem," prejavím nepochopenie k ich lážo-plážo prístupu k celej tejto absurdnej veci s upírskou tematikou a ďalej sa napchávam ich jedlom z tácky. V tejto chvíli by som nepohrdla lososom na masle, ale pochybujem, že ho niekde v týchto priestoroch nájdem.

„Obaja sme to tam nenávideli. Vlastne sme plánovali odísť hneď po maturite a nechať celý náš život v New Orleans za sebou. Teraz už nebudeme musieť. Všetci tu sú priateľskejší a keď zavŕšime túto premenu, nič nám viac nebude brániť v tom, aby sme spustili kotvu a odplávali. A navyše k tomu budeme mať ešte aj bonus rýchleho pohybovania a moci, s ktorou budeme mať nad každým úbohým človekom prevahu. Neviem, ako pre teba, ale pre mňa to znie pomerne lákavo," Sandy mi vysvetlí svoje nadšenie z tejto premeny a ja na malý moment stíchnem a venujem jej svoj plnohodnotný pohľad obdivu. Aspoň som nebola jediná, ktorá plánovala zanechať život s týmito podradnými obyvateľmi New Orleansu za sebou.

„Takže na vašej škole ste boli šikanovaní alebo niečo také?" opýtam sa rezervovane.

„Boli sme skôr neviditeľní. Každá škola má populárne decká a potom tie nezaujímavé. Asi si dokážeš predstaviť, do ktorej skupiny sme sa radili my dvaja. Tým, že sme tu, o nič neprichádzame," odpovie mi Darius za ňu a štýlové okuliare si potiahne nižšie na nose. „Neľutujem, že na nás ten tvor zaútočil. Pravdaže sme sa pred ním pokúšali utiecť, práve sme sa vracali z našej obľúbenej ázijskej reštaurácie, keďže naši rodičia na nás srali počas štedrého večera ako obvykle, ale to je prirodzená ľudská slabosť. Keď ťa niekto naháňa, mozog vysiela opodstatnený signál, aby si bežal." Mykne plecom a vyloží si nohu na drevenú lavičku bez opierky.

„No, tak celkom rozumiem tej potrebe zmiznúť z tejto podradnej stoky. Na mňa čakala slnečná California a univerzita odevného dizajnu! A to ani nehovorím o stáži v SOHO Fashion Valley. Toto leto sa mi mal splniť sen," zafňukám pri zmienke o tom, že sa celou touto premenou všetko zrútilo a ja tu musím trčať.

„Zlatko, ak máš talent, vezmú ťa aj po tom, ako sa odtiaľto dostaneme. Nezúfaj, my dvaja sme tu odteraz pre teba. Klub Statočných v plnej sile!" povzbudí ma Darius a ja si zúfalo položím hlavu na stôl. No nič. Skutočne som odkázaná len na týchto dvoch. Mali hrozný život, boli čudákmi, nečudujem sa, že neľutujú. Ale ja som bola obľúbená! Na rozdiel od nich som prišla o veľa. Čo asi robí Kayla s Drewom? A čo moji rodičia? Hľadajú ma vôbec? V živote by ich nenapadlo, že som bola unesená práve upírmi.