„Hej, ty! Neutekaj predo mnou a počkaj ma, dobre viem, že si ma videl!" počujem za sebou hlas tej snobky, ktorá sa mi nalepila na päty a sleduje ma už od jedálne. Naučila sa používať svoju rýchlosť. Nepodarilo sa mi jej striasť a teraz sa musím otočiť.

„Čo chceš? Vráť sa naspäť do jedálne. Tu nemáš čo hľadať. Sme v mojej kancelárii," odfrknem jej podráždene, pretože mi zmarila svojím prenasledovaním plány. Mal som niekam namierené.

„Potrebujem svoj mobil. Ihneď mi sem doneste moje osobné veci. Alebo vieš ty čo? Rovno ma odtiaľto pustite! Nemáte žiadne právo držať ma tu proti mojej vôli. Požadujem okamžité prepustenie z tohto cvokhausu! Všetci ste tu padnutí na hlavu!" Dupne si nohou a oduje spodnú peru. Tak nedospelá a detinská. Calo nám s touto tu rozhodne neurobil láskavosť. Lezie mi na posledné zvyšky nervov.

„Tak ty požaduješ. Prepáč, to už je úplne o inom. Dovoľ mi odprevadiť ťa k východu, nech môžeš so svojím hnevom a smädom rozpútať tretiu svetovú vzburu. Máš dojem, že som rád z toho, že ťa tu musím pretrpieť? Pozri sa na seba," hovorím podráždene a akékoľvek známky trpezlivosti sa z môjho tela vyparia. Nasmerujem pred jej tvár okrúhle zrkadlo a konečne uvediem veci na pravú mieru. S nikým iným nemám takéto problémy. „Už vidíš? Si ako my ostatní. Je mi to ľúto, ale bola si premenená a je riskantné pustiť ťa na slobodu. Potrebuješ sa naučiť ovládať svoje pudy a z toho dôvodu nikam neodídeš, ani keby si sa rovno postavila na hlavu, milá slečinka."

„Neznášam ťa! Neznášam vás všetkých! Čo ste to so mnou urobili? Ničomu nerozumiem. Necítim sa byť sama sebou, všetko je akosi rozhádzané a moje oči nemajú normálnu farbu. Prečo sú moje oči červené, dokelu?" zloží sa a skľúčene sa posadí na dlážku. Ešte toto mi chýbalo ku šťastiu. Amoky rozmaznanej dedičky. Nie som ten správny na jej utišovanie.

„Pretože si upír, opakoval som ti to už niekoľkokrát," odpoviem jej priamo a podám jej papierové servítky. Sadnem si do svojho kresla pri stole a opriem sa o opierku. Ani ja sa necítim byť vo svojej koži, keď mi tu reve práve premenená z rodu Sloanových, ktorí nás už po desaťročia usmrcujú.

„No díky. A čo ja s tým mám teraz robiť? Mala som plány! Tento rok maturujem a odchádzam na univerzitu. Nechcem byť žiadny hlúpy upír zavretý za múrmi tejto debilnej inštitúcie s vami tromi a ostatnými parazitmi!" rumádzga a hoci som voči migréne odolný, čoskoro mi z nej vybuchne hlava. Ako sa jej zbavím? Potrebujem odísť a nemám čas márniť drahocenné minúty s týmto dievčiskom.

„Keď už budeš pripravená odísť, všetky tieto veci budú uskutočniteľné. Niekam sa presťahuješ a začneš nový život. Toto tu je len dočasné. Prevencia voči ďalším smrtiam. Nemysli si, že ťa tu chceme mať. Keby bolo na mne, odišla by si rovno v tejto sekunde."

„Trkvas! Keby bolo na mne, neprehodila by som s takým darebákom ani slova. Myslíš si, že si s tým svojím tetovaním nesmierne cool a ženy z teba budú šalieť, ale v skutočnosti by som o teba ani nezakopla." Postaví sa obratne zo zeme, po slzách ani chýru ani slychu, tuším ich na mňa len hrala. Pokrúti mi s dlhým nechtom panovačne pri nose a šplechne mi do tváre urážky. Zastanem si tesne ku nej a nahlas sa zasmejem.

„Rosemarie, vráť sa naspäť. Nie je tajomstvom, že tvoj typ sú futbalisti s vymytými mozgami," precedím pomedzi zuby, nepozorovane ju zdrapnem za pás a vláčim ju von pred dvere svojej kancelárie. Naozaj nemám čas.

„Čo to robíš, dopekla? Daj ma dole, ty nechutný grobian!" kmitá sa a ledva ju udržím. Má v sebe novoobjavenú silu, ktorú zatiaľ nedokáže správne používať. Nebol na ňu dôvod. Aj vonkajšia stráž by s ňou mala problémy.

„Odchádzam a ty sa vráť, za chvíľu ti začína hodina." Pustím ju a vytratím sa za dverami. Nepoznajú východ. A keďže k svojim inštinktom prišli len nedávno, nedokážu sa podľa nich orientovať.

Nachádzame sa hlboko v lesoch. Normálni ľudia nemajú šajnu o tom, že vôbec existujeme. Naša pravá identita je pred nimi v utajení. Vedia o nás len lovci. Preto mi nejde do hlavy, ako je vôbec možné, že o našom výskyte neinformovali svoju jedinú dedičku. Vôbec jej o nás nepovedali. Má len osemnásť. Zrejme ju chceli chrániť.

Idem za tým, kto celý tento chaos spôsobuje. Mám s ním zmilovania len z úcty k tomu, že sme boli pred mnohými rokmi bratmi. Neodpustil som mu jeho kántrenie a ubližovanie nevinným. Nezastaví sa pred ničím. Nepremýšľa o tom, že nám svojím správaním prináša nepriateľov, s ktorými rokmi bojujeme iba kvôli nemu. Oni zradili ako prví. A on vidí odplatu v skaze. Vyvršuje sa na tých, ktorí sa ničím neprevinili.

Zlyhal som. Po smrti našich rodičov sa mi nepodarilo ho usmerniť. Calo sa utrhol z reťaze a prestal premýšľať o následkoch. Dobrovoľne sa začlenil do vyhnanstva bez nás troch, pretože sme odmietli nasledovať ho po rovnakej ceste. Ako najstarší za neho nesiem zodpovednosť. Preliata krv je aj na mojich rukách. Títo desiati nie sú nič v porovnaní s tým, ktorých o život pripraví úplne.

Útočí na každého. Rod Sloanových ho loví už desiatky rokov. Nechytili ho do dnešného dňa. Mení svoje útočisko. Nezdržiava sa dlho na rovnakom mieste a premiestňuje sa ako tulák z jedného územia na druhé.

Zastanem a zavriem oči. Zapínam svoje zmysly a okrem lákavej tekutiny, ktorá mi aj po dlhých mesiacoch a rokoch po premene stále dokáže počarovať, nič necítim. Zadržím dych a stláčam zuby dohromady. Strasiem sa toho vábenia z lákavého pôžitku a bežím ďalej. Cítim zúfalstvo. Ľudské zúfalstvo prosiace o zľutovanie. Úpenlivé stonanie a posledné zvyšky energie zostávajúcej na pokusy o bránenie. Som blízko.

Preskakujem zo stromu na strom, zachytávam sa rukami o voľné konáre, a stony sa zdajú čoraz slabšie a nebadateľnejšie. Ponáhľam sa rýchlejšie, pridávam na tempe, som presvedčený o tom, že ho nájdem. Je neďaleko a práve sa kŕmi. Vyhľadal si novú obeť. Táto ešte nie je ani plnoletá. Staré depo v rekonštrukcii. Starostka na nový rok slávnostne oznámila, že opravy na ňom načnú v priebehu tohto týždňa. Už rozumiem tomu, prečo si ho vybral.

„Vitaj, braček. Čas večere skončil. Čím ťa môžem pohostiť?" Vycítil i on mňa a víta ma na plechovej streche. Márne som si namýšľal, že sem vtrhnem nepozorovane. Calo mal vždy najlepšiu intuíciu z nás štyroch.

„Nechaj si tie maniere slušného hostiteľa. Dieťa? Stratil si už úplne zábrany?" šplechnem mu surovo do tváre s odporom, keďže sa ani neunúval svoj nechutný čin zamaskovať.

Čerstvá krv mu stále steká po rukách a perách. Škodoradostne sa vyškiera a zoskočí dole k nehybnému studenému telu desaťročného dievčaťa. Je dávno po smrti, no prirodzené nervové zakončenia trhnú pohryznutým zápästím. Nakloním sa dolu k nej a prstami jej privriem očné viečka na meravých a vystrašených očiach.

„Rovno by sme mali preskočiť všetky zdvorilosti, čo povieš? Kto ťa sem volal, Rowan? Zmizni odtiaľto. Nemiešajte sa do môjho biznisu," odpovie mi bez známky viny z usmrtenia ďalšieho ľudského života a utrie si krv z pier. Jeho červené oči blčia hnevom. Stalo sa z neho monštrum.

„Tvojho biznisu? Premenil si Sloanovú! Si si vedomý toho, čo si vyviedol? Zabijú ťa, tentoraz už pred nimi neujdeš."

„Ach, naivný Rowan. Všetci dobre vieme, že pôjdu skôr po vás, ako po mne. Nebojím sa ich. Zničím ich jeden po druhom. Keby ste vy traja neboli takí sráči, spolu sme mohli vládnuť tomuto mestu. Máme moc, o ktorej sa druhým ani nesníva. Prečo by som sa mal obmedzovať, drahý braček? Neurobil som nič zlé. Spĺňam svoju náturu. Mimochodom, ako sa vedie mojim mláďatám? Staráte sa mi o nich dobre? Dúfam, že im nič nechýba," uškŕňa sa satisfakčne a žartuje. Jeho zlovestný smiech vo mne vyvoláva znechutenie. Sme pokrytci. Snáď by bolo výhodnejšie pre všetkých, keby sme sa ho zbavili.

„Si zvrátený. Druhí za tvoju zlosť nemôžu, došľaka aj s tebou!" zlosť vo mne sa vznieti a upriem na neho svoj zrak.

Neovládam sa. Rozčúlil ma svojou bezočivosťou a laxným prístupom k celej tejto šlamastike, do ktorej nás jeho správanie priviedlo. Vzopriem sa mu a spôsobujem mu bolesť. Na zemi ho skrúti a bolestivo kvíli. Oplácam mu vlastnú medicínu. Nech vie, ako sa cítia ľudia, na ktorých zaútočí.

„Och, je nepekné vystatovať sa svojou mocou, Rowan. No tak, do toho! Uľav svojmu svedomiu a zbav sa ma. Nech Lowell a Kian pochopia, že my dvaja sme vlastne rovnaké monštrá!" popudzuje ma a hoci ho skrúca od bolesti, neprestáva ma provokovať.

Nie, prestaň, Rowan! Nie si ako on. Nezabiješ vlastného brata. Musíš s tým prestať. Odtrhni svoju pozornosť a prestaň mu ubližovať!

Odvrátim sa na druhú stranu a nechávam ho ležať na zemi. Stratil som kontrolu. Calo vo mne vyvoláva to najhoršie. Pri ňom sa prebúdza odvrátená stránka mojej schopnosti. Ešte o minútu dlhšie a zabil by som ho.

„Zhni v pekle, Calo!" uznávam, že táto návšteva nebola na nič dobrá a dám sa na odchod.

„Takto sa s mladším bračekom nezaobchádza. Ale máš pravdu, len si choď. Kazil si mi tu svojou nudnosťou náladu. O chvíľu sa začína párty. Možno by si mal nájsť svojho druhého brata, dostal sa do akýchsi problémov," odsekne výsmešne a chrapľavo sa zasmeje na celú prázdnu miestnosť.

„Čo to táraš?"

„Moje drahocenné dvojča sa dostalo do maléru. To znie ako úloha pre svätuškára Rowana. Stále miluješ byť za hrdinu, nemýlim sa?"

„Dofrasa, Lowell!" Viac počuť nemusím. Nevidel som ho už niekoľko hodín. Do čoho sa ten trkvas zase zamotal. Opustím Calove útočisko a ponáhľam sa za tým tupcom. Stopercentne šiel sám do ich domu!

„Čože, nie, Rowan. Ja som dnes nemal mať lekciu! Nemám nič pripravené," vzpieram sa proti náhlej zmene v rozvrhu, ktorú mi Rowan ohlásil v telefóne.

„Kian, nemám čas sa s tebou dohadovať. Lowell sa dostal do problémov a na prvú hodinu to nestihne. Si jediný, kto ho môže zastúpiť," vysvetľuje mi ďalej a popritom v reproduktore počujem neurčité šumy. Je v pohybe.

„Stalo sa mu niečo? Idem ti pomôcť ho hľadať."

„Nie, pomôžeš mi tak, keď ostaneš tam a nových Červených naučíš, ako sa majú vžiť so svojimi novými citlivými zmyslami. Okej?" opýta sa a bez toho, aby potreboval počuť moju odpoveď, mi skladá. No fajn. Opäť to ostalo na mne.

Neznášam nepripravenosť. Pri svojom prvom prebudení som sa musel zašiť do tých najspodnejších tunelov, aby som vytesnil zo svojej hlavy všetok ten vonkajší hluk. Tam som objavil svoj dar písania poézie. Čoskoro nato som zistil, že to neboli len prázdne verše. Vo svojich básňach predpovedám budúcnosť. Nielenže sú tie formulky upokojujúce pre moju myseľ, majú aj hlbší význam.

Presuniem sa do jedálne a oznámim im, aby sa premiestnili do zvukotesnej miestnosti. Tá limituje určité zvuky a pripomína mi moje podzemie. Nie som zvyknutý byť hovorcom. Velenie má na starosti Rowan. Je nezvyk ocitnúť sa v jeho úlohe. Pokúšam sa nevyznieť neisto a môj príkaz na nich platí. Postavia sa a kráčajú podľa mojich pokynov. Okrem jednej.

„Vieš, myslel som všetkých. Teda som hovoril aj o tebe," prihovorím sa jej, keď sa rukami opiera o drevený povrch stola a zahútane upiera svoj zrak do vzduchoprázdna. Je krásna. Okrúhla tvár s perami v tvare srdca, plnými a prirodzene červenými. Znamienko nad pravým obočím a vlnité tmavohnedé vlasy potrhujúce jej nevšednú krásu. Výrazne črty tváre s dominantnými kontúrami. Pripomína mi ručne maľované porcelánové bábiky vytvorené umeleckými rukami k dokonalosti.

„Kto som? Je pravda, čo ste hovorili? Stal sa zo mňa upír?" nasmeruje na mňa otázku a červené oči nadvihne hore ku mne.

„Je, ja by som ti neklamal, Rosie."

„Prečo nie? Nič o mne nevieš. Mohol by si mi klamať. Máš nado mnou na vrch. Ja o vás nič neviem, zatiaľ čo vy viete všetko."

„A čo by si chcela vedieť?"

„Naozaj by si mi to povedal?" neveriacky zvraští obočie.

„Keď sa pýtaš, mal by som ti odpovedať, no nie?" Zasmejem sa a prisadnem si k nej. Niečo ma núti utešiť ju. Akoby sa vo mne z ničoho nič zrodil prirodzený reflex vyčarovať jej úsmev na perách a urobiť ju šťastnou. Nezaslúži si byť tu. Calo jej zničil celý život.

„Si omnoho sympatickejší, než tvoji bratia."

„Zvykneš si na nich. Aj mne to chvíľu trvalo."

„Čo mala znamenať tá báseň?"

„Patrila tebe. Opakoval som si ju pár dní predtým, ako si sa tu zjavila. A keď som ťa zbadal, pochopil som, že bola smerovaná na teba."

„Ty si vedel, že prídem?"

„Spočiatku nie, ale moja báseň ma na to nepriamo pripravila."

„Takže si nejaký básnický jasnovidec?"

„Hm... dalo by sa to tak povedať. Na mojej lekcii sa dozvieš viac, tak ideš, Rosie?" Postavím sa a ona kývne hlavou. Rosie Sloanová, je mi ľúto, že sa z teba stalo toto. Keby som o tebe vedel skôr, zabránil by som Calovi siahnuť na teba.