Páči sa mi doberať si ju. A ešte viac sa mi páči dostávať sa do jej hlavy a prekabátiť ju jej vlastnými myšlienkami. Tá malá sa nezdá, ale okrem tej nadurdenosti a tvrdého slovníka nekompromisnej kráľovnej v ročníku je totiž zmätená a bojí sa vecí, ktoré sme na ňu s mojimi bratmi vybafli. Musíme si dávať pozor na to, čo pred nimi povieme. Veľmi ľahko by sa totižto mohli vzbúriť, keby vedeli, že ten útočník, proti ktorému bojujeme, je náš vlastný brat.

Každoročne si vyberá desiatich náhodných ľudí, ktorých premení deň po dni a nechá ich ležať v mieste dostupnom k nášmu územiu. Mstí sa takto ľudskej rase obývajúcej toto mesto. Kvôli tomu nežije s nami. A my s tým nemôžeme nič urobiť. V skutočnosti proti nemu nebojujeme. Neublížime vlastnému bratovi. Prišiel o mnoho. Toto útočenie je len následkom spáchanej krivdy, ktorú do dnešného dňa nebol schopný prehltnúť. Odčlenil sa od nás, aby nám nebol na príťaž a od toho dňa sa my traja snažíme uhladiť po ňom stopy.

Minimalizujeme napáchanú škodu. Upíri premenení ním sú novým druhom. Agresívnejším. Keď sme sa s ním prvýkrát stretli, boli sme svedkami dokonalej svetovej vzbury. Prebudení sa neštítili ničoho. Kŕmili sa z násilia spáchaného na nevinných, brali si ich životy a prizerali sa, ako sa z ich očí vytráca povestná živá iskra. Nedokázali sa prestať kŕmiť. Ich hlad bol mocnejší. Keď pocítili prúdiacu a čerstvú krv kolovať v ich žilách, vzali si všetko.

Červení sa neprispôsobili. Nebolo ich možné dostať pod kontrolu. Keď ochutnali tú vábivú tekutinu, nemali dna a žiadali stále viac. Robili to, pretože im zabíjanie prinášalo úľavu a satisfakciu. Milovali ten pocit kontroly, ktorý mali nad bezvládnymi a krehkými ľudskými telami. My traja sme ich nezastavili. Ich stvoriteľ bol jediným, ktorý na nich mal vplyv. Páčilo sa mu, čo vytvoril. Bol hrdý na obrázok nevládnych tiel s roztrhanými hrdlami, ktorý sa mu vynáral pred očami.

Vedeli sme, že ho musíme nejako zastaviť. Usmrtenie Cala nepripadalo v úvahu. Bez ohľadu na všetko, bol stále naším bratom. Rozumeli sme tomu, čím si prechádza a našli sme pre jeho ničivé správanie ospravedlnenie. A neskôr prišiel Rowan s nápadom inštitúcie, kde budeme mať týchto nových Červených pod drobnohľadom. Berieme ich ku sebe a nechávame si ich tu dovtedy, kým nie sme presvedčení o tom, že pre druhých nepredstavujú hrozbu. Niektorí toto miesto neboli nikdy pripravení opustiť. Zošaleli a napádali i svoj vlastný druh. Riešením bolo odťatie hlavy. Nič iné na nich nezaberalo.

„Jane chce svoje oblečenie," oznámim im najnovší rozkaz našej snobskej paničky a sadnem si do kresla v kancelárii. Kian s Rowanom pracujú na ich rozvrhoch. Začneme typicky s lekciou koncentrovania sa. Pamätám si na svoje prvé prebudenie a ako som sa išiel zblázniť zo zvukov, ktoré sa s intenzitou šírili všade navôkol mňa.

„Niečo jej nájdeme. Pre jej osobné veci ísť nemôžeme," zahlási rázne Rowan a zastane si ku kopírke, ktorú následne zapína.

„Požiadala ma o svoje vlastné oblečenie. Všetci tu majú svoje osobné veci, mali by sme jej vyhovieť," prehováram ho, pretože až doteraz sme pre našich nových obyvateľov robili vždy všetko preto, aby si tu zvykli čo najskôr.

Priniesli sme im sem ich obľúbené veci a fotografie, aby sa necítili tak osamelo. Z vlastnej skúsenosti viem, aké je prísť o všetko behom niekoľkých sekúnd. Pri svojej premene by som ocenil, keby existovala podobná inštitúcia a nemusel by som sa o všetkých nových skúsenostiach učiť za pochodu.

„To nepripadá v úvahu. Chceš sa dobrovoľne vydať na územie Sloanovcov? Dostaneš sa im rovno do rany. Obšmietali sa pred pár hodinami v okolí, pochopili, že máme ich dcéru. Je príliš riskantné dráždiť ich," Rowan ihneď odmietne.

„Budem si dávať pozor. Mala by byť doma ich slúžka, zaklopem na dvere, trochu sa jej pohrám s hlavou, a ona mi to jej oblečenie prinesie. Ani nebudem musieť vstúpiť dovnútra. Počkám na ňu pred dverami, Sloanovci určite neobsedia na zadku, keď už teraz vedia, že sa im stratila dcéra. Ak ich zacítim, nepriblížim sa tam," presviedčam ho aj naďalej a opieram sa o pravdivé fakty.

„Súhlasím s Rowanom, je to nebezpečné. Nie sú amatéri a nahral by si im do karát, keby si sa objavil sám na ich teritóriu. Pokúšajú sa nás zdolať už niekoľko desaťročí, myslíš, že by si nechali ujsť príležitosť na tvoje zlikvidovanie? Obzvlášť teraz budú nebezpečnejší viac, než inokedy predtým," ako obvykle podrží Kian stranu Rowanovi a prehlasujú ma. S Calom to bolo vždy dvaja na dvoch. Zastal sa ma. Kým oni dvaja boli vždy zdržanlivejší, my sme sa nebáli riskovať.

„Kašlem na hlúpe veci tej rozmaznanej pipky, Lowell. Máme iné starosti, ako vkrádať sa do domu našich úhlavných nepriateľov. Nejdeš nikam a bodka. Zajtra máš s nimi prvú lekciu. Dúfam, že si na ňu pripravený. Nechcem tu žiadne vzpierajúce sa decká, Lowell. Musíš im ukázať, kedy je potrebné používať ich senzitívne zmysly a ako ich majú vypnúť."

„Nerobím to prvý rok, Rowan. Som odborník na myseľ. Mám to pokryté. Nerob si o mňa starosti," ubezpečím ho, hoci som ani nepremýšľal o tom, ako svoju zajtrajšiu lekciu načnem.

Keby som mu to ale povedal, panikáril by a prinútil by ma spísať si nejaké záchytné body. Obaja to berú až priveľmi vážne. Nie sme skutočnými profesormi. Nedá sa naučiť byť správnym upírom. Proste len musíme robiť to, čo nám hovoria naše inštinkty. A tie moje teraz hovoria, že tej malej musím doniesť jej drahocenné oblečenie. Neprestal som jej čítať myšlienky. A ona zas neprestala šomrať.

„Takže si mi rozumel? Žiadne vtrhnutie na pozemok Sloanovcov, jasné?" overí si s prísnym výrazom a nadvihne obočie. Chápem nášho brata. Prevzal nedobrovoľne rolu rodiča a musí sa starať o Calove mláďatá. Nemá to ľahké. Práve preto mu to musím uľahčiť. Jane neprestane vyplakávať.

„Fajn, ako povieš, drahý braček," skloním sa pred jeho príkazom. Jedno šťastie, že čítať myšlienky v našej trojčlennej zostave dokážem jedine ja.

*****

Sedím na vysokom konári pred rodinnou vilou Sloanovcov už asi tri hodiny a do tejto chvíle som nezaznamenal žiaden pohyb. Nie sú vo vnútri. Ako som už správne predpokladal, v dome je len ich komorná, a Darcy a Kellan Sloanovci nie sú nikde na blízku. Dokonale klamú svojím zjavom. Cez deň distingvovaná a uznávaná rodina patriaca do poprednej smotánky New Orleans, zatiaľ čo v noci lovci útočiaci a poľujúci na náš upírsky druh. Oni boli prví, ktorí nedodržali dohodu. Calo len vzal spravodlivosť do vlastných rúk.

Nebudem ďalej vyčkávať. Zoskočím dole a premiestnim sa k dverám. Kráčam obozretne, tento dom je vybavený automatickými spúšťačmi a pascami, ktoré zdokonalili v priebehu posledných desaťročí. Sú našimi jedinými protivníkmi. Ich šípy sú zväčša presné. Nás a ani Cala sa im však dolapiť nepodarilo. Aj napriek tomu, že žije vo vyhnanstve, dokáže sa pred nimi obrániť. Možno aj kvôli tomu, že svoju polohu mení často. No my traja dokážeme vycítiť, kde sa práve nachádza. Naše zvláštne prepojenie sa neprerušilo ani po tom, ako sa od nás troch oddelil.

Zaklopem na dvere a ustúpim o tri metrov dozadu. Bývajú na začiatku mesta s nádherným výhľadom na oceán. Stojím na mieste nepriateľa. Kryjem sa pred nechcenými slnečnými lúčmi čiernou kapucňou a okuliarmi. Práve teraz si nemôžem dovoliť byť oslabený. Rowan síce preháňal, ale mal pravdu, že na tomto území je na mieste byť nanajvýš obozretný.

Komorná si húta a šomre, kto to klope na ich dvere. Nepamätá si, že by Darcy či Kellan spomínali, že by sa mal u nich niekto zastaviť. Potom jej však napadne, že by to mohla byť mladá slečna Rose, ktorá jej zo života robila posledných pár rokov peklo a ona dúfa, že je to ktokoľvek iný, než ona. Zdá sa, že naša nová Červená nebola obľúbená. Príjemná asi ako tŕň v oku.

„Prosím. Kto akože ste?" opýta sa po otvorení a hodí na mňa nevrlý pohľad. Šou sa môže začať.

„Vráť sa naspäť do domu a zbaľ mi všetko Janine oblečenie!" nakážem jej a nezdržiavam sa nejakým slušným a nepodstatným predstavovaním. Keď tu skončím, okamžite jej vymažem pamäť.

Komorná sa poslušne podriadi môjmu rozkazu a ja sa spokojne opriem o kmeň stromu. Ide to ľahko. Nikomu sa nič nestane a rozmaznané snobské dievčatko dostane svoje značkové oblečenie. Započujem ženine myšlienky. Je zmätená z aktivity, ktorú práve robí a nie si je istá tým, prečo sa pustila do balenia kufrov, ale môj príkaz na ňu stále funguje.

Dokelu! Vracajú sa. No tak, ženská, pohni sa! Ešte tu kvôli tebe prídem o hlavu. Sú neďaleko, zabáčajú pri poslednej križovatke a od nej je to potom k ich domu len dve minúty cesty. Presne toľko by mi stačilo, aby som sa dostal na neutrálne teritórium a vyviazol bez ujmy.

Komorná sa vláči s dvomi plnými kuframi, ledva ich zazipsovala a teraz ich teperí dolu otáčavými schodmi. Neprestala nadávať a fučí, tá extra váha nie je nápomocnou ani pre jedného z nás. Už to ďalej nevydržím, vtrhnem do predsiene, vytrhnem jej dva obrovské napakované kufre, a s kúzelnou formulkou ju zbavujem všetkých spomienok spájajúcich sa s mojou maličkosťou.

Slnečné okuliare sa mi zošmyknú, nepozastavujem sa a trielim o preteky s časom. Pridávam na tempe a vzďaľujem sa od rodinného sídla našich nepriateľov a už keď si myslím, že som v bezpečí a na neutrálnej pôde, pocítim pri hrudníku štipľavú bolesť a moje telo je paralyzované. Nohy mi skamenejú a ja dopadám na zem. Blen čierny.

Och, ako sa len odtiaľto dostanem. Potrebujem svoje veci. A mobil! Som nezvestná už celé dva dni. To ma nikto nehľadá? Za všetko môže ten idiot Drew. Keby ma nenechal samu a šiel domov so mnou, toto sa nemuselo stať. Nezmenila by som sa na tohto debilného a vymysleného tvora. Vlastne, čo to vôbec hovorím? Ja nie som upír. Všetko sú to len výmysly.

Vzali mi všetko. Nemám ani komu zavolať. Žeby som šla vyhľadať tých dvoch naivných emákov? Nikoho iného tu nepoznám a zlovestní traja bratia mi asi ťažko pomôžu. Zavolám mame alebo otcovi, majú kontakty a do niekoľkých hodín ma nájdu. Že ma to nenapadlo už skôr! Nechce sa mi veriť tomu, že by sa tu nenachádzal žiaden mobil.

Otvorím dvere na svojej dočasnej izbe a lovím v pamäti slová, ktoré mi tí dvaja hovorili. Spomínali západné krídlo? Fajn, ešte keby som tak vedela, kde sa to západné krídlo nachádza, bolo by to super. Predpokladám, že nás všetkých umiestnili na jednu stranu. Noví prisťahovalci pekne všetci pokope. Pôjdem rovno a budem klopať? Nie, to asi nie.

Tieto zvuky ma zabíjajú! Počujem úplne všetko. Každú chôdzu, spadnutie hocijakého predmetu či otváranie dverí. Všetko v mojom tele pracuje na doraz. Potrebujem zrkadlo. Musím sa vidieť. Každý tu vyzerá zvláštne. Nadrogovali nás? Preto tie červené oči? Je dosť možné, že z účinok tvrdých drog vidím nejestvujúce javy. Nebolo by to nič nezvyčajné.

Už niekoľkokrát sme si dali s Kaylou, Drewom a ostatnými vyvolenými z našej školy na jazyk drobnú pilulku, po ktorej nadobúdal svet diametrálne iné rozmery. Ak je v mojom systéme extáza, potom sa ani nečudujem všetkým tým nezmyslom. Dotvorila som si ich. Okolitý svet sa javí neskutočne. Predtým som ale mala pocit, že mi srdce vyskočí z hrude. Môj tep bol zrýchlený ako po poriadnom kardiu. Teraz nemám žiaden tep.

„Rose, ahoj! Práve sme na teba mysleli. Chceli sme ťa ísť zavolať na raňajky, pripojíš sa k nám?" Sandy si ma nachádza sama a ťahá ma za ruku na opačný smer.

„Raňajky?" zopakujem po nej, pretože nemám absolútne žiaden prehľad o tom, aký čas práve je.

„Áno, najprv si doprajeme výdatné raňajky a potom sa pustíme do našej prvej lekcie. No nie je to skvelé?"

„Úplne senzačné, počuj, potrebovala by som si požičať mobil. Bola by si taká láskavá a pomohla mi?" poprosím ju.

„Aký mobil, Rose? Žiaden nemám. Ale teraz už vážne poď, pretože som hladná ako vlk. Verila by si tomu? A to sa všade hovorí, že upíri sa živia iba krvou." Plesne sa po čele a zastaví sa pri veľkej otvorenej klenbe, ktorá vedie do miestnosti pripomínajúcej našu školskú jedáleň, a chlapec s bielou hlavou na nás veselo máva od stola, aby sme sa k nemu pripojili.