„V neposlednom rade vám predstavujem ďalšie dve dôležité osoby, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou našej inštitúcie. Chester Logan a Dilara Gardnerová vám pomôžu so sebaobranou voči vonkajším útokom. Pán Logan vás naučí správnu techniku bojovania s mečom a slečna Gardnerová vám zas ukáže, ako správne držať luk so šípom a vyhnúť sa jeho ostrému hrotu, ktoré sa s presným trafením môže postarať o vaše usmrtenie. Tieto lekcie sme zaviedli obzvlášť kvôli tomu, že my upíri sme skôr útočníci a nestretávame sa často s úlohou obrancov," vysvetľuje ďalej ten s tým neprístupným výrazom a mihnutím oka sa pri tých troch zjavia dve ďalšie nové tváre s bledou pokožkou.

Chlap je urastený, s hruďou vystretou a stojaci v pozore s rukami založenými za chrbtom. Tomu sa hovorí absolútna disciplína. Rovno ako v nejakej armáde. Je starší, ako tieto indíviduá, možno o nejakých desať až pätnásť rokov. Blond husté vlasy začesané dozadu, ako z nejakej Pomády, zarastená brada, pravdaže ale v obriadenom a dokonale zastrihnutom stave. To by Drew závidel. Má tváričku ako taká detská prdelka. Nikdy sa mu nepodarilo nechať si zarásť takúto bradu.

Ale tie oči. Stojí asi desať metrov odo mňa a ja mám pocit, akoby som sa pozerala priamo do nich. Tá farba modrej je nezvyčajná. Trochu iná, ako u dvoch bratov. Ľudia takéto oči nemajú. Pripomína mi nejakú zázračnú bytosť, ktorá je sureálna a dotvorená veľmi šikovnými počítačovými efektmi. Neviem z neho odtrhnúť zrak. A to na neho zízam už nepekne dlhú, hodnú chvíľu. Apropo, jeho meno je Chester či Logan? Aj to jeho meno znie vymyslene.

Po jeho boku stojí aj spomínaná Dilara. Pôsobí mladistvo. Dlhé ryšavé vlasy siahajúce až po zadok, veľké zelené oči pripomínajúce smaragdy a plné pery. Oblečená v akejsi zelenej uniforme pripomínajúcej Robina Hooda, pričom cez plece má naozaj zvesený luk s drevenými šípmi. Akoby tu už aj tak nebolo dosť čudákov. Oni nám predstavili ďalších dvoch! Toto musí byť fakticky len reality show, kde si z nás nič netušiacich proste len robia dobrý deň.

„Ako nedávno premenení máte obrovskú silu, váš čuch, sluch i zrak sú senzitívnejšie. Máte prirodzené nočné videnie a čoskoro sa dostavia aj inštinkty. Vaše telo bolo navyknuté na iný režim, po hryznutí prešlo zmenou a vaše životné funkcie zlyhali. Vaše srdce nebije a neprúdi vo vás ani krv. Spočiatku budete mať chuť na normálne jedlo a na krv sa bude prechádzať postupne. Keby sme vás teraz pustili vonku medzi ostatných, neovládli by ste sa a boli by ste pre seba i druhých hrozbou. Nie ste pripravení čeliť vonkajšiemu prostrediu," oznamuje nám ďalšie informácie a mne už len zo samotnej myšlienky, že by som mala popíjať niečiu nechutnú červenú krv skrúti žalúdok. No fuj. Medzi akých kanibalov som sa to dostala?

Musím sa s niekým z týchto ľudí spojiť. Spolu vymyslíme, ako sa odtiaľto dostaneme. Rosemarie, je načase urobiť niečo, čo si ešte v živote nebola. Byť priateľskou! Zúfalá situácia vyžaduje zúfalé činy. Topánky som nechala pohodené niekde v kúte, pozriem sa na svoj dokaličený zovňajšok a radšej vystriem hlavu hore, aby som si mohla prezrieť môj potenciálny plán úniku.

Všetci pôsobia zmätene. Stavím sa, že ani jeden z nich nemôže skutočne veriť tomu, že sme sa stali upírmi. Je to hlúposť. Zvláštne však je, že bolesť z vytknutého členku prešla. Ani známka o tom, že by ma niečo bolelo. Veď som spadla a nedokázala sa postaviť, kvôli svojej hlúpej nohe som tomu stvoreniu ani nedokázala ujsť. Tak ako je vôbec možné, že dnes už na ňu normálne chodím a nielenže nekrívam, ono je môj členok úplne zahojený.

„Tam vonku existujú ľudia, ktorí o našej existencii vedia. Sú to lovci," prihlási sa o slovo až doteraz mĺkvy najmladší brat a ja si uvedomím, ako ľubozvučne a harmonicky jeho hlas znie. Zamatový a prenikavý, zapichávajúci sa vám do duše presne ako tie jeho oči vo farbe priezračného oceánu. Nikdy na mňa žiaden chlap alebo človek vo všeobecnosti nemal takýto efekt. Som načisto uchvátená jeho prednesom a so svojím hypnotickým hlasom ma vábi zájsť k nemu bližšie. „Sú to lovci, vycvičení a naučení neminúť. Lovia nás už po stovky rokov, poznajú, aké jedy majú použiť, aby nás mohli chytiť do pasce. To je jeden z ďalších dôvodov, pre ktoré je nemysliteľné, aby ste prekročili prah tejto budovy," jeho hlas sa rozlieha po celej prečačkanej sále a ja mám dojem, akoby sa rozprával so mnou. Ako keby jeho slová smerovali presne mne.

„Potrebujete si odpočinúť, odkráčajte na svoje izby, o malú chvíľu svitá. Nie je to ako vo filmoch a slnečné svetlo nás neuškvarí, ale naše sily sú cez deň oslabené. Vy ako novo-premenení spánok oceníte. Vaše telo tiež. Medzitým vám budú na izby doručené vaše rozvrhy, uvidíme sa zajtra pri prvej hodine. Nateraz sa s vami rozlúčime," chopí sa iniciatívy opäť ten s tetovaním a jednohlasne rozhodne o ďalšom priebehu v našich životoch bez toho, že by sa vôbec spýtal na náš názor.

Čo si myslí, že sme v base a on nám tu bude nariaďovať ako nejaký veľký kápo rozchody na naše útulné cely? To by ma ešte zaujímalo, či tu majú aj nejaké samotky, kam zavierajú spierajúcich. Niežeby som to potrebovala zistiť. Za jeden deň som si užila kopu traumatických zážitkov.

„Ahoj, ja som Darius a toto je Sandy. Hľadáme nejaké priateľské tváre a ty si tu postávala len tak sama, povedali sme si, že sa prihovoríme," osloví ma chlapčenský hlas a pritom do mňa zozadu ťukne.

Ovládaj sa, Rose! Nenávidím, keď sa niekto zakráda poza môj chrbát a siaha na mňa zozadu. Môj reflexívny pud by bol bezpodmienečne taký, že by som mu spakruky jednu uvalila do nosa a vyrobila scénu, pre ktorú by s ním už nikto v našej škole neprehovoril, ale vzhľadom na podmienky a moju ambíciu dostať sa odtiaľto čo najskôr, musím to uhrať na milú a prívetivú. Aká to otrava!

„Ahojte, áno, nikoho tu nepoznám," odpoviem mu rozpačito a skrčím milo plecami, aby som pôsobila trochu nesmelo. Zároveň si ich dvoch zbežne obzriem.

Chlapec, ktorý na mňa prehovoril ako prvý, má blond alebo skôr biele vlasy s objemnou šticou začesanou na stranu a nie bielu pokožku, ale dokonca až nejakú sivú. Na nose mu sedia štýlové okuliare s okrúhlym a tenkým rámom a za nimi sa skrývajú dva páry červených očí. Vidím správne? Prečo tu majú všetci takéto nezvyčajné zreničky? Klub pomätených obľubuje farebné šošovky.

Pohľad mi zbehne k dievčaťu, ktoré sa na mňa usmieva a nie práve diskrétne obzerá. Ja viem, vyzerám ako bezdomovec bývajúci v kontajneri. Na oplátku si ja teda prezriem ju. Tmavé bordové vlasy po plecia, rovný strih a voľne rozpustené, pery pretreté hnedým rúžom a znamienko nad hornou perou. Taktiež pár nepatrných pieh na nose a pod očami, ktoré sú rovnakej farby ako u chlapca s bielymi vlasmi. Žeby boli títo emáci?

„To asi len my dvaja máme také šťastie, že sme ako najlepší kamaráti boli premenení naraz. Aby som dokončila naše predstavenie, som Sandy Salinger a toto tu je Darius Sanderson. Radi ťa spoznávame, i keď trochu za zvláštnych podmienok," prihovorí sa mi i dievča, ktorá ma svojimi slovami rýchlo vyvádza z omylu o spoločnom pláne úteku. Títo dvaja na tie kraviny o upíroch naleteli? Ó môj bože!

„Som Rose Sloanová, tiež vás rada spoznávam," odvetím ledabolo s neprítomným pohľadom, pretože moju pozornosť ukradne chlap s havraními vlasmi. Normálne ma sleduje. A keď sa na neho pozriem, otočí sa a dá sa na odchod. To je hlupák.

„Decká, chápete to, Klub S! Klub Statočných! Naše priezviská sa začínajú všetky na s. No nie je to náhoda!" zvolá až príliš nadšene biela hlava a dá nám nejaké hlúpe pomenovanie. Maximálne tak klub sráčov! To by sa hodilo k tejto situácii omnoho viac.

„Vy tomu naozaj veríte?" prekvapene položím otázku a pokúšam sa nevyznieť až tak skepticky, aby som ich od seba neodplašila. Čaro mojej osobnosti doteraz vždy zafungovalo. A i keď sú títo dvaja naivní, ešte stále môžu byť aj mojou vstupenkou k slobodnému vstupu medzi normálnu ľudskú rasu. Alebo aspoň medzi spolovice normálnu.

„Samozrejme, keď som sa prebudil, cítil som sa inak. Moje telo ako keby bolo a zároveň aj nebolo. A potom všetky tie vlastnosti, uvedomujete si, že stojíme na úplnej tme a popritom sa stále môžeme vidieť? Pamätám si na tú bolesť, vlastne to je to posledné, na čo si pred svojím prebudením pamätám. Bolo to bezpodmienečne uhryznutie, ostré a bodavé. Nevedel som sa brániť..." zdôveruje sa mi biela hlava a mne sa zaraz vynárajú rovnaké spomienky. Zažila som podobnú situáciu. Utekala som a bola neschopná obrany.

„Tiež som tomu spočiatku nedokázala veriť, ale po niekoľkých dňoch som pochopila, že nám fakticky neklamú. Včera som zlomila dvere na šatníkovej skrini a pritom som sa jej ledva dotkla. Som pokojnejšia, keď už viem, že je to v tejto fáze premeny bežné," kontruje mu aj emáčka Sandy.

„Počkaj, niekoľko dní? Neboli sme premenení," znázorním prstami pri vyslovení toho slova úvodzovky, „len minulú noc?" Nejdú mi do hlavy jej slová.

„Och, nie, my dvaja sme tu už celý týždeň. Až dodnes sme však nič nevedeli, čakali sme na svojich izbách. Povedali nám len to, že sme boli premenení a musíme zakončiť svoju premenu."

„Aha, jasné. Ja už musím ísť, ale ešte sa vidíme. Naozaj som vás rada videla," rozlúčim sa s nimi narýchlo, pretože v diaľke zazriem havraniu hlavu a potrebujem sa s ním rozprávať.

„Nápodobne, Rose. Sme na izbe v západnom krídle, keby si niečo potrebovala," milo mi ponúkne dievča a držiac svojho kamaráta s bielou hlavou pod pazuchou odo mňa odkráčajú.

Nestrácam ďalej čas, dám sa do behu, pretože havrania hlava je čoraz ďalej. Zrýchlim na svojom tempe a trochu nezvyčajne nepoužívam nohy len na predvádzanie sa v loboutinkách s červenou podrážkou. Som pri ňom v rekordne krátkom čase. Normálne som lietala. A ani som sa len nezadychčala.

„Jeho meno je, samozrejme, Chester. Kvôli tomu ho Rowan vyslovil ako prvé. Počula si už, že by sa vyslovovalo ako prvé priezvisko?" pobavene prehovorí, pričom mi je ale otočený chrbtom. Odpovedá na otázku môjho vnútorného dialógu!

„Ako si?" otváram ústa dokorán a nevychádzam z údivu.

„A je nesmierne drzé oslovovať ma havrania hlava, Jane. Ak máš problém zapamätať si moje meno, napíšem ti ho na ruku. Súhlasíš?" uškŕňa sa a navodí mi rozpaky. Dofrasa aj s ním! Je možné, že som už natoľko zmagorená a hovorím nahlas to, čo si myslím? Odkiaľ sa k nemu dostali moje myšlienky?

„Prestaň s tým. Neviem, ako to robíš, ale na mňa to nezaberie."

„Nehovoríš nahlas to, čo si myslíš. Jednoducho si len myslíš. A ja to počujem," odpovie mi s ešte väčším úškrnom a zvrtne sa na opätku. Pokračuje ďalej v chôdzi, akoby som ani pri ňom nestála.

„Nie, s týmto sa zaoberať nebudem. Potrebujem svoje oblečenie. V tomto už ďalej byť nemôžem," poviem ráznym tónom a obrátim ho čelom k sebe. Opäť s väčšou silou, než by som zamýšľala.

„A podľa mňa ti tento vzhľad svedčí. Pristane tvojmu špinavému jazyku, Jane."

„To odvoláš, havrania hlava!" oborím sa na neho zlostne a pohrozím mu päsťou. Vstúpilo do mňa päťsto voltov a pristihnem sa, že na neho cerím zuby. Blčí vo mne hnev.

„Práve kvôli tomuto ťa nesmiem pustiť vonku. Je to pre tvoje a ich bezpečie. Pokúsim sa ti priniesť tvoj kufor. A ešte jeden malý detail, tí dvaja ti nepomôžu zosnovať plán úteku. Odtiaľto východ neexistuje. Odídeš len vtedy, keď ti to my traja povolíme. Nás neprekabátiš."

„To sa ešte uvidí. So Sloanovou sa nezahráva. Uvidíme, kto z koho."

„Choď sa vyspať. Zajtra ťa čaká náročný deň. Vlastne prepáč, náročná noc." Nahne sa mi k uchu a zašepká. Keď zdvihnem hlavu a chcem mu oponovať, už ho niet. Vyparil sa ako nejaký duch. Došľaka aj s ním. Moja sloboda je obmedzená a teraz už ani nemôžem nechať slobodný priebeh svojim myšlienkam. Vážne ich dokáže počuť? Stal sa zo mňa upír?