Prebehlo pár hodín od mojej mrazivej skúsenosti. Ležím na posteli vo svojej izbe a pozerám sa do stropu. Nemám tušenie, koľko ubehlo dní od môjho príchodu sem. Zdá sa mi, že som tu dlho. A ani za tú dobu som si na tento systém a prostredie nenavykla. Obzvlášť na všetky tie veci, ktoré sa mi dejú bez príčiny či vysvetlenia. Takto som si svoj život nepredstavovala. O všetko prichádzam.

Prípravy na maturitný ples musia byť v plnom prúde. To je záležitosť, s ktorou by som si mala lámať hlavu. Premýšľať o šatách a o zladení motýlika pre Drewa, aby sme pôsobili na fotkách ukážkovo a výstavne. Namiesto toho tu prežívam muky a prehrávam si slová o pomoc, ktoré boli určené priamo mne. Prečo to pôsobilo tak, že ma očakávala? Ako o mne mohla tušiť? A už vonkoncom nerozumiem tomu, ako by som jej už len ja mohla byť nápomocná.

Nielen jej. Hovorila v množnom čísle. Tie zástupy ľudí vedľa nej boli tiež v núdzi? Všetci mlčali, až na ňu. Ona jediná prehovorila v mene každého. Nezodpovedané otázky má štvú najviac na svete. Zo dňa na deň sú veci komplikovanejšie a namiesto riešení dostávam ďalšie prídavné hádanky. Je toto moja karma?

„Trafená hus, raz a znovu pútaš. Miluješ melodrámy a si v centre pozornosti. Bravó!" úlisne ma z mojich myšlienok vyslobodí hlas tej prekliatej žirafy, ktorej krk by som bezproblémové pridusila vlastnými rukami, keby mi ostala nejaká prebytočná energia. Odtrhnem zrak od bezduchého hľadenia do vysokého stropu a s nezáujmom sa pozriem na druhú stranu izby, kde sedí na svojej krikľavej posteli.

„Naser si, Meredith. Nevymyslela som si to, ale keď už sme pri tom, tebe nemusím nič dokazovať a netrápi ma, či mi veríš alebo nie. Drž klapačku a nehovor na mňa. Na dnes mám nechutností až-až," odvrknem vyčerpane, a aj keď som to chcela vysloviť sebavedomo a dať jej najavo, ako nesmierne ľahostajná pre mňa jej nedôverčivosť je, vyjde zo mňa iba omámený šepot, pri ktorom svoj hlas nespoznávam.

„Preboha, Rose, si v poriadku? Na smrť si nás vystrašila. Nevyzeralo to príjemne, zmietala si sa v kŕčoch na zemi a vykrúcalo ťa. Chceli sme zostať pri tebe a pomôcť ti, ale Rowan nás poslal všetkých preč. Si v poriadku?" Prihrnú sa na moju izbu Sandy s Dariusom, a ja môžem na odpočívanie rovno zabudnúť. Fajn, je pekné, že o mňa majú takúto starosť a vážim si, že sa o mňa strachujú, ale práve teraz nepotrebujem nikomu nič vysvetľovať. Sama si tie udalosti dávam stále dokopy a pátram po jasnej príčine. Len ťažko môžem podať vysvetlenie im.

„Ach, zachraňovacia čata sa dovalila. Nič v zlom, ale trafená hus vyzerá dosť na skapanie, asi by sme jej dnes mali dať pokoj a nechať ju spať," nečakane sa za mňa prihovorí Meredith a rovno ako keby mi čítala myšlienky povie prvú rozumnú vec od doby, kedy bola presťahovaná na moju izbu.

„Isteže, želáme si, aby sa Rose uzdravila. Ale nedokázali by sme zaspať, keby sme ju neprišli skontrolovať a zistiť, či je už v poriadku," Darius je neodbytný a sám sa nepozvane usalaší na kraj mojej postele. Nemám silu namietať. Diskutujú o mne a ja vôbec po prvýkrát vo svojom živote iba mlčky počúvam, čo hovoria.

Moje telo sa javí ako po strete s nákladiakom. Fyzicky som prítomná, no duchom sa vraciam k neznámemu miestu, ktorým som blúdila. Nespoznávala som to prostredie. Som jediná, ktorej sa dejú takéto divné a nevysvetliteľné veci. Aj tí traja sú na mňa prikrátki. Nikto mi nepodá jasné stanovisko. Môžem len hádať a určovať predpoklady, ktoré nemusia mať s pravdou nič spoločné.

Som prikrytá, ale telom mi aj naďalej behá mráz. Pomrvím sa vyššie k opierke a kraj periny si posuniem tesne k nosu. Určitú časť zo mňa som zanechala na tom podivnom mieste. Neviem to konkrétne identifikovať, ale vnútorne sa cítim prázdnejšia. Tí ľudia boli mŕtvi. Nechcela som si to priznať, pretože sa vo mne búril strach a hrôza, ale od samého začiatku sa mi zdalo, že som prešla na druhú stranu.

Ocitla som sa v rovine, kam ľudia prechádzajú po svojej smrti a myslela som si, že práve kvôli tomu, že ja som umrela tiež. Avšak ja som sa vrátila sem. Späť do akejkoľvek reality to už posledné mesiace žijem. A nie som o nič múdrejšia. Len čo sa to viac zamotalo a zmorilo ma. Snáď sa to vyrieši. Oni to riešenie budú musieť nájsť.

„Nuž, pozrite sa na ňu. Pôsobí ako stará vykopávka, či skôr múmia? Každopádne trafená hus sa potrebuje vyspať. Dnes s ňou asi sranda nebude. Ibaže by sme jej pomaľovali tvár permanentnou fixou?" robí si posmech na môj úkor, a ja by som pravdaže vystrelila zo svojej postele a vyťahala ju za tú jej burinu na hlave, ale na druhú stranu sa ma ich snaží zbaviť, a to je vzhľadom na naše pomery dosť milé gesto. Zrejme som nejaká rozcítená, keď tu tejto otravnej žirafe niečo kvitujem.

„Okej, tak ťa necháme odpočívať, Rose. Zajtra sa ale zastavíme. Zatiaľ sa maj," Sandy konečne pochopí, že najsprávnejšie je teraz ma nechať, a potiahne vzpierajúceho sa Dariusa za ruku. Ten sa s nevôľou vzdáva a poslúchne svoju najlepšiu kamarátku. Zaraz zostávame v izbe len dve samé a aj keď nerada, za túto láskavosť sa jej musím poďakovať.

„Hej, žirafa? Fakt díky," precedím skrz zuby, čo jej ale problém nerobí, pretože ma počuje dosť zreteľne na to, aby sa jej mohol usadiť na tvári nadnesený a satisfakčný úškľabok.

„Mám to u teba. Riadne sa vyspi, nieže by si pre mňa bola extra zaujímavá, ale tiež som zvedavá na ten tvoj zážitok. Teda poviem ti, vyzeráš ako mŕtvola. Každý jeden by ti dal košom, keby ťa videl v takomto stave. Jediné šťastie, že tu nemám mobil. Teda pre teba. Urobila by som ti fotku a odposlala ju všetkým, v najlepšom prípade by z teba mali nočnú moru," uškŕňa sa a ani sa nečudujem, že za túto veľkorysú láskavosť bude niečo chcieť. Ani ja by som nebola nezištná. Vychutnáva si tú nadriadenú úlohu po dlhej dobe v súboji so mnou.

„Tak to sa mýliš. Obe veľmi dobre vieme, že ani v takomto stave by som o tých neandertálcov z futbalového tímu núdzu nemala. Tomu sa hovorí čaro osobnosti, žirafa. Ale nerob si starosti, tebe niečo také nehrozí, nakoľko si žiadne čaro nikdy nemala," odbijem ju štipľavým protiútokom, zívnem si na plné ústa a zatváram oči. Ťahá ma to do spánku. Viečka mi oťažievajú a moja energia sa vyčerpala na maximum. Snáď to do zajtra prejde.

*****

„Rose, zlatko, tak ako? Dohodli sme sa na tom, že si zoberieš len to, čo nutne potrebuješ. Žiadne prebytočné kúsky oblečenia a topánok," hnevá sa na mňa môj otec, keď zbadá päť napráskaných kufrov odstavených pri mojich dverách. Som dospievajúce dievča, potrebujem mať možnosti a na výber z rôznych variant.

„Ale, ocko, veď som si zbalila iba to najnutnejšie. Svoj výber som o dosť zúžila, pôvodne toho malo byť omnoho viac. No tak, Meredith, pomôž mi trochu," pošepkám svojej najlepšej kamarátke, aby ma podporila pri prehováraní môjho nakoniec vždy vyhovujúceho mi otca.

„Pán Sloan, v tomto môžem Rose jedine podporiť. Ako dospievajúce dievčatá potrebujeme kopu vecí, a to ani nerátam hygienické pomôcky, teda tampóny a..." začne s háklivou témou ženských pomôcok, pretože si je veľmi dobre vedomá toho, že to na otca zaberie a on po odznení tejto témy viac namietať nebude.

„Fajn, prehlasovali ste ma. Nič som nepovedal." Zdvihne obranne ruky vo vzduchu a my dve sa naraz rozrehoceme. Chudák ocko mal pri nás dvoch boj už dopredu prehraný. Vieme, čo na neho zaberá. Meredith je súčasť rodiny. Takpovediac ju považujem za sestru. Sme nerozlučné a rozumieme si. Chápe ma zo všetkých najlepšie.

„Mala by si ísť s nami," navrhnem, keď sa utíšime a vrátime sa k pozeraniu tej romantickej hatlaniny, z ktorej každou minútou pretáčam očami a ten, kto to napísal, zrežíroval a natočil by si zaslúžil žalobu za to najnemožnejšie klišé.

„Ale nie. Veď som tu nasáčkovaná takmer neustále. Otec vás berie na rodinnú dovolenku. Nie som až taká vtierka. Ja sa zabavím, čo ty vieš, možno si nájdem novú najlepšiu kamarátku," pokúša ma so záludne nadvihnutým obočím a pritisne si svoj ružový plyšový vankúš bližšie k bruchu.

Je to v poradí už piata noc, ktorú strávila u nás. Jej rodičia jej dávajú všetko okrem záujmu. Meredith spadá presne pod tú otrepanú kolónku som krásna, privilegovaná a moji rodičia sú tí najväčší kreténi. Neberie si to k srdcu a nehovorí o tom často. Lenže ja ju poznám dosť dobre na to, aby som vedela, že si praje byť s nimi. Nedávam svoju ľútosť najavo, pretože nie sme ten druh kamarátok, ktoré sa sťažujú a plačú nad svojím osudom.

„Neblázni, ty a záhradník Rio ste neoddeliteľnou súčasťou tejto vysoko postavenej rodiny," uťahujem si z nej a pokúšam sa ju presviedčať trikmi so žartmi. Hanbila sa ma spýtať, ale mne neušiel jej výraz, keď som jej prezradila, že nás otec berie tento rok do Európy.

„A čo Berta? Ako tvoja pravá ruka a človek, ktorý ti vymieňal plienky, nemala by tam ísť spolu s nami?"

„Berta je v procese zvažovania. Kvôli jej tučnému zadku by som mala o kufor menej," žartujem a zabávam sa na účet našej služobnej. „Tak počkať, povedala si práve spolu s nami?" uvedomím si, že s mojím návrhom súhlasila a som šťastná, že ju tu na takmer celé leto nenechám samu.

„Keď už toľko prosíš. Čo by som neurobila pre svoju najlepšiu kamarátku na svete."

„Zažiješ to najúžasnejšie leto vo svojom živote. Európania sú omnoho otvorenejší a odviazanejší. A my dve to využijeme vo svoj prospech."

„A čo Drew?"

„Máme pätnásť, nebudem sa za neho vydávať. A navyše sa hovorí, čo oči nevidia, srdce nebolí. Som príliš mladá a krásna na to, aby som sa usádzala!"

„Chvalabohu. Nechcela som nič hovoriť, ale záväzky v pätnástke sú blbosť. Na dlhodobé vzťahy budeme mať čas v tridsiatke či päťdesiatke, teraz je tá najvhodnejšia doba na užívanie si mladosti a tejto krásnej vyhladenej tváričky bez vrások."

„Och, prosím ťa, my dve vrásky mať nebudeme. Ostaneme navždy mladé a krásne."

„Aliona, drahá, tvoj brat musí byť poriadne zúfalý, keď privolal do boja aj nechcenú stratenú dcéru. A ja že si so Sloanovými nadobro skoncovala. Nebola si to náhodou ty, ktorú vlastný otec zatratil a do čela rodinného biznisu v kántrení neživých upírov obsadil tvojho brata?" prihováram sa protivníčke, ktorá ma vysliedila až sem do môjho dočasného útočiska v tuneloch. Počujem jej myšlienky, krokmi sa približuje, ale zatiaľ ma nedokáže vidieť.

„Tvoje hry na mňa neplatia. Prišla som ti doručiť odkaz od môjho brata. Vzdaj sa a budeš to mať jednoduchšie. Dolapíme ťa, o tom niet žiadnych pochýb. A keď sa tak stane, odpykáš si to. Nenecháme ťa ísť len tak ľahko."

„Po novom vybavuje Kellanove odkazy jeho odvrhnutá sestra. Dobre vedieť, povedz bratovi, že mám pre neho tiež menší odkaz. Presne o tri dni odhalím existenciu nás upírov pred celým mestom. Aby sa nepovedalo, že som zastaralý a nevyužívam techniku, budem to dokonca vysielať v priamom prenose. Svet sa dozvie, že sme reálni. A ty a vôbec nikto ma v tom nezastavíte," hlesnem jej do ucha, keď sa obtriem o jej semišový kabát, a ona automaticky vystrelí zo svojho luku. Na jej smolu míňa a páli do prázdna.

Nebolo z nej cítiť strach. Ani vtedy jej odvaha nechýbala. Ale Gerard nemohol predsa vymenovať ženu za svojho nástupcu. Od začiatku ním bol Kellan. Kým jemu spočiatku chýbala odvaha a nemal takú úspešnosť v presnosti, ona bola prirodzený talent. Poľovala na upírov v meste a kántrila ich hlava nehlava. Jej pohár pretiekol, keď sa do akcie proti mojim rodičom rozhodol namiesto nej povolať nič netušiaceho Kellana. On na rozdiel od nej až do osemnástky o ich rodinnom biznise nemal potuchy.

Správy sa šíria rýchlo a pre bezproblémové fungovanie môjho plánu potrebujem, aby sa rozniesli enormnou rýchlosťou k hlavným aktérom. Najmä k mojim trom bratom. Prinútim ich myslieť si, že sa chystám k verejnému priznaniu, zatiaľ čo moje úmysly sú tentoraz úplne iné. Ak všetko vyjde, budem mať na vrch nad oboma stranami. Nie som hlúpy. Dúfajme ale, že oni o mne nemajú privysokú mienku. Snáď som vyznel dosť presvedčivo.