Luna
Práve sme s Ninou išli spať, keď mi prišla sms od Simóna. Otvorila som ju, no to čo v nej bolo napísané som bez sĺz nezvládla ani dočítať. Simón písal: Celý Roller je v plameňoch!

Slzy mi začali stekať po tvári a ja som prvý krát pocítila, že sa chcem do Buenos Aires naozaj vrátiť.

Nina
Je všetko v poriadku?

Luna
To... teda... nie... je...
V... Rolleri... vypukol...
požiar... ... Musím... sa...
tam... vrátiť...

Nina
Pomôžem ti zbaliť
veci...

Nina mi pomohla zbaliť kufor a ja som si našla najbližší let. Lietadlo letelo za dve hodiny.

Nastupujem do lietadla a sadám si na miesto k oknu. Vonku prší a my vzlietame.

A hneď po pár minútach zaspávam. Keď sa zobúdzam, všade je až nepríjemné ticho. Akurát okolo mňa prechádza letuška.

Luna
Prosím vás, ako dlho
ešte budeme letieť?

Letuška
Ešte 5 hodín slečna.

Luna
Ďakujem...

Zobrala som do ruky telefón a začala som si prezerať fotky. Zastala som pri fotke mňa a Mattea. Na korčuliach v Rolleri na ploche.

Znovu mi po tvári začali stekať slzy. Tá bolesť sa nedá ani len opísať. Od vtedy, ako som spoznala Roller, to miesto pre mňa znamená všetko.

Hneď ako lietadlo pristálo, som si zobrala kufor. Zavolala som si taxík a ten ma zaviezol rovno domov. Tam som si nechala kufor.

Obula som si korčule a vydala som sa k Rolleru. Cestou mi pípla sms. Bola od Mattea. Rýchlo som ju otvorila a začala som čítať: Luna asi o tom nevieš, ale Roller zhorel. Ešte nevieme ako veľmi je to vážne, pretože nás tam nechcú pustiť. Keď budem vedieť viac, napíšem ti...

Konečne som zastavila pred Rollerom, no to, čo som tam uvidela ma úplne dostalo. Všetko bolo pokryté sadzami a popolom.

Ani neviem ako sa mi to podarilo, ale dostala som sa až k ploche. Moje srdce sa zastavilo.

Všetko bolo zničené. Všetky naše sny o Rodafeste sú momentálne pochované pod hrubou vrstvou popolu.

V hlave sa mi objavilo mnoho spomienok. Ale nie len na Roller, ale aj na mojich biologických rodičov.

V hlave som mala poriadny chaos, ale len jedinú otázku. Čo bude ďalej? Moje premýšľanie prerušil až známy hlas.

Matteo
Luna...?!!

Slzy mi stekajú v prúdoch a ja sa otáčam, aby som sa mohla Matteovi pozrieť do očí.

Vtom však nado mnou čosi zapraská a ja sa so strachom pozriem hore. Zapraská to silnejšie a zo stropu sa odlomí kus betónu.

Som až tak vystrašená, že sa nedokážem rozbehnúť preč. Nikto tu okrem mňa a Mattea nie je. No a v poslednej chvíli ma Matteo stiahne k sebe.

Luna
Ďakujem.

Matteo
Prečo si neutekala,
keď to zapraskalo?

Luna
Ja... ja neviem.
Matteo?

Matteo
Áno?

Luna
Čo bude ďalej? A čo
bude s Rodafestom?

Po tomto som už svoje slzy nechala voľne stekať. Matteo ma vyviedol von, pretože tu to naozaj nie je bezpečné.

V parku sme si sadli na lavičku a ja som hneď vedela, čo odo mňa Matteo chce. Chce vysvetlenie...

Matteo
Luna prečo si utiekla
preč? Potrebovali
sme ťa tu...

Luna
Matteo už som tu.
A vidím, že žiadnu
pomoc nepotrebujete.
Matteo niekedy je
lepšie zabudnúť na
minulosť a ísť ďalej.

Postavila som sa z lavičky a chcela som odkorčuľovať domov. No Matteo ma chytil za ruku a posadil si ma na kolená.

Chvíľu sme si ticho hľadeli do očí a potom Matteo urobil prvý krok. Spojil naše pery a ja som vtedy zabudla úplne na všetko.

Znovu sa ma zmocnil pocit lásky. Znovu som si viac a viac uvedomovala, že Mattea stále milujem.

Keď sme sa od seba odtiahli, na Matteovej tvári sa objavil taký divny výraz.

Matteo
Prepáč mi to, ale
chcel som ťa
naposledy pobozkať.

Luna
Možno to nebol
úplne posledný krát.

Matteo
Tým chceš povedať, že
medzi nami to ešte
neskončilo? Je možné,
že budeme spolu?

Luna
Matteo teraz potrebujem
čas. V poslednej dobe sa
toho udialo naozaj veľa a
ja si to potrebujem urovnať
v hlave. Takže na mňa netlač.

Znovu som sa postavila, no tento raz ma Matteo už nechal odísť. Bola som tak zmätená.

Vďaka Parížu som v tom už mala jasno. Vedela som, že k Matteovi už nič necítim, no keď ma pobozkal, všetko sa otočilo o 360 stupňov.

Že by som ho stále milovala? To je nemožné... alebo je to naozaj pravda? Sama neviem, čo je pravda.

Keď som prišla domov, rodičia boli ešte v práci. No o chvíľu sa otvorili dvere a dnu vstúpila mamina.

Mama
Zlatíčko ty si sa
už vrátila?

Luna
Musela som sa vrátiť.

Mama
Stalo sa niečo?

Luna
Plocha v Rolleri zhorela.

Znovu sa mi po tvári začali kotúľať slzy. Mama ma pevne objala, no ani to mi nepomohlo ukľudniť sa.

Utiekla som do izby, zamkla som dvere a zosunula som sa po nich až úplne na zem.

Ruky som dala okolo kolien, slzy mi voľne stekajú po tvári a ja sa cítim slabšie ako kedykoľvek predtým. Som nikto... a nezaslúžim si žiť.

Na stole sa mi zaleskol ostrý nôž. Aj keď moje vedomie to odmietalo, zobrala som ten nôž do ruky.

Urobila som s ním hlbokú ryhu a krv som nechala voľne vytekať. Zobrala som mobil a na instagram som dala fotku mojej ruky v malej kaluži krvi. K fotke som pridala aj popis: Som nikto! Nula! Zbabelec, ktorý sa snažil utiecť za šťastím. No teraz som našla svoje skutočné šťastie... Je koniec...

Fotku som zverejnila a vypla som internet. Aj keď ma rana začala neuveriteľne štípať, nebola som schopná ísť si po obväz.

Zrazu sa mojou izbou ozvalo zvonenie môjho telefónu. Na obrazovke svietilo meno volajúceho: Matteo Star Balsano

Hovor som zrušila. No o pár sekúnd volal znova. Znova som hovor zrušila a mobil som hodila ďaleko od seba.

Domom sa rozoznel zvonček. Mama išla otvoriť dvere a potom zakričala to, čoho som sa najviac bála.

Mama
Luna máš tu Mattea.
Pošlem ho do tvojej
izby...

Neodpovedala som, no potom som počula kroky smerujúce k mojej izbe. Matteo stlačil kľučku ale dvere otvoriť nemohol.

Matteo
Luna prosím... odomkni.

Luna
Matteo choď preč!

Matteo
Neodídem, kým ťa
neuvidím.

Luna
Matteo choď preč...

Matteo
Luna prosím...
pusti ma dnu.
Ja... nechcem
aby si si ublížila.

Luna
Tak to ides neskoro.
Nechaj ma zomrieť
samú...

Tak čo hovoríte na túto kapitolu? Dnes je trošku chaotická, ale zároveň sa Luna vracia domov. Ako to bude všetko pokračovať? A zmieri sa Luna s tým, že už NIKDY si nezakorčuľuje na ploche?