,,Dúfam, že vieš čo robíš a aký je tvoj cieľ. A keď sa budeš chcieť zrútiť, vždy tu budem, aby som ti pomohla.''

List som poskladal a zhlboka som sa nadýchol. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ktoré som nebol schopný zastaviť.

Po pár minútach povedali číslo môjho letu. Utrel som si slzy a pobral som sa do lietadla.

Ako vždy som mal sedadlo pri okne. Sadol som si na miesto a znovu som si začal čítať ten list.

A ani neviem kedy sa nám kázali pripútať. Pohľad som od listu odlepil, len keď som videl letušku pri mojej sedačke.

Zapol som si pás a lietadlo sa pomaly vznieslo do oblakov. Znovu som vo vzduchu...

Milujem lietanie. Obdivovať mestá, ktoré sú ako zápalkové škatuľky, jazerá, ktoré mi pripomínajú rozliaty pohár vody.

Po pár hodinách som konečne pristál na letisku. V hale som si vyzdvihol kufor a pobral som sa na hotel.

Izba bola naozaj veľká a priestranná. Začal som si pomaly vybaľovať kufor a potom som zavolal Juliane.

Matteo
Dobrý deň Juliana. Už
som na hoteli. O koľkej
mám prísť?

Juliana
Tak za hodinu im končí
skúška a o dve hodiny
zatvorím Roller. Potom
ti zavolám.

Matteo
Dobre..

Hovor ukončila a ja som sa rozhodol, trochu si pospať. Natiahol som sa na posteľ a moje viečka okamžite oťaželi.

Zobudil som sa na zvonenie môjho telefónu. Pozrel som na hodiny a okamžite som vytreštil oči. Potom som hovor zodvihol.

Matteo
Áno Juliana?

Juliana
Matteo už môžeš ísť do
Rolleru, ale daj si pozor,
aby ťa nikto nevidel.

Matteo
Jasné... v maskovaní
som najlepší. Nezabúdajte,
že som bývalá spevácka
hviezda...

Juliana
No dobre... čakám ťa.

Zobral som korčule a pomaly som sa vydal do Rolleru. Pri dverách som uvidel Julianu. Odomkla a spolu sme vošli dnu.

Obul som si korčule a spolu sme s Julianou začali trénovať. Kým som sa rozcvičoval, pozeral som video z poslednej skúšky s Danielom. Tie kroky neboli ťažké

Prešiel som si to raz... prešiel som to druhý raz... no a na tretí som sa už ani nemusel pozerať, pretože som to vedel. No teraz prichádza tá najťažšia časť... dvíhačka s Lunou.

S Julianou sme si sadli do hľadiska a ona mi krok po kroku vysvetlila celú dvíhačku.

Takže najprv ju s predu prehodíme do zadu a budeme ju držať za ruky. Potom ju tri-krát pohojdáme striedavo do predu a do zadu. Naša úloha končí tak, že z rozhojdania si ju spolu so Simónom vyhodíme na plecia. Lunu potom na záver iba pomaly zložíme. Dúfam, že nam z hora nespadne na plochu...

Takto to znie ľahko, ale reálne je to zatiaľ najťažší prvok, ktorý sme kedy robili.

Juliana
Takže choreografiu už vieš.
Zajtra príde Simón, aby si
s tebou prešiel dvíhačku po
technickej stránke, no a
potom príde Luna.

Matteo
Luna...??!

Juliana
Áno, ale neboj sa. Bude
mať zaviazané oči, takže
neuvidí, kto je druhý
člen dvíhačky. Tvojou
úlohou je byť len ticho a
technicky čisto zvládnuť
túto dvíhačku...

Matteo
Dobre Juliana. To dúfam
nejako zvládnem.
A o koľkej mám zajtra
prísť na plochu?

Juliana
Plocha sa zatvára stále
o siedmej ale do pol ôsmej
sú tu ešte ľudia. Takže ty
prídeš o ôsmej. Dobre?

Matteo
O ôsmej som tu!

Zobral som si veci a s Julianou sme zamkli Roller. Pomaly som sa ťahal prázdnou ulicou, keď som ju zbadal.

Sedela na lavičke. Tak veľmi som ju chcel objať. Tak veľmi som ju chcel potešiť, no Juliana mi zakázala s kýmkoľvek v meste hovoriť.

Takže som odvrátil zrak a ďalej som kráčal s hotelu. No zrazu som započul jej slabý hlas...

Luna
Matteo... si to ty?

Bola už tma a tak som len kráčal ďalej. Do očí sa mi tlačili slzy. No Luna nemohla vedieť pravdu.

Akurát som vošiel do izby, keď sa mi vo vrecku rozvybroval mobil. Volala mi Fernanda.

Matteo
Áno?

Fer
Matteo mal by si si dávať
väčší pozor! Práve mi
volala Luna. Chcela vedieť
či si náhodou neodletel
naspäť do Buenos Aires.

Matteo
A čo si jej povedala?

Fer
Povedala som jej, že si do
žiadneho Buenos Aires
neletel. A že by som jej ťa
aj dala k telefónu, ale
momentálne spíš...

Matteo
Ďakujem ti Fer...

Fer
Pre teba čokoľvek.

Matteo
Čítal som ten list...
Chcem ti povedať len
jedno. Hneď ako skončí
súťaž, vrátim sa k tebe
do Montevidea.

Fer
Matteo... si si istý, že
to chceš urobiť? Naozaj
ju chceš navždy opustiť?

Matteo
Fer... dnes som si niečo
dôležité uvedomil. Tak
veľmi som sa hnal za
láskou medzi mnou a
Lunou, že som si
neuvedomil jednu vec.
Že svoju pravú lásku som
mal pri sebe. Pretože
len ten, kto ma miluje
mi dovolí urobiť tú
najväčiu chybu môjho
života. Nechá ma slepo
ísť za tým, čo ma kedysi
robilo šťastným...

Fer
Milujem ťa Matteo.

Matteo
Ja teba viac Fer...

Hovor som zrušil a po dlhom a namáhavom dni som si doprial poriadne dlhú sprchu.

Potom som okamžite zaspal, no to, čo sa mi v noci snívalo ma vyľakalo až na smrť...

Biele steny, neprestávajúce pípanie prístrojov, malé dievčatko v sedačke na zemi a jej hlas...

Luna
Matteo postaraj sa o ňu.
Jej otec ju nikdy nesmie
nájsť... vychovávaj ju
ako svoju vlasnú dcéru...
Zachráň ju pred osudom!

Všetky prístroje naposledy striedavo zapípali a potom sa miesnosťou rozoznel rovný tón.

No potom ho prekričal piskľavý krik toho malého dievčatka. Do miestnosti vošli doktori.

Doktor
Zoberte to malé dieťa
a odíďte preč...

Chcel som ešte niečo povedať, no potom som uvidel jej úsmev. Zobral som ju teda domov.

Prudko som sebou trhol a otvoril som oči. Na čele som mal studený pot a ruky som mal úplne ľadové.

Ešte viac som si na seba potiahol perinu a snažil som sa zaspať. No nech som sa snažil akokoľvek, nešlo mi to.

Nabral som si pohár studenej vody a naraz som ju vypil. Snažil som sa pochopiť tomu snu, no bolo to márne.

Znovu som si ľahol do postele. Perinu mám až po uši, no a po ďalších dvoch hodinách sa mi konečne znovu podarí zaspať...

Ďalšia kapitola... dúfam, že sa vám páčila. Ďalšia kapitola bude v stredu a v piatok sa dočkáme finále druhej knihy...

Čo si myslíte, s kým napokon skončí Matteo?

A zvládne Luna odkorčuľovať poslednú súťaž?