Vedela som, že sa to raz môže stať... moje vlasy sú nenávratne preč. Našťastie existujú parochne.

Stojím pred zrkadlom a pozerám sa na svoj odraz. Hlava bez vlasov, kruhy pod očami a bledá koža. To vôbec nie som ja...

Na hlavu som si nasadila parochňu a make-upom som si jemne zatrela aspoň kruhy pod očami.

O dva dni je súťaž a Daniel sa mi zdá akýsi divný... ako by niečo skrýval. Ako by to ani nebol on.

Hneď po príchode do Rolleru mi tu niečo nesedelo. Nikto tu nebol, no z plochy sa ozývali hlasy.

Prešla som teda k ploche a tam som ich už všetkých uvidela. Sedeli v hľadisku a Juliana im z plochy niečo hovorila. Myslím, že niečo o doťahovaní prvkov.

Všetci už mali na sebe korčule, a tak som sa aj ja prezula. Poctivo som si zatiahla každú jednu šnúrku, aj keď to dalo naozaj veľa práce.

Všetci sme začali korčuľovať a ja som sa znovu po veľmi dlhej dobe cítila tak neohrozene.

Všetky prvky mi išli a ja som sa cítila šťastná. No potom sa pri ploche objavil Daniel. V ruke mal kufor a na tvári uslzené oči. Okamžite som k nemu prikorčuľovala.

Luna
Daniel... si v poriadku?

Daniel
Nie Luna. Pred hodinou
mi volali z nemocnice,
že môj otec mal autonehodu
a že je v kritickom stave.
Bohužiaľ sa s vami
nebudem môcť súťaže
zúčastniť...

Luna
Ale veď... nezvládneme
nájsť náhradu. Daniel
do súťaže zostávajú už
len dva dni...

Daniel
Luna pochop ma...

Luna
Ja ťa chápem Daniel...
Chápem ťa dokonca viac
ako si myslíš. Ale ako
máme za tak krátky čas
nájsť náhradníka, ktorý
sa naučí celú choreografiu
a bezchybne? To je
nemožné...

Začala som strašne plakať. Potom som samozrejme začala kašľať a všetko to bolo v háji...

Potom za mnou vybehla Juliana. Trochu som sa upokojila a ona mi to celé vysvetlila.

Juliana
Luna mrzí ma, že si sa
to musela dozvedieť
práve takto. Daniel mi
pred pol hodinou volal,
takže som to už od
začiatku tréningu vedela.
Teraz budeš trénovať so
Simónom a ak vám to
pôjde, zostaneš s ním v
páre aj na súťaži. Dobre?

Luna
Dobre...

Nebola som z toho extra nadšená, ale za pokus to stálo. Simón je tiež skvelý korčuliar.

Luna
Juliana?

Juliana
Áno Luna?

Luna
A čo ten prvok, ktorý
máme s Danielom a
Simónom nacvičený?

Juliana
Ten budeme musieť
vynechať.

Luna
Ale... veď... práve
tento prvok nám mal
zaistiť výhru...

Juliana
Ale ani Ramiro a ani
Gastón sa ho za takú
krátku chvíľu nenaučia.

Juliana mala pravdu. Za tak krátky čas je to naozaj nemožné. Prečo sa musí všetko rúcať?

S Jalianou sme sa vrátili na plochu a tréning mohol pokračovať. No už to nemalo takú iskru.

So Simónom sa síce skvelo pracovalo, no nebol to proste Daniel. Necítila som medzi nami daké prepojenie. Ale chce to asi len čas...

Prechádzali sme akurát časť, kde si ma Simón prehadzuje, keď sa mi o jeho chránič zamotali vlasy.

Luna
Simón stoj!

Neskoro. Simón si ma prehodil a moje vlasy zostali zachytené na jeho chcráničoch. Takže som tam teraz stále sama a bez vlasov.

Začala som zrýchlene dýchať, moje srdce sa zrýchlene bilo a kašeľ na seba nenechal dlho čakať.

Začala som plakať a z kašľa som sa začínala dusiť. Okamžite ku mne pribehla Juliana, no ja už som to nezvládla.

Gastón ma zobral do náručia a zaniesol ma spolu s Julianou do jej pracovne.

Položil ma na gauč a odišiel. Juliana v ruke zvierala ,,moje'' vlasy. Ja som si ich nasadila a konečne som sa trochu upokojila.

Luna
Tak a už to vedia...

Juliana
Ale myslím si, že by
si im to mala vysvetliť.

Luna
Myslíte, že to pochopia?

Juliana
Sú to tvoji kamaráti...
určite to pochopia.

Postavila som sa. Sú to predsa moji kamaráti, jasné že to pochopia. Ale čo ak nie?

Zrazu som mala hlavu plnú pochybností. Otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď.

Rozkorčuľovala som sa na plochu a tam všetci trénovali. No akonáhle som sa tam objavila ja, všetci prestali.

Stála som pri zábradlí, opierala som sa a oni sa okolo mňa postavili. Nahodila som falošný úsmev a začala som celý príbeh rozprávať od znova...

Luna
Pred pár dňami som doma
odpadla. Bolo to ako vždy...
zrýchlené dýchanie, kašeľ a
napokon tma... keď som sa
prebrala, bola som v nemocnici.
Tam mi už po pár hodinách
povedali predbežnú diagnózu.
Nebolo to práve príjemné
počúvať slová... Luna máš
rakovinu pľúc... no ani to
ma nepoložilo...

Delfi
Ale prečo si nám o tom
nikdy nepovedala?

Luna
Delfi... chcela som, aby
ste ma videli stále rovnakú.
Chcela som, aby ste ma
brali ako starú Lunu a
hlavne som vás tým
nechcela zaťažovať. Možno
vám teraz docvaklo, prečo
mi Juliana dávala tak
často prestávky. V nemocnici
mi doktor povedal, že už
nikdy nebudem môcť jazdiť
na korčuliach. No ja som
tomu neverila a teraz som tu,
odhodlaná zúčastniť sa
možno mojej poslednej súťaže
a chcem si užiť naše možno
posledné spoločné chvíle.

Všetci ma spolu objali a ja som si z tváre utrela malé slzyčky šťastia. Všetko to pochopili a stále ma berú ako seberovnú.

Po skúške som išla domov. V kuchyni som si zohriala večeru a do pohára naliala pomarančový džús...

Všetko som si to zobrala hore a znovu som sa snažila na neho zabudnúť. No keď to moja myseľ už skoro zvláda, vtedy sa do toho zapojí moje srdce. Matteo v ňom zostane už navždy.

Do ruky som zobrala ten list a fotografiu. Naozaj odišiel, aby som bola ja s Danielom šťastná?

Slzy ktoré sa mi znovu tlačili do očí som rýchlym žmurkaním zahnala a fotku aj s listom som skryla pol vankúš...

Tie chvíle, ktoré sme spolu prežili už navždy zostanú vyryté v mojom srdci. A nikto iný ich nedokáže nahradiť.

No v mojom srdci zostali aj rany. Rany z tisícky črepov, ktoré zasiahli moje telo, keď odišiel. Jeho odchod ma zlomil...

A ani teraz to nie je iné. Kedykoľvek sa na neho pozriem... na tých fotografiách je odváždy, nebojácny...

No je tu jedna fotka, ktorá je od iných výnimočná... je na nej totiž taký ustaraný. Tá fotka je práve zo dňa, keď som podpísala definiyívnu odhlášku. No vtedy ešte nik netušil, že práve vďaka tej odhláške s ním prežijem tie najkúzelnejšie momenty.

Ako prvé vám chcem veľmi pekne poďakovať za viac ako 1K prečítaní.

Dúfam, že sa vám príbeh páči...