Luna
Snažila som sa mu dovolať, no márne. Telefón nedvíhal, odkazy si neotváral a na smsky neodpovedal.

Išla som do Rolleru a tam som uvidela sedieť Gastóna. Stále niečo písal do mobilu a tváril sa veľmi znepokojene.

Luna
Ahoj Gastón. Dnes vyzeráš
veľmi ustarane. Stalo sa
niečo zlé? Niečo s Ninou?

Gastón
S Ninou je všetko v poriadku.
Ale Matteo mi robí starosti.
Neodpisuje mi na smsky a
ani nedvíha hovory. Ako by
sa pod ním prepadla zem.

Luna
Nevieš, kde by mohol byť?

Gastón
Nemám ani najmenšie tušenie.
Naposledy som ho videl po
Opene, keď ste sa pohádali. Už
vtedy nevyzeral v poriadku...

Luna
A ani nebol v poriadku. Pozri,
čo mi napísal. Ja... asi som ho
už navždy stratila.

Gastón si prečítal list a potom sa na mňa s ľútosťou pozrel. Jeho výraz ma prekvapil.

Gastón
Urobím čokoľvek... my ho
musíme nájsť!

Ja som to nezvládla. Obula som si korčule a vybehla som na plochu. Začala som skákať, no stále som padala. Započula som za sebou Daniela...

Danie
Luna! Prestaň...!

Nechcela som prestať. Jedine korčule ma dokázali upokojiť. A ak mám zomrieť... tak potom na nich.

Skákala som a stále som padala. Skákala, padala, plakala... a znovu všetko dookola.

Daniel
Luna... prestaň!

Samé otočky a závrate. Už som to psychicky nezvládla. Chystala som sa na ťažký skok, ktorý by som isto ukončila minimálne s otrasom mozgu.

Rozkorčuľovala som sa, urobila som náprah na pravú nohu, no v tom ma niekto chytil za ruku a ja som spadla do jeho náručia.

Daniel
Chceš sa zabiť?

Luna
A prečo by som mala žiť?
Odišiel... chápeš?!!

Moje slzy sa predrali von. Daniel ma objal a ja som sa znovu aspoň na chvíľu cítila šťastná.

Daniel
Teraz sa vyzuješ a ja ťa
odprevadím domov...

Pozrela som sa mu do očí. Videla som v nich strach, ale aj lásku a nenávisť. Že by ma naozaj miloval?

Urobila som teda presne to, čo odo mňa Daniel chcel. Vyzula som si korčule a spolu s ním som išla domov.

Keď som vošla dnu, z bývalej Matteovej izby akurát vychádzala teta Sharon.

Sharon
Kde ste boli tak dlho a
kde je Matteo?

Luna
Odišiel!

Sharon
Vy ste sa pohádali?

Nezvládla som to. Pred očami sa mi znovu prehrávali naše spoločné momenty. No aj tá hádka...

Rozplakala som sa, no a potom som sa znovu rozkašľala. Utekala som do izby a tam ma všetky sily opustili. Padla som na zem a nedokázala som poriadne ani dýchať.

Hneď tam dobehla moja teta. Keď ma videla nehybne ležať na zemi, okamžite zavolala sanitku.

Sirény... hluk... chaos...

Biela izba a v nej mnoho pípajúcich prístrojov. Lekári urobili už milióny vyšetrení, no stáne nedokážu povedať, čo sa so mnou deje. Všetko však naznačuje k rakovine.

Znovu mi odoberajú krv. Prvá infúzia pomaly dokvapkáva, keď do izby prvý krát vchádza teta Sharon.

Sharon
Sol... teda Luna... ako
sa cítiš?

Luna
Bolo mi už aj lepšie. Vedia
už doktori, čo mi je?

Sharon
Zatiaľ to ešte overujú, ale
pravdepodobne máš
nejakú rakovinu...

Rakovinu? Začala som strašne plakať. Ja predsa nemôžem mať rakovinu... Ja nemôžem zomrieť.

Chcelo sa mi kričať. Chcelo sa mi plakať. Jediná šanca, ako sa vsetkých týchto pocitov zbaviť, bolo prijať to, že v mojom tele sa usídlila rakovina.

Potom do izby vošiel taký mladý doktor a s ním do izby vošiel Daniel. Jeho červené očimi mi hneď prezradili, že vie, čo sa deje, a že plakal...

Doktor
Som doktor Sumati... ale
ty ma môžeš volať Jake.

Luna
Som Luna... Luna Sol Valenteová.

Daniel
Tuto môj ujo totiž robí
doktora. Hneď, ako sa
o tebe dozvedel, všetko
mi povedal... Luna...
teraz musíš byť silná.

Luna
Koľko času mi zostáva?

Obaja sa na mňa starostlivo, ale aj prekvapene pozreli. Potom si niečo zašepkali a Daniel odišiel.

Jake
Takže Luna... môžem ti
tikat... áno?

Luna
Samozrejme.

Jake
Takže Luna... rakovinu
sme zastihli ešte v skorom
štádiu, no nie tak skoro,
aby sme to vedeli akokoľvek
zastaviť. Takže ti aspoň
dáme lieky na jej spomalenie.
Ale je tu jedna vec, ktorá
sa ti určite nebude páčiť...

Luna
Aká...

Jake
Máš rakovinu pľúc. Takže
korčuliarska súťaž a ani
korčuľovanie ako také
neprichádza do úvahy.

Luna
Ale veď... môj tím ma
teraz potrebuje.
Nemôžem ich v tom
nechať samích...

Jake
Luna je to veľmi nebezpečné.
Priveľká záťaž ťa môže
kedykoľvek zabiť. Ale tak je
to len na tebe.

Luna
Dám si na seba pozor. A
keby sa niečo dialo, bude
tam so mnou Daniel.

Jake
No tak dobre. Dám Danielovi
podrobné informácie.

Luna
A kedy ma pustia?

Jake
Skúsim vybaviť, aby si
odišla čo najskôr to
bude možné...

Odišiel a do izby vošiel Daniel. Stále slzy v očiach... jeho telo ovisnuté. Ten smútok na ňom bolo vidno.

Luna
Neboj... všetko skončí
dobre. A ja tu s vami
ešte dlho zostanem.

Pohľad uprel na moju tvár a na jeho tvári sa objavil síce veľmi malý, ale predsa úsmev.

Daniel
Som rád, že si to nevzdala.

Luna
Možno toto bude moja
posledná súťaž, no ja
nechcem zomrieť tak,
že budem ležať na posteli.
Chcem zomrieť pri tom,
čo ma robí šťastnou a
prežiť svoje posledné
chvíle s osobami, ktoré v
mojom živote majú pevné
a dôležité miesto... chcem
zomrieť obklopená mojimi
kamarátmi.

Daniel
Luna... ja nechcem aby
si zomrela. Život je tak
nespravodlivý. Prečo
práve ty?

Luna
A ešte niečo Daniel.

Daniel
Počúvam...

Luna
Moja rakovina musí zostať
len medzi nami dvoma.
Budeme to ukrývať tak
dlho, ako to len bude
možné. Rozumieš mi?

Daniel
Rozumiem. Ale čo tréningy
s Julianou? Ona ti pauzu
na vydýchanie nedá...

Luna
Juliana... na tú som úplne
zabudla. A máš pravdu...
Juliane to budem musieť
povedať. Dúfam, že to
jedného dňa pochopí...

Daniel ma objal a ja som sa znovu strašne rozplakala. A ako vždy som z toho okamžite začala kašľať. Všetky prístroje začali zrazu zbesilo pípať a do izby vbehol Jake a ďalší dvaja doktori. Daniela poslali von a mne znovu nasadili prívod kyslíku.

Keď som sa znovu upokojila, chcela som vidieť Daniela. No sestrička mi povedala, že pred chvíľou z nemocnice so slzami v očiach vybehol nejaký bloňďatý chalan asi v mojom veku. Áno... bol to Daniel.

Takže tu máme ďalšiu kapitolu. V škole je to stále ťažké, ale už to celkom stíham. Takže dúfam, že kapitoly budú vychádzať aspoň každý druhý deň.

Aké pocity vo vás vyvolalo zistenie, že Luna má rakovinu?

A ako dlho ešte vydrží medzi nami?