Matteo

Luna
Ja... prepáč. Nedokážem to.
Viem, že si veril, že ti
odpustím, ale nejde to...

Nedokážem to... slová, ktoré pochádzajú zo strachu. No keď som to počul z jej úst, môj svet sa razom zastavil.

Odišiel som do izby, ktorá mi už od dnes nepatrí. Zo stien som zložil všetky fotografie a uložil som ich na nočný stolík hneď vedľa postele.

Veci som naskladal do kufra a snažil som sa potláčať svoje city. Svoje bolestivé slzy... slzy, ktoré vo mno dokáže vyvolať už len jediný človek.

Naposledy som si sadol na posteľ a odblokoval som si mobil. Vytočil som Gastóna a ten to hneď zdvihol.

Gastón
Tak ako si na tom?

Matteo
Odchádzam...

Gastón
Čože??!

Matteo
Mohol by som ísť k tebe,
kým budem v noci
čakať na čo najskorší let?

Gastón
Jasné. Ale si si istý, že
odletom sa to všetko
vyrieši? Matteo...?

Matteo
O hodinu som u teba.

Hovor som ukončil a sadol som si za stôl, aby som napísal posledný list... list na rozlúčku.

,,Milá Luna...
Už minule som sa ťa pýtal, čo mám urobiť, aby si mi odpustila. No a ty si vtedy povedala Odíď... Odíď niekam fakt ďaleko a už mi daj konečne pokoj. A preto ti teraz tvoje prijanie splním. Odchádzam čo najdalej je to možné. Odchádzam od teba, aby si mohla byť šťastná.

Dnes v noci teda končí náš príbeh. Končí kapitola s názvom Lutteo a začína kapitola z názvom Odlúčení...

Kľúče ti nechám v poštovej schánke a dúfam, že ti nevadí, že som sa s tebou nerozlúčil aj reálne, ale nedokázal som to.

Nedokážem sa totiž navždy rozlúčiť s osobou, ktorá v mojom živote tak veľa znamenala. S osobou, ktorá mi otvorila oči... S osobou, ktorá ma naučila naozaj milovať a vyviedla ma z temnoty slávy...

Navždy budeš moja Luna a moje srdce bude biť len a len pre teba... pre moje slnko života... nikdy na teba nezabudnem Luna Sol Valenteová."

List som položil na stôl a naposledy som skontroloval izbu. K listu som priložil fotografiu nás dvoch na našej prvej korčuliarskej súťaži...

Naposledy som sa pozrel na moju princeznú. Sladko odfukovala a vyzerala tak neohrozene. Kufor som zniesol dole a zhlboka som sa nadýchol. Zamkol som dvere a tak ako som napísal, kľúče som hodil do poštovej schránky.

Chodníky osvetľujú pouličné lampy a moje slzy kropia vyprahnutú zem. Ale musel som to urobiť... musel som odísť... aby bola šťastná.

Zazvonil som na zvonček a vo dverách sa objavil rozospatý Gastón. Pozval ma dnu a ja som sa posadil na gauč do obývačky. Tam už ma čakala káva.

Matteo
Ďakujem za kávu...

Gastón
Vedel som, že ju budeš
potrebovať. A o tvojej
nálade tiež pomlčím, keď
vidím tvoje vyplakané oči.

Matteo
Ďakujem...

Gastón
Kedy odchádzaš?

Matteo
Hneď ráno odchádzam
na letisko. Nemôžem tu
zostať dlhšie...

Do očí sa mi znovu nahrnuli slzy. Prudko som sa postavil a uslzenými očami som hľadal dvere na terasu. Keď som ich našiel, prerušil ma Gastón.

Gastón
Si v pohode?

Matteo
Ja... potrebujem ísť
na vzduch.

Rozbehol som sa a rozrazil som dvere. Vybehol som von a zhlboka som začal dýchať. Prečo ja? Prečo práve JA?

Gastón
Je ti zle?

Matteo
Nechcem odísť... ale musím.

Gastón
Prečo musíš odísť?

Matteo
Aby bola Luna šťaštná...

Začala sa mi mierne točiť hlava. A slzám som znovu nechal voľný priebeh. Pozrel som sa na Gastóna a potom už len tma...

Keď som sa prebral, nado mnou sa skláňala Nina a prikladala mi na čelo studené obklady.

Nina
Gastón... už sa prebral.

Potom mi z hlavy zobrala uterák. Znovu ho namočila a ked mi ho priložila na čelo... zašepkala...

Nina
Nehýb sa. Gastón tu bude
o chvíľu...

Pomalým krokom odišla a ja som sa poobzeral po miestnosti. O chvíľu sa tu objavil Gastón.

Gastón
Matteo... strašne si ma
vyľakal. Cítiš sa dobre?

Matteo
Čo sa tam stalo? Posledné,
čo si pamätám je, že sa mi
strašne točila hlava.

Gastón
Bol si veľmi rozrušený, no
a tvoj organizmus to dosť
pravdepodobne nezvládol.
Skolaboval si...

Matteo
Aha...

Gastón
Teraz sa vyspi a zajtra
sa o tom porozprávame.

Matteo
Ale veď ja ráno musím
ísť na letisko...

Gastón
Matteo! V takomto stave
ťa určite nepustím na letisko.
Nechcem, aby si si ublížil.

Chcel som namietať, no znovu ma paralizovala obrovská a silná bolesť hlavy. Silno som zavrel oči...

Nina
Matteo nie si schopný
sám cestovať...

Matteo
Ale tu ma bude Luna
hľadať najskôr.

Nina
To je pravda. Ale čo
iné chceš urobiť?

Matteo
Musím odletieť...

Gastón
Tak to v žiadnom prípade.

Napokon sme ale išli späť. No ráno som sa zobudil na zvonenie zvončeka. Než som sa ale stihol postaviť, započul som jej hlas...

Znovu sa mi obraz rozmazal, no ja som už nemohol dlhšie čakať. Cez okno som preložil kufor a nasadol som na prvý autobus na letisko.

Vytlačil som si lístky a na chvíľu som si zapol mobil. Hneď na mňa vyskočilo mnoho neprijatých hovorov. No a o pár sekúnd sa ozvalo prvé zvonenie. Bola to Luna...

Hovor som nechal vyzvoniť. Keď to zrušila, okamžite som si zapol letový režim a začal som čítať správy. Prvé som otvoril tie od Gastóna...

,,Matteo okamžite sa vráť. Luna nevie, že si tu u nás prespal. Si v bezpečí...''

,,Matteo odpovedz mi. Si v poriadku?''

,, Matteo... Nina sa o teba začína báť. A povedala, že ak sa do hodiny nevrátiš, povie Lune, že si tu spal...''

Je mi to jedno... je mi to naozaj všetko jedno. Vymazávam ich a presúvam sa k správam od Luny...

,,Matteo vráť sa... mrzí ma, čo som povedala.''

,,Išla som ťa hľadať. Hľadala som ťa už aj u Gastóna... v Rolleri... v parku... Volala som aj Fernande. Nikde ale nie si. Teraz mi len zostáva dúfať a veriť v to, že nesedíš v nejakom lietadle.''

,,Matteo chýbaš mi... vráť sa...!''

Chýbaš mi... na to mala myslieť skôr. Teraz už je neskoro, pretože práve vyhlásili môj let.

Sadol som si do lietadla a naposledy som si vypol režim lietadlo. Potom mi prišla už len jedna jediná správa...

,,Matteo nenechávaj ma tu samú. Po tom, čo všetko sme spolu zažili bez tvojej prítomnosti nevydržím už ani minútu. Aj keď som sa na teba hnevala, upokojovala ma myšlienka na to, že si niekde v mojom dome... že si mi nablízku... Matteo vráť sa...!''

Neverím, že som napísala ďalšiu kapitolu. Dúfam, že som vás nesklamala...

Čo sa stane, keď Luna zistí, že Matteo odletel? A zistí to vôbec?

A prečo Matteo zvolil práve útek?