Rozhliadam sa a všade na okolo oblohu osvetľujú blesky. Musí pršať už dlhšie, pretože moje oblečenie je úplne premočené.

Nedokážem sa hýbať. Môj panický strach z búrok sa zväčšuje a nekontrolovateľne mi búši srdce.

No a potom uvidím vo dverách Mattea. Nedokážem prehliadnuť jeho červené uslzené oči.

Matteo
Vyľakala si ma.

Luna
Nedokážem sa postaviť. Ja...
veľmi sa bojím búrok.

Matteo to vedel a preto ma odniesol dnu. Tak ma položil na sedačku a chcel odísť. No potom sa otočil a zapozeral sa mi do očí...

Matteo
,,Si fakt hrozný, takže
toto môžeš pokojne
brať ako posledné Ahoj!
Medzi nami je koniec!!!''
Tak presne toto si mi
dnes... teda už včera
povedala. Čo mám
urobiť, aby si mi odpustila?

Luna
Čo máš urobiť? Odíď...
Odíď niekam fakt ďaleko
a už mi daj konečne pokoj.
Bolí to... a tvoja dnešná
žiarlivá scéna ma v mojom
definitívnom rozhodnutí
už len uistila.

Trochu ma striaslo. Pocítila som chlad svojho oblečenia a začala som drkotať zubami.

Matteo si to všimol a z kúta zobral deku. Pekne ju na mňa hodil a ja som ju prijala. Objal ma, no a ja som sa nedokázala... možno nechcela brániť.

Keď som sa konečne trochu zahriala, chcela som zo seba zhodiť deku, no v tom som si všimla, ako na mojom pleci pokojne odfukuje Matteo.

Nedokážem sa na neho hnevať. Len som si k sebe ešte viac pritiahla deku a položila som si hlavu na vankúš.

Započúvala som sa do Matteovho pravidelného odfukovania a pomaly mi oťaželi viečka.

Ráno som sa zobudila, no Matteo tu už nebol. Zavrčala som a Matteo vykukol z kuchyne.

Matteo
Dobré ráno Luna...

Luna
Dobré ráno.

Matteov úsmev na tvári ma veľmi potešil. Hneď mi naservíroval raňajky a ja som si ušla sadnúť do kuchyne.

Sadla som si a on si sadol hneď oproti mňa. Zrazu medzi nami zavládlo napäté ticho.

No tak Luna... mysli... napokon som sa postavila a chystala som sa odísť. Jedla som sa ani nedotkla a Matteo sa na mňa starostlivo pozrel.

Matteo
Je ti niečo?

Jeho úsmev mu z tváre zmyzol a začal si ma premeriavať pohľadom. Zastrčila som si prameň vlasov za ucho a posnažila som sa o úsmev...

Matteo
No tak... von s tým...

Luna
Nechápem ťa.

Matteo
Niečo ťa trápi. A ty mi
teraz povieš čo...

Luna
Matteo...

Nebolo cesty späť. Matteo sa pýtal na konkrétnu vec, nemala som ako cúvnuť... bola som v pasci.

Luna
Máš pravdu. Práve neprežívam
najšťastnejšie obdobie. Neviem,
čo sa so mnou deje. Vôbec sa
necítim ako ja... ako Luna.

Matteo
Luna povedz to meno.
povedz to konkrétne
meno... povedz, že za
tvoje problémy môžem
ja... povedz moje meno.

Luna
Matteo... ty za to nemôžeš.
To nie je...

Matteo
Klameš... Luna ty mi
teraz klameš...

Pozrela som sa mu do očí. A aj keď som mu chcela povedať pravdu, nedokázala som to. Aj keď nie sme spolu... asi ho stále milujem.

Luna
Je už neskoro na to, aby som
zobrala späť svoje slova?
Je neskoro povedať ti, aby si
tu zostal?

Na jeho tvári bol tak nečitateľný výraz. Do očí sa mi nahrnuli slzy a tak som sa rozbehla do izby.

Cez ne som ale poriadne nevidela a tak som na chodbe zakopla o koberec. Sprevádzaná veľkým buchnutím som spadla na zem a priľahla som si ruku.

Okamžite bol pri mne Matteo a pomáhal mi, aby som sa postavila. No keď ma chytil za ruku, sykla som bolesťou.

Matteo
Tvoja ruka Luna...

Pozrela som sa na ňu a uvidela som nepekne sa sfarbujúci fialový fľak okolo celého zápästia.

Už len pri pohľade to bolelo. Keď mi Matteo pomohol prejsť ku gauču, sadol si oproti mne a pomaly mi začal prstami prechádzať po ruke.

Zastal tesne pred tou fialovou škvrnou. Jemne sa jej dotkol a ja som sebou trhla.

Matteo
Dokážeš s tým hýbať?

Trochu som tým pohla, ale bolesť spustila nový a oveľa intenzívnejší príliv sĺz.

Matteo
Musíme ti to niečim natrieť.

Matteo mal pravdu. Moja ruka totiž začala dosť rýchlo opúchať. Strašne to bolí...

Keď mi to Matteo opatrne natrel, už som dlhšie nedokázala ovládať svoje city a utiekla som do mojej izby. To je teraz totiž jediné miesto, kde môžem byť úplne sama.

Zamkla som dvere a znovu som sa rozplakala. Neviem, čo sa to so mnou v poslednej dobe deje.

Bola som v izbe zamknutá celý deň. Je noc a tak dúfam, že Matteo už bude spať.

Opatrne som teda odomkla dvere a v kuchyni som si urobila niečo malé pod zub.

No keď som vyšla dole do izby, aby som si to tam zjedla, na stole som našla skrčený papierik. Vystrela som ho teda a začala som čítať...

,,Milá Luna...
Dlho som rozmýšľal nad tým, čo ti mám povedať, aby si sa so mnou ešte aspoň raz normálne porozprávala.

Ale ako ti mám niečo hovoriť, keď ma ani nepustíš k slovu? Vždy keď sa rozprávame tak vybuchneš.

A preto ti píšem tento list... pretože si to najlepšie, čo ma mohlo v živote stretnúť. Eres Luna y brillas como el Sol. Už som ti to hovoril mnoho krát, no teraz mi to prišlo najvhodnejšie. Luna... sú dve veci bez ktorých nedokázem žiť... prvou je Roller. Miesto, kde sa sny stávajú skutočnosťou. A druhá vec nie je vlasne vec. Je to osoba... si to ty... áno ty Luna... nedokážem bez teba žiť.

Kazdý jeden pohľad na teba ma naplní akýmsi svetlom, pokojom, nádejou. No keď sa teraz hádame, môj svet sa mení na čiernobiely horor... dej, ktorý stále beží a ja ho nedokážem zmeniť ani zastaviť. Všetko sa to na mňa rúca a ja už bez teba s tých sutín nevýjdem.

Luna obetoval som pre nás všetko a keby som mal viac, obetoval by som aj to. Si pre mňa veľmi dôležitá... a ešte dôležitejšie je pre mňa tvoje odpustenie... šanca napraviť všetky svoje chyby... šanca ukázať ti, ako veľmi mi na tebe záleží..."

Matteo
Odpustíš mi teda?

Strmo som sa otočila a skoro som stratila rovnováhu. Znovu som sa zahľadela do tých jeho orieškobých očí...

Luna
No... ja... Matteo...

Matteo
Takže nie?

Luna
Ja...

Máme tu novú kapitolu. Ďalšia výjde dúfam čoskoro.