Ešte pár slov na začiatok. Tento príbeh je inšpirovaný filmom La dama velata ( Dáma v závoji). Sú pozmenené príbuzenské vzťahy a podobne. Na orientáciu sa pohybujeme v rokoch 1884 až 1910

Trevolta   rok 1884

,,Pán doktor, tak čo jej je ? Pán doktor už mi to konečne povedzte!"

,,Ach pán Winsled , vaša manželka má najkrajšiu chorobu! Je v druhom stave a približne o päť mesiacov bude rodiť, ak budete niečo potrebovať, zavolajte ma. Som vždy k vašim službám , gróf Winsled," povedal doktor a usmieval sa od ucha k uchu.

Victorio Winsled bude otcom! S radosťou sa pozrel na manželku svojho zosnulého brata a povedal: ,,Rachel , tak vidíš, tvoj malý syn Antonio od teraz nebude sám. Boh nám však síce nášho brata , ale nadelil nám oveľa väčšiu radosť!"

,, Tak je , tak ," povedala Rachel a zahľadela sa na svojho syna. Rozmýšľala , akú pavučinu utká, tak , aby sa do nej chytilo vo najviac múch.

Trevolta rok 1884

,,Už je čas pôrodu, pani Rachel, zavolajte svojho švagra a sluhov!" Kráčal vyľakaný doktor, akoby bol po prvýkrát pri pôrode.

,, Čože? Už je to tu??" Dohnal sa po chvíľu i pán Winsled.
Pôrod prebiehal ťažko až do neskorých nočných hodín.

,, Victorio , choď si ľahnúť. My s tvojom sestrou Emily dáme na Lucreciu pozor!" Pán Viktorio , akoby ho začarovali , odišiel do spálne.

,, Emily?"

,, Áno , Rachel?"
.,, Necítiš sa unavene?"

,,Nie. Dala by som si vodu!"

,,Tak to ti ju s radosťou prinesiem," až priveľkou, pomyslela si  Rachel. Nezabudla jej dala jej pohár s mliekom.

,, Ďakujem Rachel," povedala Emily a vypila ho do dna. Nemáš zač, povedala si v duchu Rachel.

Išla asistovať doktorovi pri pôrode.

Ozval sa výkrik a znova a znova. Malý Antonio , ktorý bol hore a všetko počul si zapchával uši. Čakal , kým sa nevráti jeho mamička a neprečíta mu rozprávku O dobrom chlapčekovi.

,,Pán doktor, prečo ešte čakáme, veď bábätko je na svete. Je to dievčatko!"

,,Áno, madam. Lenže sú tu dvojičky," povedal a o chvíľu už bolo na svete i druhé bábätko. Bol to chlapčeka.

Cez celý dom sa ozval krik dámy Lukrecie a vydýchla naposledy.

Rachel rýchlo očistila a zabalila do periniek obe deti. Doktor odišiel, Victorio spal a Emily tiež.

Chlapca si zobrala na ruky a opatrne vyšla na chodbu. Už v tedy mala výborný plán.

Šla chodbou, dieťa si vynula k sebe.

,, Mamička?" Keď počula ten hlas ,až podskočila.

,, Antonio, už dávno si mal byť v posteli!"

,, Áno, ja viem mamička, čo to nesieš?"

,, Pamätaj Antonio, raz sa mi za toto poďakuješ!" Povedala a bežala čo jej sily stačili. Malý Antonio opäť zostal bez rozprávky.

Rachel dobehla k rieke a spiace dieťa hodila do nej.  Potom sa pokojne vrátila a už vtedy vedela ,že vyhrala.

,,Ako to , že zomreli?" Nechápavo sa spýtal pán Winsled Rachel.

,,Ach dráhy švagrík. Tvoja žena a moja dobrá duša rodila . Narodili sa jej dve deti. Najprv chlapček, ten .... bohužiaľ zomrel...potom dievčatko, Lukrecia by si iste priala , aby sa volala Rose, no keď porodila dievčatko, vydýchla naposledy!"

,,Je mi jedno , ako sa to dieťa bude volať. Daj ho do ďalekého kláštora , tak aby som ho nikdy nevidel a ani o ňom nepočul. Zobralo mi moju jedinú lásku....moju Lukreciu!"

,,Viktorio! To nesmieš! Vezmem si ju ja , len ju nedávaj do kláštora," povedala na obranu svojej netere Emily.

,,Ak si chcela deti , drahá sestra , mala si sa vydať za toho , koho som ti vybral. A teraz sa mi prac z očí!" Povedal nahnevane pán Winsled.

Zomrela mu jeho nádej...jeho manželka...urobil správne rozhodnutie,že svoju nehodnú dcéru dal do kláštora, upokojoval svoje svedomie , ale ono sa nedalo.

San Michelle rok 1889

,, Pochválený buď Ježiš Kristus, matka predstavená, kde je to dievčatko, ktoré by sme si chceli vziať," spýtal sa roľník Marcus a čakal , kým  sa nezbedná princezná neukáže spod sestričkinej sukne.

,,Ale Aurora! Vyjdi von a predstav sa svojim patrónom," napomenula ju matka predstavená a malé dievčatko podišlo von.

,, Ahojte, ja som Aurora. Nemám rodičov , ale ty teta sa mi páčiš. A teba ujo sa trochu bojím," povedalo malé dievčatko a modrými očami pozeralo na Manillu.

,,Čo povieš Manilla, berieme ju?"

,,Áno , je zlatá! Ja už mám pomocníčku na polia , ale čo ty , Marcus?"

,, O mňa sa neboj , ženička moja ," povedal Marcus, Napokon nebolo  také zlé nemať vlastné deti , Marcus už vtedy vedel ,že táto malá princezná mu bude pomáhať . 

Svojou veľkou rukou chytil maku ruku dievčatka, tá sa trošku zľakla , ale potom si obľúbila teplo , ktoré sa nachádza v nej , i v celom jej novom domove. Na statku San Michelle.

San Michelle rok 1890.

,,Tak matka predstavená, sme tu zas. Máte chlapca ?"

,, Áno. Tu je drahý Marcus. Ako sa má Aurora ?"

,,Má sa dobre , ide jej to výborne. Toto  že je chlap, veď je chudý ako trieska ," povedal Marcus , ale na chlapca sa usmial , ,, chlapče, ako sa voláš?"

,,Som Mario, " povedal trošku ustráchane.

,, Neboj sa . Ukáž mu stisk,'' povedal a malý chlapec mu stisol ruku, ,,kto by to bol povedal , je z teba hotový šampión!" Tým si aspoň čiastočne získal chlapcovu dôveru. Chudák chlapec, bol zničený, akoby  toho prežil viac, ako všetci na svete.

Marcus s chlapcom dorazili na statok a chlapcovi hneď padla do oko malá princezná.

,,Ujo Marcus, ja ju budem vždy ochraňovať, " povedal a rozbehol sa k nej.

Bol trochu ustráchaný , tak ho Aurora oslovila prvá.

,,Ahoj. Ja som Aurora! Ty si kto? A prečo si taký smutný?"

,,Som...som...som..., Volám sa Mario. A nie som smutný, nemám rodičov, vieš?"

,,To nič, ani ja . Ale odteraz máme jeden druhého a máme Marcusa Manillu. Pozri ," povedala a ukázala na veľkého chlapa, ,,to je Pepito, tamto ," povedala a znova ukázala, tentoraz na dievčatko, ,,to je Area."

Aurora mu celý deň ukazovala celý statok. Učila ho prácam , až nadišla noc. Aurora zakiezla do postieľky. Videla ,že Mario ju ešte nemá .

,, Mário, poď sem, dnes môžeš spať pri mne."

Mario nevedel , či na to povedať a tak si ľahol k Aurore.

Aurora pokojne spala, ale Mario späť nemohol. Pozeral na mesiac a potom opatrne vstal a prešiel ku koníkom so stodoly, tu sa mu páčilo najviac. Vyliezol si na drevený trám a pozoroval , ako koníky spia.

Odrazu niečo začalo šušťať.

,,Ahoj Mario, prečo nespíš?"

,,Je mi smutno," povedal a trošku sa hanbil, lebo ešte nikomu nikdy nehovoril , že mu je smutno.

,, Nevadí. Aj mne niekedy je. Čo robíš?"

,, Snívam, snívam o tom , že niekedy ma moja rodina nájde!"

,,Tak môžme snívať spolu," povedala a kamarátsky ho objala.

Začali snívať, až zaspali na pôjde stajni.