,, Otče?"

,,Čo tu chceš?" Ach jaj , opäť som ho zastihla v zlej nálade.

,,Smiem ísť na pohreb Marcusa?"

,, Áno. Pôjde s tebou Antonio i ja. To užívaj si kým môžeš, o chvíľu sa totiž vydáš a buď pripravená ,že to bude ešte horšie!" Pozrela som sa pohŕdavo naňho a odišla. On mi nebude rozhodn hovoriť, čo mám a čo nemám robiť. Učesala som sa, urobila som si koňťu a obliekla sa do čierneho.

Bola som smutná, prišla som o svojho pravého otca a chlebodarcu, i keď teraz je ním bohužiaľ môj otec.

,,Rose, kde máš klobúk. Pamätaj, už nie si sedliačka , ale grófka a máš reprezentovať našu rodinu!" Teta Rachel má znova opravovala. Nemôžem sú pomôcť, vždy ku v duchu budem volať teta.
Zobrala som si klobúk .

Potom sme sa vybrali do San Michelle.

Pohreb bol krátky, lebo roľníkom trebalo pracovať. Plakala som a vôbec som sa za to nehanbila.

,,Rose, poď, ideme domov ," povedal mi otec, no ja som mu odvetila: ,, Otče , nechajte ma rozlúčiť sa s mojím ozajstným otcom!"

Pokrútil hlavou , ale ja som vedela ,že som zaútočila na citlivé miesto. Čakali má v koči. Potom som šla ešte za Mariom.

,,Ahoj Mario!"

,, Ahoj," povedala a začal plakať.

,, Prepáč,že sa ťa to musím pýtať, ale ako zomrel?"

,,Privalila ho plť," povedľa a ďalej plakal.

,,Mario, pokojne sa o mňa opri. "

,,Škoda ,že nevyšiel náš plán. Teraz sa musím postarať o Manillu."

,,Ja ťa chápem , Mario. Vieš...je mi to ťažko hovoriť, ale musím sa vydať!"

,, Čoooooo? Vari ma nemáš rada?"

,,Vysvetlenie poznať netreba , len si zarábaj na chleba a vždy ži tak , aby sa ti z tváre nevytratil úsmev ani zamak!" Týmto rýmom som sa s ním rozlúčila. Ani sama som nevedela , na ako dlho.

,,Rose? Roseeee! Roseeee?!"

,, Áno , mamach?"

,, Ach, no tu si. Otec ťa chce vidieť a radím ti , aby si sa prezliekla , máme návštevu."

,,Dobre."

Rýchle som na seba hodila prvé, čo som našla. Otec mi dal ušiť asi stovky šiat. Niektoré, boli pekné, iné veľmi nie. V tomto prípade som zvolila fialové. Myslím ,že budem znova podpisovať nejakú dohodu, tentoraz to určite bude predmanželská zmluva. O chvíľu som bola hotová.

Zišla som do otcovej pracovné a po jeho pravici som uvidela svojho ženícha. Má cheriee, akoby povedala Cornelia. Mal asi päťdesiat a okuliare na nose.

,, Dobrý deň," povedala som.

,, Dobrý, " odzdravili všetci.

,,Rose, toto je pán notár, ktorý overí,že predmanželská zmluva je platná," odľahlo mi , takže toto nebol môj ženích.

Kde teda je? Hádam ani nepríde?

,,Takže toto je zmluva , ktorou si kúpim svojho manžela," povedala som, keď som to podpisovala.

,, Nebuď sentimentálna!" Povedala mi otec.

,,Ale má pravdu!" Až teraz som uvidela pravú tvár môjho ženícha. Chcela som plakať.

,, Ty?" Opýtala som sa.

,,Nepozeraj tak, nič som nevedel," povedal a pristúpil k stolu z načiahol sa po pero a chcel ma chytiť za ruku. Ja som ju opäť stiahla. Bol to inštinkt. Vtedy som ale mala vedieť,že sa urazil.

,,Ale veď je to polka z toho , oco som požiadal!" Povedal zrejme môj budúci svokor.

,,A ja nie som hlupák! Zistil som si informácie o vašom synovi. Je bezcharakterný a navyše má dlhý a je to hazardný hráč!"

,,A čo vaša dcéra? Veď je skazená sedliakmi!"

,,Práve preto sa uspokojí a vašim synom!"

Odišla som z izby. V tej deň ma čakala skúška svadobných šiat. Neboli nádherné, ani ale najškaredšie.

,,Pani, vyzeráte ako z rozprávky. Váš manžel vás bude milovať!"

,,To dúfam že nie," povedala som a neskôr, už veľmi skoro som to oľutovala.

Nadišiel svadobný deň. Bolo krásne počasie. Vraví sa ,že ak je slnečný svadobný deň , tak je slnečný celú život. V mojom živote to asi platilo zamak.

Ráno som sa vykúpala a potom nás čakala len súkromná svadba.

Bola tam najbližšia rodina. Môj otec, Rachel , Antonio a Lorenzov otec. Našťastie som si na svadbu pozvala i tetu.

,,Drahušik môj, usmej sa trošička , nech smiech rozveselí tvoje líčka!"

,,Teta , ono to je ťažké."

,,Ja viem. Mne tvoj otec tiež vybral nápadníka, pozri vzoprela som sa a žijem si ďalej!"

,, Áno, teta. Lenže nehnevaj sa , ale ja mám na pleciach aj San Michelle."

,,Tak to je pravda. Je z teba nádherná nevesta."

Postavila som sa pred zrkadlo. Biele šaty boli tiež akési nadčasové, neviem , prečo si tak dal na tom otec záležať,že mi stále kupuje iba nadčasové kúsky a ja sa potom cítim ešte horšie.

,, Dovoľ mi, neter moja , aby som ti dala svadobný náhrdelník tvojej matky." Teta vytiahla z kabelky krásny náhrdelník.

,,Si dokonalá , drahá moja!"

,,Ďakujem teta, som rada ,že ťa mám."

Svadba sa začala. Keď ma mal Lorenzo pobozkať , myslela som si ,že má pobozká na pery, lebo sme sa už bozkávali. Tak som si stala vyššie, lebo on je náramne vysoký a ja som vysoká tiež. No on mi namiesto bozku na pery dal iba bozk na líce. Kňaz dohovoril a ľudia v kostole sa rozpustil. Zostala som tam sama. Modlila som sa k Bohu, aby moje manželstvo dopadlo aspoň trochu dobre.

Len pán Boh vedel , kde je môj manžel.

Ahojte! Bude podľa vás Rose nešťastná? Ako jej bude a čo sa stane? Odpovede píšte do komentárov a veľmi potešia votes!

Čo sa týka šiat, niekedy sa nedá úplne určiť o ktorú dobu ide, tak je to i s vlasmi, i keď ja už to poznám. Teraz som vám tu dala " nadčasové kúsky" , tak si to užite 😉. Keď máte nejaké otázky, šup s nimi do komentárov.😘

Je mi zároveň ľúto, ak sa niekomu nepáčia šaty z tej doby.