Bolo skoré popoludnie, alebo neskoré ráno. Sedela som v knižnici, bola vedľa izby môjho otca , bola som tam jednak preto , lebo som naňho dávala pozor a potom preto, lebo som začala čítať knihu. Nič vzrušujúce sa nedialo, otec spal a ja som sa venovala štúdiu anatómie, iba tak. Ženy ako my, sme nesmeli pracovať , i keď ja by som rada bola lekárkou , alebo pôrodnou sestrou. No pravidlom v tejto hnusnej spoločnosti bolo,že rodinu živil chlap. Nedalo sa mi nad tým nezasmiať.

Zrazu som počula zvláštny buchot , akoby sa rozbila váza. Môj mozog začal pracovať a došlo mi ,že najbližšia sklenená váza,je v izbe kde je otec.

Pribehla som tam. Otec sa opieral o sklenenú vitrínu a zvíjal sa v bolestnom krči.

,,Čo robíte , otče!?"

,,Ach, to si ty ! Myslel som si ,že to je Rachel," povedal a tak sa vyhol odpovedi na moju otázku.

,, Ešte raz: čo robíte," spýtala som sa ostrejšie.

,,Ach, iba som chcel ísť do zimnej záhrady."

,,Prečo práve tam?"

,,Poviem ti to , ak má odprevadíš," v týchto slovách dom nepočula iba rozkaz , ale aj prosbu.

,,Tak poďte."

,,Chcem tam ísť preto , lebo chcem vidieť aké zázraky si tam porobila a táto príležitosť bude vhodná na to , aby som sa s tebou porozprával."

,,Aha. Tak pomaly. Už je to iba desať schodov," museli sme sa zastaviť, aby sa otec vydýchal a potom sme pokračovali.

Došli sme k zimnej záhrade. Otvorila som dve a zavirdla otca dnu.

,,Sadnite si na to kreslo. Budete mať dobrý výhľad a pohodlie."

Po krátkej prestávke, som nadviazala rozhovor.

,,Čo ste mi chceli povedať?"

,,Poviem ti to , ale cítim ,že máš voči mne nejaké otázky."

,, Áno, to mám. Prečo ste si ma nenechali , bola by som pre vás až taká oštara?"

,,Nie . Bol som len veľmi zronený zo smrti tvojej matky a všetko som dával za vinu tebe. Dnes viem , že som nekonal správne."

,,Mala som súrodencov?" Keď som videla , ako vypúlil oči, začala som mu to vysvetľovať: ,,Viere, ja a Mario sme sa narodili v tom istom roku a dni. Vždy , keď som sa pozrela na portrét mojej matky , videla som v ňom istú podobu s Mariom a keď ma požiadal o ruku, už vtedy som vedela ,že k nemu cítim iba súrodenecké puto."

,,Neviem ti to povedať. No viem , kto by to mohol vedieť. Spýtaj sa Rachel," potom si dal pauzu a nostalgickým tónom prehovoril, ,,už tak dlho som nebol na tomto mieste! Vyzerá tak isto. Ďakujem," povedal a pozrel mi do očí.

,, Začo ďakujete?'

,,Za to ,že si sa postarala o túto záhradu. Rozkvitla spolu s tebou  a rastie s mojou skvelou vnučkou . Ďakujem za všetko . Si kvet, ktorý svojou vôňou priláka iba dobrých ľudí ,no neuvädni prirýchlo! Buď silná Rose! Bola si skvelá dcéra, si skvelá manželka a mama. Je mi ľúto,že som to nevidel skôr! Vždy tu pre teba budú ľudia , ktorí tu pomôžu. Ostávajú s Bohom!"

,, Otče , čo to hovoríte , prečo sa so mnou lúčite?"

,, Nadišiel čas," Victorio stisol Rose ruku a v šťastí prekročil druhý breh.

Rose len tichučko plakala a spomínala.

O deň nato sa uskutočnil pohreb. Bol pekný, všetci s úctou spomínali , zabudli na zlé, pamätali iba to dobré.

Rose plakala, veľa a veľmi. I keď to nebol najlepší otec, predsa len bol a za to bola vďačná.

,,Maminka , prečo plačeš? Je to smutno za tvojím ockom? Veď si sama povedala ,že neodchádza navždy!''

,,To je pravda Bella. Navždy bude v našich srdiečkach. Pamätaj naňho.
Lorenzo ,zober nás odtiaľ preč," povedala Rose, lebo cez čierny závoj a slzy skoro nič nevidela , ale cítila obrovskú oporu v tých , ktorých milovala a oni milovali ju.

Rachel predstierala plač , ale plakala zo všetkých najhlasnejšie.

,,Mama, môžete už prestať?"

,, No to teda nie! Celý život som sa tešila na túto chvíľu. Musím si ju užiť a budem si užívať, keď mu budú patriť jeho veci."

Potom tu bola ďalšia viac - menej smutná udalosť- čítanie závetu. Nik nevedel , že ho starý Victorio spísal, lebo ho nespísal u Antonia , ale u svojho priateľa a notára pána Adriana de La Vega.

,, Tak , múky prítomní , som rád ,že ste všetci prišli. Tento závet som spísal ja , Adrián de La Vega, pri plnom vedomí."

,,Nech si tie keci nechá pre seba. Už sa teším na jeho úspory , vravel ,že boli veľké," povedala šeptom Rachel Antoniovi.
,,Napodobne mama, teším sa na statok v San Michelle."

Rose iba vystrašene pozrela na Lorenza. Vôbec si otcovým závetom nebola istá.

,, Takže, citujem," povedal notár a pokračoval, ,, ja , Victorio Winsled spisujem svoju poslednú vôľu pri vedomí v plnej rovážanosti a v plnom zmysle

Týmto závetom odkazujem svojej drahej vnučke Belle Dayane Bellucci svoj statok v San Michelle , samozrejme i usadlosť v ňom. Statok môže spravovať až vo veku 21.rokov.  Za jej poručníkov určujem svoju dcéru , Rose Dayana Winsled Belluci a jej manžela Lorenza Bellucci.

Drahej dcére Rose odkazujem môj dom , i moje úspory v nádeji , že ich zveľadí a uchráni.

Antoniovi Belluccimu odkazujem  svoje najlepšie kone a zbierku nálezov, dúfajúc ,že svojou prácou zabezpečí živobytie svojej mame Rachel.
Tento dokument je notársky overený pánom Adrianom de La Vega, ktorého podpis je uvedený nižšie.

Spísané dňa 12. 5. 1909 "

Notár skončil a na tvári prítomných sa objavili rôzne vírazy.

Rachel skamenela, Antonio si odkašľal a Rosé s Lorenzom sa tešili.

,, Dáte mi prosím prečítať ten závet," povedal nedočkavo Antonio.

,,Nech sa páči," podal mu závet pán notár.
Antonio v ňom nenašiel žiadnu chyby a od zlosti vstal a pretrel si vlasy a začal prechádzať po izbe.

,,Ach jaaaj....ach jjjaaaaajjj. Ja ...jeho verná manželka ...ja ktorá som mu bola na blízku.   .....ach jjjaaaj.. vyšla som na psí tridsiatok! Kde ja budem bývať," Rachel nariekala , až uši boleli hádam u stolík.

,,Ale teta, nikto vás z domu nevyháňa!" Povedala Rose a usmiala sa. Chápala , ako sa asi jej teta cítila.

,,Pokojne zostaňte u nás," povedala a Lorenzo iba nedbanlivo kývol hlavou. Bolo mu to jedno. Bol šťastný spolu s rodinou s Rachel či bez nej.

Lenže táto udalosť učinila nový začiatok , alebo začiatok konca?

Ahojte. Myslím ,že názov zodpovedá kapitole. Ja osobne som z nej nemala až taký morbídny pocit. Ako vy?
A ako sa vám to zatiaľ páči?
Čo by ste možno zmenili, pridali , odobrali?

Inak naša Bella je už takáto kočka!