,,Ahoj , Mario!" Povedala som a objala svojho priateľa. Práve som prišla z lesa, jediného útočiska.

,, Ahoj," povedal nežne a pohladil má po líci, všetko to videla Area. Viem ,že je do Maria zaľúbená, chudák ona, on ju veľmi nemá rád.

,, Poďme k rieke, prosím!" Povedal a ja som sa mala rozhodnúť. V tom prišla Manilla.

,, Dievčatko moje drahé! Ďakujem si ,že si vyplatila lekára. Všetci volajme na slávu!"

,,Hip, hip, hurá hurá hurá hurá hurá hurá!"

,, Ó, ďakujem ste takí milí! Mám vás všetkých rada," povedala som a každého rad radom objímala. Keby len vedeli , ako som to urobila a čo ma čaká!

,, Mario, tak poď! Pôjdeme k rieke!"

Šli sme , celú cestu sme sa držali za ruky. Mala som Maria rada, no neviem, či to bol cit sesterský a či som bola doňho zaľúbená. Bol pozorný, bol to dobrý muž a každú ženu ochránil a bojoval za každého. Postupom času, boli sme mnoho rokov spolu, od detstva , dnes môžem povedať, i keď asi nie s istotou ,že ho milujem.

,, Aurora," oslovil ma a ja som si sadla na kameň vo vode, ,,chcel by som ti povedať,že ťa ľúbim, viac , ako seba samého a ako všetko na svete! Vezmi si ma," ja som vstala a on vybral prsteň, ,,viem ,že si hodná zlatá , no nemôžem si ho dovoliť."

Keď videl ,že nič nehovorím , pokračoval.

,, Vidíš tento kameň?"

,, Áno. Jedna polovica biela, druhá do zelena."

,, Takýto sme my. Sme odlišní a predsa spojení. Spolu vytvárame celok a podstatu. S tvojími plánmi a mojimi rukami dáme statok do poriadku. Prosím vezmi si ma!"

,, Áno. Áno Mario, rada!" Povedala som a pobozkali sme sa.

Celú cestu späť sme plánovali našu budúcnosť. Krásny malý dom. A dní zamorené prácou ,no dobrým pocitom a poctivo zarobenými peniazmi. Dve malé dietky a krásny San Michelle.

No náš sen sa rozplynul , ako domček z karát.

,,Pán Mario! Sú tu páni a je to i gróf Winsled. Tak sa zdá, že statok predajú," Pepito nás všetkých ohromil svojou správou.

,,Ideme tam ," povedala som sebavedomo, ,,a ukážeme im náš plán. Vy zatiaľ všetko chystajte na slávnosť. Pepito, kde sú?"

,,Na rázcestí osem!"

,, Ďakujem. Mario,zober prosím mapu!"

Vyrukovali sme na rázcestie osem. V skutočnosti som ani nevedela ,čo poviem.

Už zdiaľky som videla pánov v cylindroch a drahých kabátoch. Ti namyslení tupci si myslia ,že môžu hazardovať so životom iných, im podaných ľudí.

Na ceste stal nás dráhy pánko Antonio , a nejaký dvaja chlapi.

,, Páni," oslovila som ich a ku podivu, môj hlas bol ako kov, tvrdý a neoblomný.

,,Čo tu chcú tí ľudia zo statku,'' povedala najstarší z pánov.
Antonio povedal: ,, Nemám tušenia."

,,Ale , António, to tušenie máte," povedala som , ,, nedovolím, aby ste tento statok predali. Máme plán ako ho zúrodniť a nie tu niečo stavať, či skladovať!"

,,Odvedte ju , kto si , žena jedna nepodarená,že mne grófovi Winsledovi hovoríš , čo mám robiť?''

Videla som ,že neuspejem. No nedala som sa: ,, Pane, to sa na mňa ani nepozriete," hovorila som to starému pánovi, ktorý mi stal celý čas chrbtom a fajčil odporný tabak.

Starý pán sa obzrel a cigareta mu vypadla z rúk. Bolo to vrkmit čudné a čudnejšie ešte to , čo povedal: ,,Lukrecia?"

,,Nie, som Aurora Salvatore!"

,,Nie si," zvrieskol a ja som sa zľakla, ,,si moja nehodná dcéra Rose Dayana Winsled! "

,,Aha , takže ste ma svojou návštevou otče, poctili až po skoro dvadsiatich rokoch môjho veku!"

,,To si už prehnala,'' povedal a strelil mi jednu po líci. Antonio sa zaškeril ,no ja nie som taká,aby som mu dožičila radosť z pomsty.

,,Takto som si vás otče nepredstavovala!" Skríkla som a bolo má počuť, tak , ako som chcela.

S Mariom sme bežali dole kopcom a horúce slzy má štípali. Vždy som vedela ,že na tomto svete mamy rodičov, cítila som to. No teraz si hovorím,že by som ho najradšej nemala.

,, Povieme im to dnes?"

,, Čo? Že predávajú statok?" Pozrela som sa smutne na Maria a on ma len pobozkal na čelo.

,, Áno!"

,,Nie. Povieme im to až po oslave , nech majú pekný deň Sedlaikov."

,,Dobre, súhlasím," povedala a šli sme spať.

,, Ó, Aurora, zase si zaspala!"

,, Ó, naozaj , Area prepáč!'

,, Gratulujem k zasnúbeniu," povedala , ale ja som videla,že nie je nadšená.

,, Budeme sestry i keď sa vydáš?" Spýtala sa ma.

,, Ó, Area. Samozrejme! Si mi viac ako sestra ,si moja najlepšia kamarátka. Ďakujem za všetko, hlavne tebe!"

,, Mám ťa rada Aurora!"

,,Aj ja teba. Mimochodom , máš peknú sukňu!" Mala sukňu na nedeľu, ale keďže bol veľký sviatok, bolo to prípustné. Mali sme totiž iba dvojo šiat. Jedny pracovné a druhé na nedeľu. Množstvo spodničiek a asi trojo blúzok.

Area mala takú sukňu.

,,Tak sa obleč. Slávnosti sa už začali!" Povedala a ja som bola čo chvíľa hotová.

Slávnosti sa konali na deň Sedliakov. Bol to ich deň, ich sviatok. Nepracovali v tedy a deň si mali naplno užiť. Tancovali sme s Areou. Neskôr som tancovala s Mariom. Potom bol časy, aby niekto silný vyliezol na strom, teda kmeň odrezaného stromu a priniesol venček svojej milej. Môj dráhy Mario tam šiel preň a potom....

Odrazu bolo počuť štrgot konských kopiť a na nádvorí bol voz. Čierny.

Sedel v ňom Antonio , gróf Lorenzo a škôlok neho dve kurtizány. Bol odporný. Vlastne obaja
Stačilo mi byť s nimi čo len chvíľku a už ma štvali. Musela som uznať,že gróf Lorenzo bol pekný, no bol to určite človek bez charakteru.
To dokazovali kurtizány v koči. Túlili sa k nemu ako hrdličky k svojmu hrdinovi a on si očividne pozornosť užíval.

,, Užívate si ľudia, užívate? Ale dlho nebudete!" Povedal Antonio a zasmial sa.

,,Povedali vám vadí drahí šéfovia Aurora a Mario, že statok sa bude predávať?"

Lorenzo

V tej žene som videl toľko pohrdania a hnevu, no musel som uznať,že je ešte viac okúzľujúca.

Ale potom urobila chudákovi Antoniovi divadlo.

,, Antonio a odkiaľ si si taký istý ,že sa statok predáva. Pokiaľ viem , kúpna zmluva nie je podpísaná! " Povedala a tým mu dala zabrať.

,,To je jedno! Nemáte čo na práci! Panstvo chce jesť!" Povedala a dievčatá každá šla do kuchyne , samozrejme okrem našej Aurory.
Prenikavými očami plnými nenávisti sa pozrela na Antonia a neskôr na mňa.

,, Dámy, ja by som chcel ten veniec dať dolu," povedal som a všetci ľudia sa zastavili a zhromaždili.

,,Tak si ho dajte!" Povedala ostro Aurora.

,, Antonio, pušku!" Už ma to dievča riadne nazlostilo a predsa mala osobité čaro a krásu.

Strelil som a do svojím dobrým okom som trávil venček zo slamy a čohosi, čo som nepoznal.

Zamávala som je venčekom pred očami a sledoval , ako napla čeľusť. Venček som dal Šialenej Betty a ona ho s radosťou uchmatla.

Koč zaparkoval a ja som videl ,že Aurora nás neobsluhuje.

Začal som ju sledovať.

Mierila do veže, tuším sa volá Michelin.

Poobzerala sa a kľúčikom odomkla dvere.

Rýchlo potom výška niekam na poschodie.
Počkal som chvíľu , opravil si sako a vošiel som za ňou.

Hrala na klavíri. Melódiu , ktorú vyludzoval jej klavír bola úžasná. Hrala s nervami , ale lepšie som hrať na klavíri nikoho nepočul.

S úctivosťou som zatlieskal a odstúpil od dverí.

Pozrela na mňa nenávistne.

,, Čo tu robíte?"

,,To čo ty , dievčatko. Mimochodom výborná hra , na sedliačku!" Povedal a myslel som to úprimne.

,,Tie reči si nechajte," priblížil som sa k nej. Niečo má k nej volalo.

No ona urobila nevídané.

Pošliapala mi nohy , dala facku a šťuchla do brucha.

Zaúpel som. Tá žena má ale guráž!

Votes veľmi poteší. Ďakujem ❤️