Rose sedela vo svojej zimnej záhrade a čítala novú knihu. No viac svoju pozornosť venovala svojim spomienkam...

Flashback
,, Takže ty Mário si sa narodil 14. 12.  roku 1884?"

,, Áno. Ty si sa kedy narodila Aurora?"

,, Tiež tak , ako ty. Nie je to čudné? Ak by sme sa narodili rovnakým rodičom , boli by sme dvojcence."

,,Ale nie sme. Lebo ty veríš,že rodičov nemáš a ja zas verím ,že tí moji si po mňa raz prídu. Čudné ?"

,,Ani nie."

Koniec flashbacku

V tom , ako blesk z jasného neba sa v Rosiinej pamäti vynorila ešte jedna spomienka ...

Flashback

,, Manilla, pozri na tú truhlicu!"

,,Čo je v nej ?"

,,Aha aká prikrývka. Komu patrí? Je moja , ak sa nemylím."

,,Nie , to určite nie je . V tejto prikrývke som sem doviedla Mária."

,,Ako to ?"

,,Nerozumiem!?"

,,Veď ja som mala takú istú, lenže moju si omylom spálila."

,,No a ? Veď na svete bolo toľko takých prikrývok!"

Koniec flashbacku
Rose pomaly niečo tušila ,no vonkoncom si svojimi myšlienkami nebola istá.

V tom ucítila cigaretový dym.

,,Ach teta ! Vravela som ti ,že tu nemáš fajčiť! Rastliny nám vyrábajú kyslík a ty ho práve dusíš!"

,, Ahoj. Aj ja sa mám dobre , ďakujem a opýtanie," povedala teta a spoločne sa zasmiali.

,,Tak čo máš nové? Zdá sa mi ,že už veľa čítaš!"

,,Iba sa vzdelávam , aby som sa aspoň trochu mohla rovnať tejto spoločnosti tu, v Trevolte."

,,Ale už  nevnímaš ako väzenie to, že tu musíš byť a že si vydatá. Je tak?!"

,, Máš dobré oči, teta. Milujem Lorenza a aj on miluje mňa. Milujeme našu Bellu a tak i všetkých okolo."

,,Tak je to správne."

Potom ešte rozoberali životy v Trevolte a spoločenského postavenia niektorých ľudí.

Tetina nálada sa razom zlepšila , lebo prišla akosi namosúrená, no ani nie za päť minút bola jej tvár žiarivá a krásna ako vždy. Pričinilo sa o to Rosino šťastie , teta bola rada ,že je konečne šťastná a má miesto.

,, Ó , teta  Emily , rád ťa vidím," povedal Lorenzo a myslel to úprimne. Túto členku rodiny mali spolu s Rose najradšej.

,,Aj ja teba. Odkiaľ prichádzaš?"

,,Idem práve zo severu , keby som vedel ,že prídeš tiež ti niečo prinesiem. Drahá, nech sa páči," povedal a podal Rose hodvábnu šatku, ,,neuhádneš , koľko stála."

,,Musela byť drahá, keďže v severnom Taliansku rastú ceny rýchlo. Tak 15 ."

,,Nie ,iba 5."

,, Čože? " Zhíkli obe ženy prekvapene.

,, Ako je to možné?" Spýtala sa Rose prvá , keďže vždy ju takéto veci zaujímali viac, ako jej tetu.

,,No , ako iste viete dámy, hodváb je veľmi dráhy a je dovážaný  z Číny ,kde ho aj začali vyrábať a stále to čo veľkom robia."

,, Áno. Drahý, prosím pokračuj."

,, Lenže v našej krajine cena hodvábu klesla. Pretože si ho dokážeme vyrobiť sami.  Prišli sme na tajomstvo, ktoré Čína roky tajila."

,,Tak to je prelomový objav," povedala teta a usmiala sa.

,,Je to výborné. Ozaj , viete čo?"

,,Čo sa znova udialo?" Spytalay sa znova teta, lebo Lorenzo sa len díval na Rose. Každý deň sa mu páčila viac a viac, nevedel si pomôcť. No občas, ako to už v talianskom manželstve chodí ju mal chuť , povedzme to jednoducho, zabiť. Podobná chvíľa nastala i teraz.

,,Mario spromoval. Je to skvelé však?"

Lorenzovi takmer oči vyliezli  z jamiek. Neznášal to meno , neznášal tú osobu , viac aj odvtedy , čo mu Antonio povedal ,že mu školu platí Rose.

,,Je to skvelé," povedal chladne a dodal, ,, lúčim sa s tebou Emily , mám ešte prácu, " a s hlasným buchnútím dverí odišiel.

,,No čo som si ja otvárala ústa," povedala Rose sklesnuto.

,, Mužská pýcha je nevyspytateľná. Spravíš dobre ak sa mu ospravedlníš zavčasu a teraz sa maj. Drž sa!" S týmito slovami odišla aj teta a Rose musela poraziť svoju pýchu aby napravila tú Lorenzovu.

,,Ahoj , " povedala som a vošla do jeho pracovne .

,, Mohla by si pred svojím príchodom aspoň zaklopať," no jasné. Bude sa hrať na chudáčika. Ani neviem , prečo sa na mňa hnevá.

,,Čo je zlé na tom ,že som povedala ,že Mario spromoval?"

,, Rose ty sa pýtaš čo je zlé? Ty , ktorá by si to mala vedieť?! Ale ty to nevieš. Tak ja ti to pekne krásne poviem. Všetko je zlé. Kto mu platil školu? Ja ? Nie , ty! Kto ho miluje ? Ja? Nie , ty?! Mám pokračovať!?"

,,Nie . Nemusíš," povedala som a začala som hrať jeho hru, ,,nebudem ti vyhadzovať na oči či všetko zlé si spravil , lebo by som to hovorila asi do smrti. Rada by som ti to všetko vysvetlila , no ako ťa poznám , viem ,že o to vôbec nestojíš. Chcela som sa ti zdôveriť , no ty  mi očividne neveríš , čiže ja nevidím dôvod ,aby som to robila," povedal som a odišla. Volal za mnou kričal, ale mne to bolo jedno. V tom sa mi čudne zahmlilo pred očami a začalo mi hučať v hlave.

S krikom som spadla dole po schodoch.

,,Nie je vám nič. Neutpeli ste žiadnu zlomeninu , ani otras mozgu. Máte iba narazenú pravú ruku a mierne modriny. Môžte byť rada ,že ste dopadli na koberec. Inak by sa to skončilo bohvie ako."

,, Ďakujem pán doktor."

,, Neďakujte mne , ale vášmu manželovi, on vás našiel."

Až po chvíľu som si všimla ,že tam sedí. Nemala som ani najmenšiu chuť , ďakovať mu. Tak ja sa ponížim a pôjdem sa mu skoro ospravedlniť a ...achh, nemám na to slov. Niekedy by naše ego a pýcha mohli byť menšie.

,, Prepáč," ozval sa prvý, ,,chcem vedieť , ako to bolo."

,, Chceš to vedieť preto , lebo mi veríš a záleží ti na mne , alebo preto , lebo úplne neveríš Antoniovi? Skús byť úprimný."

,,Pre oboje."
Už som bola odhodlaná mi nič nepovedal , ale bola som naučená zverovať sa.

Porozprávala som mu teda o svojich spomienkach a dohadoch.

,,A tak si myslím ,že Mario je môj brat. Nikdy som ho dostatočné nemilovala. V našom vzťahu nebola vášeň a nikdy sme sa nahádali tak , ako mi dvaja ," povedala som sa a usmiala som sa , ,,mala a mamy ho rada skôr ako súrodenca."

,,Si si istá že je to tvoj brat?"

,,Ja netuším. Spýtam sa otca , bude vedieť možno viac. I keď to bude veľmi chúpostivá téma. "

,,To je pravda."

,, Lorenzo?"

,, Áno drahá?"

,,Zveruje sa i ty mne. Ani som nevedela ,že dnes prídeš. Nikdy neviem kedy odchádzaš. Neviem nič a tvojich snoch , plánoch. Mám pocit ,že máš veľa problémov a keď mi časť z nich povieš , určite ti bude ľahšie. Ako mamy docieliť to ,aby som ťa viac poznala? Mám totiž pocite ,že ťa nepoznám."

,,Rob všetko , len sa nepýtaj!" Povedal a zosmutnel. Tajomstvá nebudú ukryté navždy.

Hello

Takže, blížime sa k odhaľovanie nejakých tajomstiev.

Myslíte si ,že Mario je Rosin brat, alebo sú to iba jej vymysli fantázie?